Krúženie

DECEMBROVÉ HAIKU   Zima pokojne čaká kým neprídeme nenáhlime sa

Tamvon ani duše, len hviezdy sa ligocú po prestálom víchre. Zem sa svieti novým snehom a strechy praskajú od zimy. Vládne Prosinec. Prečo sa báť tmy, keď svetlo, láska, či jeho zdroje, vatry, svietidlá sú niekedy hroznejšie a nebezpečnejšie než pokojná, tichá tma. Na druhý deň Maruška čaká ráno s raňajkami, čaká i s obedom, ale nedočká sa viac ani Holeny, ani macochy. Obe v hore zamrzli. Zostala krásnej Maruške po nich chyžka aj kravička aj záhradka  i kúsok poľa a lúčky okolo domu. Kým sa otvorila jar, našiel sa k tomu aj hospodár, šuhaj driečny. Priženil sa k Maruške a dobre im bolo obom pri pokoji. Pokoj a láska sú nadovšetko. Tak žijú podnes, ak sa nerozsobášili (znenávideli? zľahostajneli?). Čo je napísané, sa stane, vedeli autori Biblie. A čo sa deje i čo nastane, tak iba preto, že bolo napísané. Literatúra je už raz taká. Aj čo sa nikdy nestalo, je skutočnosťou, ba čo viac: je to pravda.

Nemožno ani celkom veriť vlastným očiam, pretože jedno vidíš, druhé jestvuje, alebo jestvujúce znamená čosi celkom iné. Vnímame znaky, presnejšie znaky znakov, lebo aj knihy – Umberto Eco – sa píšu len o knihách, prepisujeme staré rukopisy, v budove (podobnej knižnici, labyrintu) zvanej vesmír, ktorý – podľa Borgesa – sa skladá z nekonečného množstva prekrývajúcich sa šesť či osemuholníkových galérií: ako včelí plást, palimpsest, polypsest. A tam sa môže stať všetko, všetko, ešte aj jeho nemožnosti sú nepoznané. Čoho sa teda bojíme? I z básnika môže ísť des, z jeho kníh viac či menej tabuizovaných predsudkami, nepochopením, lenivosťou, ideologickými, politickými deformáciami. Príkladov dosť blízko i ďalej. Aj Friedrich Nietzsche: najosamelejší z pútnikov, ktorý dychtivo a bez oddychu hľadal pre svoju dušu to pravé podnebie, a dodajme k vyjadreniu Arnolda Zweiga: pravé podnebie hľadal nielen pre svoju dušu, ale pre dušu človekovu, hľadajúc zároveň – hltavo, zadychčane – aj tú dušu. Isteže, takéto pátranie nie je veľmi radostné: a predsa na ceste ho sprevádza i tanec, irónia, humor (ktorý čistí všetky kovy). No aj tak je dobre, keď básnik vzbudzuje des, keď dráždi, rúca, nenávidí, búri, rozrušuje a kmáše to, čo rozožrala črvotoč priemeru a netvorivá práchnivina, prašivina prostrednosti sebaspokojnej, páchnucej. Treba vedieť aj nenávidieť. A chce viac, vyššie, krajšie, šľachetnejšie. Do jeho paradoxných hĺbok (výšok, lebo hĺbka je vysoká) nedovidieť: aj ja ich len tuším. Je dobre, keď básnik je mysliteľom.

Filozof len keď je básnikom, ďaleko dovidí. Hľa, toto napísal Friedrich Nietzsche, vraj cynik, mizantrop, individualista, antikrist, antimorálny skeptik, pesimista, nihilista, anarchista a tak ďalej: Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho...Mám ho na stole, Zarathustru, sumárny a syntetický opus, v geniálnom preklade Otokara Fischera. Citované verše sú z Piesne noci; takej jasnej, priezračnej noci, žiarivej. A koľko je v nej zúfalej, nenaplnenej nehy. Veď láska je vlastne smútok: za čím a prečo. Neviem dnes presne, možno zajtra... A z nočnej piesne počuť hudbu, hudenie. Je to antický dityramb i moderná Bachova fúga, jej temné nížiny, v jednom: taký je jej kompozičný pôdorys, architektúra geometrie: v prvých taktoch sa narysuje téma, zadržanie rytmu, utlmenie jasu, zvýšenie intenzity, sólo i súzvuk, harmónia aj disharmónia, obmena durovej i mäkšej tóniny – až po záverečné finále, kde sa v obrátenom poradí zopakujú východiskové dityramby, základná téma sa zhrnie doslova: ale jej významy už nie sú tie čo na počiatku, lebo všetky nasledujúce i predchádzajúce verše sa do nej vtelili a ponorili, absorbovali, pohltené mimoriadnou gravitačnou energiou. Tá istá veta, to isté slovo na pravom mieste, nenahraditeľné, nezameniteľné ako indivíduum, sa stáva, zostanúc sebou samým, čímsi celkom iným a zároveň čímsi hrozne košatým a plnosýtym, na hranici dokonalosti, šialenstva perfektnosti.

A neplatí to len o nočnej piesni: podobne komponuje celého Zarathustru. A sú tu – azda, akoby – aj Vivaldiho tónické výšky alpských končiarov, zrkadliacich sa v čistučkých jazerách: taká priamočiarosť zmierajúca, zmierujúca prostota. A je tu – pravdaže a predovšetkým, tak tragicky – Richardova Wagnerova drásavá zvieravosť, rozrušenie, žeravý romantizmus. (Romantizmus – to je protestantizmus v umení?) A tak ďalej... Inokedy. Azda.

NOVEMBROVÉ HAIKU   Dni a dni letia akoby utekali čoho sa boja?

Blúdila ona, blúdila veľmi dlho Maruška pastorkyňa (praotec bol Čech). Tu zazrie zase to svetlo, o ktorom sme už neraz písali, a za žiarou príde až navrch Hory.  Tam horí veľká vatra jednej Pravdy a pri nej sa hreje až dvanásť domorodcov roduverných: Dušan, Milan, Bartolomej, Ľuboš, Jozef, Vlado, Jerguš a tak ďalej a medzi nimi Macocha s nábožnou Holenou, úrady si delia, víťazoslávne strany zakladajú. Uľakla sa Maruška, celá od ľaku zmeravela, i rečie: Súdružkovia boží, dajteže sa mi zohriať, na jablká  idem. Tu zdvihol sa Listopad, podal budzogáň najmladšiemu domorodcovi: Bratku Drahoslav, nože jej do črpáka nalej byľku jablkového džúsu a pošli doriti, nenačim nám tu počúvať jej literárne bľaboty! Jaj, veď už bežím, plače Maruška, aj tak mám práve mesiačiky. Všetko sa stiera, nepredstiera v priestore prestretom: vieš si to predstaviť, Maruška; všetko sa miesi a mení na nejasnú škvrnu. Videla si to, keď ťa vyhnali do hory kedysi fialky zbierať, keď si sa bez nádeje brodila v snežnej metelici. Nad tebou veje snehový závoj, bez konca, bez únavy. Si zapletená do snehovej siete, nikdy sa nevymotáš z hustej siete hlúpych a ľahkých, povievajúcich slov. Tma hustne – a či prichádza zhora alebo zdola, nedá sa rozoznať: vzniká zo seba samej. Naozaj, veľmi naozaj: časy sa vždycky začínajú nemeniť. Tamvon ani duše, len hviezdy sa ligocú po prestálom víchre.

Žil som si v tieni slov, v ich jase, teda s knihami. Knihy (slovo) sú kozmická anténa. Ale rozhlasový prijímač musí byť aj uzemnený, doslova. To je príroda, konkrétne zem, stromy, rastliny, živočíchy. Bez dotyku s predmetnosťou, s hmotou, s matériou človekovo myslenie abstraktnie a jalovie, k duchovnosti akoby sme dospievali skrze zmysly, cez telesnosť; bez zmyslovosti niet ani jazyka, myslenia. Reč bez vzťahu ku skutočnosti je neosobná, suchá – nič neznamená a nič neoznačuje, na nič sa nepýta, na všetko vie odpovedať. (Jazyk je nástroj otázky, nie odpovede.) Musí byť konkrétna, až hmatateľná a pitná ako víno, ktoré je syntézou vesmíru: skladá sa zo všetkých elementárnych alchymických prvkov, substancií: ohňa, zeme, vzduchu, vody. Preto si dávam vždy – až podnes, snáď aj zajtra – dobrý pozor, s kým vypijem liter na púti, cestou k niečomu (ničomu?). Kdesi hovorím, pýtam sa: alebo na úteku od ničoho? Áno, ničoho sa bojím viac ako niečoho – horror vacui. Preto panicky utekám najmä od nadutých a dutých ľudí "každodenného srdca a odmeraného citu" (Kalinčiak), akých z každého páru dvoch treba vôbec nevidieť. To je otázka samoty, teda slobody, permanentného stavu srdca. Len v samote je možná sebatotožnosť, nie si ničím majetkom, nie si cudzí; bez sebatotožnosti nič poriadne nenapíšeš, neprídeš k novému pohľadu na staré veci. Ak v tme všeličo nevídané vidno, v prastarom tichu osamelom všeličo počuť. Býva to niekedy kruté, keď ležíš dolu hubou v prachu a skučíš, vlasy by si si trhal, vyšklbal si, kožu rozdriapal: nevystúpiš z nej von, je šitá na mieru. Nevymenil by som svoj genetický osud ani za všetku moc a zlato sveta. Inak to nejde, či sa to páči alebo nie, takže zbytočné je hrešiť, preklínať, márne sa tešiť, chváliť. Žiť, žiť... Aj keď Bytie sa z nás iba smeje, vysmieva, posmieva sa nám (aspoň že nie je ľahostajné).

Pavel Hrúz v rozhovore pre Romboid povedal, že nachádza "hypotetickú strednú Európu len v jedinom (a zase len predsudku), čo trocha zaváňa kultúrou: je to oblasť, kde nesmiete živým darovať párny počet kvetín". Nie je dnes zdôrazňovanie fenoménu stredoeurópanstva opäť len nejakým únikom, hypotézou, ktorá sa už nedá oživiť, pomocným pojmom slúžiacim len k presnejšej zemepisnej orientácii, alebo je stredoeurópanstvo neprerušeným, trvalým dejom, ktorý pokračuje? Musela to byť kočka, tá Európa, keď ju sám Zeus uniesol a... Až mu závidím. Ľahko sa mi odpovie o stredoeurópanstve, keď údajný geometrický stred Európy je neďaleko od mojej pracovne, kdesi pri Kremnici, a navyše moji predkovia sú poslovenčení Kelti. Neveríš? Okrem geometrie, geografie (a ustavičných vojen) ide azda aj o fenomén kultúrny a civilizačný: Slovensko patrí do toho deja trvalo a neprerušene – len v rozličnej intenzite v rozličných dejinných úsekoch. Ako dnes? Uvidíme zajtra. V rámci "sémantickej hygieny" sa tu nedá ešte vyhnúť pojmu provincializmus myslenia: a ten nájdeš všade: v Londýne, v Pukanci, v Paríži i v Prahe; a naopak.

OKTÓBROVÉ HAIKU   Dlane javora mávajú na rozlúčku aj jeseň je sen

Či sa jej od tých jabĺk nechce, či čo je to? Musím sa sama pozrieť! hovorí si matka. Navlečie na seba grzno hrdzavé, zakrúti sa do vlniaka a poď za dievkou. Sneh sa – tie riadky v dennej tlači – sype čoraz hustejší, vietor podúva čoraz studenší, Veľký rujeň je akýsi frišký, až čudný tohto roku (ako aj všeličo iné), záveje ako múry. Brodí sa macocha cez ne a vyvoláva na dcéru Holenu, ale neozve sa jej ani len smrteľná duša. Malé jemné obláčiky kedy tedy zastreli mesiac a jeho pokojný, až ľahostajný svit sa premenil na nejasnú, ale svetlú hmlu. Nebo je opál zázračný, svetlosť a ružovosť prelieva sa v ňom neprestajným lunením. Do žlta jasnie a do číreho popola potemnieva. Zablúdi, už sama nevie, kde je, hnusne a necudne nadáva na Holenu, na Marušu, aj na celý svet, v nedôvere preklína Bytie. Údy jej krehnú, kolená sa podlamujú. Aby to pečená hus kopla!

Dážď ako ďateľ klope na písacom stroji a z knižiek rastú stromy: z ohňa sú zložené, prípadne z popola v okolí slnkavratu. Nazýva sa to čas. Čas som ja.

Čas je aj krčah hlinený v múdrej rovnováhe účasti a ľahostajnosti. Túžba je vzdor. Bez krčahu by nebolo času a zároveň by času nemal kto protirečiť, rušiť ho, porážať. Veď som ja vlastne krčahom, čo sa krčí.

Od krčahu sa odlišujem iným časom, čo každému inak plynie: knihe a stromu inak preteká, hline a vode a ohňu rozdielne, Maruške príťažlivo, slovu: ako? Bol tu Ota Filip, nahrali sme rozhovor o mojej novej knižke v nádeji, že prípadný poslucháč nezacíti cez éter zápach borievky, borovičky. Manželky, aby nerušili, aby koso nezazerali, navštívili zatiaľ pána Frankovu či Majláthovu hrnčiarsku dielňu, a tam: z hliny, dobre vyhnitej, teda dažďom zbavenej drobných častíc vápenca, už stáročia tvarujú krčahy, mliečniky, pekáče-protvany, hrnce-sikáče, vajlingy, misky, taniere. Veď recept na výrobu keramiky je veľmi prostý: základné prvky vesmíru zem, voda a oheň sa alchymicky tajomne zlúčia. Vápnik sú kosti mojich predkov: kdekoľvek v záhrade zakopnem pár centimetrov pod pokožku krehkú ornice, zaskvie sa tučná hlina biela, hrdzavá, žltá, veselá, samodruhá. Hlina sa pomelie (ale nie na dedovom chrbte), preoseje (ale nie cez rebrík), vymiesi a vytočí na hrnčiarskom kruhu. A nech sa kruh otáča ako kedysi na deravom konskom zube alebo v oceľovom ložisku, nič sa na veci nemení: len ľudský, ľudský hmat (dobrého majstra z vŕby nestrasieš!) dá rozptýlenej hline sústredený tvar, neopakovateľnú, jedinečnú formu, ktorej nedostatky, chyby a nepravidelnosti sa stávajú hodnotou nesériovej výroby, teda tvorby; len jeden formálny nedostatok sa nepripúšťa: aby integrovaná jednota hmoty a tvaru mala trhlinu, ktorou už potom presiakne čokoľvek, a teda všetko – a osirená forma stratí význam. Preto je krčah (najmä plný – a on je plný vody, vína, jahôd, vzduchu, negatívnosti) človeku taký blízky, že navzájom sa k sebe priaznivo musia nakloniť. Nielenže má krčah ústie, pyštek, ucho, hrdlo, brucho a dno, ale vari aj dušu ako Maruška snáď. Hrnčiari to vedia a takto perzonifikujú, nechajúc nádobu nápisom hovoriť: Len sa na mňa nehnevajte, často do mňa nalievajte.

Zmysel a tvar, podobu nádobe i dobe dá teda človek, ale jej trvanie cez tisícročia pochádza od svätého, spaľujúceho a magického ohňa; ten pohanský vládca (kresťanmi zvaný svetlo), ten uzdravujúci a očisťujúci posol boží, car ogoň, darca života, je vlastne to isté čo smrť. Tak akosi hovorí Maurice Maeterlinck: všetko, čo zomiera, upadá do života. Akoby smrť bola investíciou životu. Jeden z posledných mojich viacerých a mnohých predkov (a mám ich skoro presne toľko ako každý, len o jedného viac než napríklad môj otec) prestal byť nedávno viditeľný našimi očami a už sa ho takmer nikdy nemožno priamo dotknúť ani v dúfaní, ani v nádeji, ktorá je napokon iba nedostatkom poznania. Odrazu nadišiel pre neho koniec strachu zo života, už sa ničoho nebojí, ani budúcnosti, ktorá je veľmi tichá, no nedá sa povedať, že celkom mlčí.

 

Bez hliny by čas žiť nevedel.

SEPTEMBROVÉ HAIKU   Drevené prúty z guľatých modrých očí vyplačú šťavu

Podaj mi, mamo, kožúšok, sama pôjdem do hory! Tá pľuha Maruša by nám ich cestou pojedla. Veď ja nájdem to miesto, čo by priam v pekle bolo, a poráňam tie jablká, nech by aj sám ancikrist na mňa volal! Darmo ju mať odhovárala. Šla Holena do hory. Na stromoch nerozvíjalo sa lístie, ožltnuté tratilo sa už z nich pomaly. Garmondového lístia tam celé múry a nikde ľudský šľak ani stopa. Blúdila, blúdila a chuť na materiálny zisk ju ťahala čoraz ďalej, akoby ju niekto poháňal. Tu zazrela pozďaleč sväté svetlo (svaté svätlo). Pustí sa k nemu. Príde k vatre, kde dookola sedia dvanásti mužovia. Ale nepozdraví sa im, nepoprosí, iba vystrie dlane proti ohňu a zahrieva sa, akoby to len pre ňu bolo. Načože si prišla, čo tu hľadáš? rozmrzel sa na ňu Malý rujeň. Čo ťa do toho, tebe netreba vedieť, kde a prečo si ja chodím! Veru, Holena, treba vedieť. Život je poranené ubúdanie. Všetko je ubúdanie, len ubúdania neubúda.

Každé ráno si rozlepím viečka okaté, tú zakrývajúcu obálku, zvedavý sa z nej vyberiem celý, na holé telo natiahnem okuliare (aby ma zohriali?), vystriem sa a za oknom – otvorená kniha – začnem slabikovať čosi možno nikdy nečítané, kým sa zvečerí. Potom sa opäť do obálky štvormo (štvornožky?) poskladám, zalepím, spiatočnú adresu napíšem, do mŕtvej schránky sa hodím a odošlem: kam? Vrátim sa? V tmavej obálke odoslaný som: odkiaľ? A každý sa len pýta. A každý deň, už tisícročia, to isté a znova. Veta opytovacia sa vetví v zložených poskladaných súvetiach. "Pozostávame viac z otázok ako z odpovedí": meditatívny esejista Pavol Strauss.

 

Večer sa zasa do obálky vložím, zalepím viečkami, známku neznámku nalepím, úradne opečiatkujem dátumom, do mäkkej schránky sa hodím a pošlem preč expres doporučene. Ale predtým si ešte do podzemnej pivnice po víno fialkové skočím. Nefunguje tam elektrické osvetlenie a sviečku sa mi nechce zapaľovať ani len pod nosom, nuž idem po tme pamäti ako v snežných závejoch. Na zemi, skoro ich nechtiac zašliapnem, vidím dvanásť rozosiatych rozosmiatych hviezdičiek: ako jahodové kvety drobné. Zabudla si tu, Maruška, všetky svoje oči? Uľakaný ako ty vtedy v temnom lese, aj ten mráz som v tele pocítil, i rečiem, čo mi prvé na um zišlo: Jabĺčka hľadám, dobrí ľudkovia. Svetielka pomaly hasnú. Ich význam nechápem, možno ani nie je. Pravdepodobne to bolo tlenie, žiarivé hnitie stebielok trávy, sena. Keby som bol prišiel do pivnice so svetlom a ešte za vidna, boli by tam sudy, steny, zem, pleseň, tehly, steblá, víno a všetko, všeličo, no nebol by som býval zbadal tie maličké svetielka, ktoré možno predsa len niečo znamenali a predvídali, predvedeli, predvideli. Kto ide v svetle a ho nosí, všeličo nevidí. Tma si pamätá všetko, aj svetlo.

 

Poslanie. Ráno si rozlepím viečka okaté, tú zakrývajúcu obálku, zvedavý sa z nej vyberiem celý a začínam čítať nový list v kalendári. Večer sa zasa do obálky vložím, zalepím, známku neznámku neznámu nalepím, do schránky sa hodím so spätnou adresou a pošlem preč expres doporučene: kam? Ale pred tým si ešte rozmarne a márne skočím do pivnice. Nefunguje tam elektrické osvetlenie a sviečku sa mi nechce zapaľovať pod nosom, nuž idem potme, veď sudy ľahko zavoniam, známa cesta, vyšliapaná. Nežnými prstami dieročku nahmatať je hračka, priložiť k perám potom oblú násosku a už to šumí, šuští. Odrazu hrôza (strach z racionality, bázeň z iracionálna?), hrôza ma chytí za pravé plece, zatrasie: na zemi totiž vlhkej vidím roztrúsené omrvinky drobných svetielok. Svetielka tielkujú? Tlejú sa, tmejú, smejú. Každé telo sa skladá prevažne z ohňa, vševidiaceho, pestrozrakého. Uľakaný sa rozdvojujem (veď ja sa opäť spojím) v sebaobrane. Dvojím sa, kálam, štiepam sa na tenké – jedna časť hľadá racionálne, logické vysvetlenie: ten studený ohník fosforovitý (zvyšky vatry v temnom lese?) nemôže byť svätojánska muška v chladnej zavretej pivnici; dvanásť mesiačikov? nejaké plyny – mätúce bludičky v politických močiaroch, ach, čarodejné víly! – zo zeme? Druhá časť vedomia pre istotu (čo ak je to nejaká duša stratená, znamenie zlé či dobré, výstraha, varovanie, upozornenie, odkaz), tá druhá hlava hovorí, prihovára sa: Svetielko-tielko, nehnevaj sa na mňa, dušička, neublížim ti, ani ty mi neuškoď, nebuď zlé, zmiluj sa... Svetielko pomaly zhasína. Zdá sa, že sa nič nestalo, nikto mi neumrel, každý sa na mňa vy...slal. (Na druhý deň sa v Čadci narodila – vnuknutie? – vnučka Júlia.) Pravdepodobne (ako som si potom overoval, hľadal stopy už s lampášom) to bolo tlenie, žiarivé hnitie stebielok trávy, sena, čo som tam predtým priniesol prilepené na topánkach. Neisté. Ale isté je toto: kto chodí v tmách, všeličo uvidí. Keby som bol prišiel so svetlom a ešte za vidna, boli by tam sudy, steny, zem, pleseň, tehly, steblá, víno a všetko, všeličo – no nezbadal by som tie maličké svetielka, ktoré možno predsa len niečo znamenali a predvídali, predvideli. V svetelnej obálke zalepený, zaslepený, poslaný som: odkiaľ?

Ani totalitná karanténa nemusí byť – ako všetko – jednoznačne negatívna: ako choroba alebo bolesť, môže to človeka všeličo naučiť a všeličo mu dať, čo by inak nenašiel. Každý jav treba vidieť aj opačne, dokonca z viacerých svetových strán. Akoby človek mal viac hláv; a viac hláv – viac klobúkov, hovorí sa. Práve som dopísal jednu miniatúrku. Stala sa mi nedávno, keď som vošiel do vínnej pivnice bez svetla, reku čo sa budem ondiať, do suda trafím aj po pamäti, a odrazu vidím v úplnej tme akési čarodejné svetielka na zemi, bolo ich tuším dvanásť. Tleli tam, hnili asi donesené stebielka suchej trávy, skoro som sa naľakal tej nečakanej zriedkavosti hustej. Takú pointu som tomu dal: keby som bol vošiel so svetlom, videl by som len bežné a známe predmety. Kto ide v svetle a ho nosí, všeličo nevidí, alebo: kto chodí v tmách, všeličo uvidí. Tak je to aj s každými časmi temna. Ak vieme, že spisovateľov problém je predovšetkým existenciálny, že vždy žije na krajnej strane a hrane bytia, potom nijaké totality ani víťazné novembre a listopády nehrajú až takú veľkú úlohu, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Vždy sa treba aspoň pokúšať jestvovať naplno, autenticky, aktívne a tvorivo. Nedištancujem sa od svojho života, mám ho rád, aj jeho hriechy. Normalizátori ma azda len postrčili tam, kde patrím, čiastočne som si svoj údel sám vyvolil: takže prečo na nich nadávať? Navyše – ako hovorí ženevský reformátor – svoj osud nepreštíš.

AUGUSTOVÉ HAIKU   Vzduch má zastávku parný stroj rýchlovlaku na nekonečnej

Keď zasadol na najvyšší kameň horúci, žhavý Klaseň, opäť si zmysleli zlá Macocha a špatná Holena, že vyženú Marušu do tej krutej hory. V nepravidelnej čiastočnosti, len mocenských fráz celé múry, nebude hľadať fialky, jahodový džús, rajské jabĺčka, ani nehu, svetielko porozumenia, otázky či odpovede, len jabĺčka. Nevidela už Maruška jarných kvetov, ani by sa nebola obzrela po nich. Obzerala sa už len po stromoch. Kde tu čneli nad Pukancom mladé jablone; cez riedke konáre sa mohlo i nesmelo belaselo nočné nebo, osieval sa driemajúci lunný svit; pod každou jabloňou ležala na belasejúcej sa tráve slabá strakatá tôňa. A naozaj bola tam aj jabloň Golden delicious a na nej vysoko na konci konárov vraj červené jablká. Ráňaj, Maruška, ráňaj chytro. Malé, jemné obláčiky kedy tedy zastreli mesiac a jeho pokojný, až ľahostajný svit sa premenil na nejasnú, ale svetlú hmlu. Nebo je opál zázračný, svetlosť a ružovosť prelieva sa v ňom neprestajným lunením. Do žlta jasnie a do číreho popola potemnieva. Vonkajšie prudké, nadbytočné teplo si odkladáme na zimšie časy: do stromov, do rastlín, do plodov. Ozaj, začínajú zrieť, zazrel som práve dozrievať jablká rané, ráňať ich čoskoro zo stromov poznania budeme. Jablká sváru, ovocie hnevu, a skoro v každom je červ; no aj tak všetky otrháme pre Viliama Tella, Afroditu, zlú macochu, Holenu Spartskú a pre iných podnikateľov. Z jabĺk si len tie jadierka ponecháme: len v nich je teplo nukleárne. Tie drobné semienka už clivo hnednú, černejú do podoby slzy, a je v nich mnoho skrytých stromov, až les, i vatra i snehu celé múry i kyjak i dvanásť kameňov, na každom kameni sa luní mĺkvy čas.

V poli stojí strašák, nebojme se avšak. Keď som si koncom septembra práve ešte – náhodou a okolo – bežiaceho roku išiel s Jelenou Kohoutovou a Jirkom Hanzelkom pofajčiť na dvor Sergejovej Machoninovej chalupy, v predsieni, na stole, v knihe hostí zbadám pod tou básničkou známe srdiečko a podpis. Pán Václav sedí v hornej miestnosti a pozorne počúva múdre, múdrejšie i menej najmúdrejšie reči intelektuálov, najmä spisovateľov, o stave mysle a zeme; pozorne a trpezlivo počúva aj výčitky, stručne, jasne, pokojne, logicky i vtipne odpovedá. Stav mysle je dobrý, stav krajiny, vdovy po duchu, trochu horší. Rezumé niekoľkohodinovej besedy, ktorú politologickou analýzou otvoril Miro Kusý, nie je jednoduché stručne reprodukovať: aj tak je najpresnejší citovaný Havlov zápis v pamätníku. Ostáva teda len dohovoriť sa na najbližšom stretnutí "kvartálnikov" (niektorí medzitým – Tatarka, Šimečka – odišli a už asi neprídu), ktorí sa pravidelne stretávajú roky a dlhé roky – ich stretnutia opäť nadobúdajú hlbší a srdečnejší zmysel, videli sme práve. Ktosi (Milan Jungmann? Jacques Roupnik? Zdeněk Urbánek?) namieta, že dátum a miesto treba potichu nechať kolovať na papieriku, spáliť a zapamätať ako kedysi za vlády mierne iných eštebákov; trochu sa tomu smejeme, ale nie veľmi, veľmi nie. Pre istotu tu termín neprezradím. Potom ideme do Lipnice pozrieť Jaroslava, ktorý má pravdu aj pozajtra. Majú tam i starý hrad, no s básnikom Kabešom a väzňom Karlom Peckom sa v krčme zhodneme, že každý hrad skutočne a najlepšie vidno len zďaleka a zvonku a z podhradia: čo človek vidí vnútri, nie je už vlastne hrad, ani celkom pravda. Chceme to povedať Václavovi, ale odišiel. Zatým sa Vaculík nevie rozhodnúť, či ako malý suvenír od Otu Filipa prijať auto mercedes alebo klobúk. Reku: Ludvíčku, nazdávam sa, že na tvoju múdru a krásnu hlavičku ti lepšie, potrebnejšie pristane klobúk – tak sa aj stalo. Filip bol spokojný, Jožo Jablonický a ja nie: prečo majú zasa tí Česi čosi, čo si nezaslúžia, nadobudnúť? Nekompromisne žiadam deliť spravodlivo jedna ku dvom alebo aspoň dva ku jednej. V Haškovej hospodke nám servírka neservilná Jitka požičala celkom vlastné nožnice, krásne a presne a prísne ako pri sne sa nám podarilo klobúčik rozstrihnúť, som spokojný a nepokojný veľmi, aj Ludvík, a lúčime sa sťa lúče horúco na námestí. Až doma zistím, že širák mi je nanič, iba ak pre strašiaka do maku, kapusty a zelí. Nebojím sa avšak.

"Zajímá mě pouze nesmysl, pouze to, co nemá žádný praktický význam. Život mě zajímá jen ve svých nesmyslných projevech." Súhlasím celkom z Daniilom Ivanovičom, iba nevidím nijaký nezmysel v tom, ak sa z vysokého okna vykloní zvedavá starena a vypadne von, za ňou vyletí z miesta druhá zvedavá babka, prípadne nepohodlný rektor, riaditeľ alebo redaktor, potom vypadne štvrtá, piata baba, sem tam aj nejaká mladá kočka. Keď vypadne šiesta, prestane to byť zaujímavé – a odídem na pivo alebo pozrieť si televízne noviny. Čo píše, sú celkom normálne, bežné veci a udalosti, s akými sa stále stretávam. Tak ako denne stretávam okolochodiacich: i takých ryšavcov či brunetov, čo vôbec nemajú vlasy, ba nemajú ústa, oči, srdce ani nohy, hnáty, nemajú vnútornosti ani chrbtovú kosť, vlastne nič: takže sa nevie, o čom je reč a radšej už o tom nehovorme, aby si niekto nepomyslel, že máme na mysli niekoho z mocipánov. Ja viem, že literatúra je žiaľ neškodná: veď počujem spoza dverí veselý chechot svojich mladých – Zuza, zvaná Badan, Juro nezamestnaný – detí nad Charmsovými textami, ktoré boli v jeho čase ťažko uverejniteľné. Prečo asi? Nijaký štát (to účelové zariadenie na ochranu seba a svojich poslušných úradníkov, tá veľká i malá potreba statických hodnôt a prostatických starcov) neznáša výsmech "skutočnosti", ktorej sa cíti pánom, stvoriteľom a spasiteľom. A my, keď už z okna vypadne jedenásta starena (päť minút pred dvanástou), celkom si na to zvykneme – ako sme si neraz zvykli aj na šibenice.

JÚLOVÉ HAIKU   V sypkosti piesku vlastnými slzami smäd budeme krotiť

Dvanásti mesiačikovia sedia uprene a mĺkvo pri vatre. Na najvyššom kameni sedí Červenec. V Štiavnických vrchoch zatiaľ nesneží, anjeli nepŕchnu, nestrácajú – podľa Dušana Dušeka – perie, ešte sa ono perie, neprichádzajú. Neprichádzajú, lebo ešte nie je tak zle, aby museli. Sú to bytosti vznášajúce sa lunivým šumom po ostrí meča, aj dvanásti naraz vedia sedieť na hrote noža presne vždy, keď je tu krajná situácia Bytia.Vždy menia, anjeli, podoby aj humorne, tváre, obleky (oblaky, obloky), dopravné prostriedky a tvar i veľkosť krídel. Iní sú v skutočnom živote, inak vyzerajú na akrylových obrazoch Kláry Bočkayovej, inakšie cíti Ultra Violet, inak ich kreslí Albrecht Dürer, smrteľne vážny ironik. Anjeli sú hrozne nevinní, pokojní, normálni, až sa im niekoľko málo ľudí podobá. Nie, nie sú hrozní. Hrozná a desivá je situácia, ktorá ich privolá, prinúti, vynúti. Veľa tvárí má smrť - a iba jedna z nich je život. Smrť, aká to ľahostajnosť, ľahká, ležiaca, presnejšie: nezodpovednosť. Ľudské telo má presne tú istú štrukturálnu stavbu ako vesmír. Veľa podôb má život - a iba jednu smrť. Nemožno ho pochopiť: na to ani nie je. Ako umenie.

Kade-tade. Tento jazykový tvar je najpresnejší, sú v ňom možnosti i nepravda, aj nekonečno. Kade-tade. V krčme. So starým hrobárom Cibulkom (sedel sám pri stole, od hrobárov a katov, totiž odborníkov a profíkov, naši ľudia v bázni úctivej trochu bočia priťahujúco). Prisadol som. Vraj cintoríny v mnohých chotárnych a miestopisných názvoch (teda – ako vždy – v slove) ostali, vytrvali, a nikde inde, to si už nikto nepamätá. Len jemu otec i dedo hrobári poprezrádzali, ba i sám vidí, keď kope nový hrob, vidí: pohrebiská (aj konské) sú sťaby viacpodlažné, žijeme na poschodí, lebo keď sa staré prepadne a stratí v porastoch, pochováva sa tam o generácie opäť, lenže v inom smere, vždy nová vrstva nejde pozdĺžne, ale prieči sa, priečne, krížom na predchádzajúcu. Vzniká tak kostlivý orientačný rebrík alebo most, po ňom chodíme, na ňom bývame. Alebo je to krížovka s tajničkou. Sú to aj oká záchrannej siete našej, ktorá nás drží nad temným prepadliskom a nad vodami, nad večnou roklinou. Najmladší mŕtvi ležia celkom navrchu. Kráčame po kostiach predkov predchádzajúcich, na nich, do nich a z nich rastieme, na nich stojíme, Môj praded jeden, Silvius, sa stal slivkou, potom slivovicou, a keď som si z neho trochu odchlipol, cestou som nechtiac čižmou stúpil na jeho ukazovák (ten pravý, čo mi chcel ukázať, ukázať cestu): ani sa nerozozlil, ani nezjojkol, len mierne mi: vraj, pravnúčik milučký, zasa si sa praožral? Hneď viem, že sa mi prihovára Gašpar, poctivý a dobre zachovaný kresťan a mistr cechu debnárskeho (pozri v archíve nemecké a slovenské artikuly cechu z roku 1636).

Cintoríny – podľa hrobárových slov – podobne, totiž nie nepodobne lesom sa pohybujú nebadateľným pre nás krokom; menia podobu, dobu, aj názov, šírku, tvar i miesto a ľudí, aj farárov. A keby teda človek veľmi dlho žil, nemusel by ani do lesa ísť – ten by prišiel k nemu; ani na cintorín ma – lenivci – nemusia niesť, až sem do izby prikráča, ležkal by som doma, na svojom, na neobecnom, nie na verejnom, kde za obyčajné ležanie treba ešte aj platiť: nič ti neodpustia, ani len tú smrť. Vesmír je cintorín a smrť od žiaľu neprestáva denne plakať.

 

Hrnčiar ako hrobár vykope hlinu, materiál pre tvorenie. Počas života si tak vyhĺbi niekoľko hrobov, ani čo by chcel viac ráz umrieť, alebo viac ráz ostať nesmrteľný, dávajúc svojej hrozivej priehlbni tvar a zmysel. Dva razy hlinu vypáli, engobou obalí, grguľou namaľuje jabloňový či jahodový kvet v rázovitých farbách, čo dala okolitá zem. A napíše ako na ten kuľač či verešďúr s dvoma otvormi: Nič to zato, že son na dva kusy ako riť spravený, ale sa ja aspoň týn potešín, že zo dvuch strán ľudí poctín. Verešďúr je plochá a kruhovitá nádoba na pálenku – ten kúsok ohňa! – spratná do vrecka na kabáte: vhodný sprievodca na cesty temné a zablatené, nepopísaným papierom zaviate, zasnežené v labyrinte stromov. A nikde ani stupaje ľudskej a kuľač temer prázdny...

JÚNOVÉ HAIKU   Hladina žmurká a jazero sa myká v krčahu vínka

A mesiac za lunou sa ako vlna luní. A luna za lunou sa ako rieka vlní... Lunobitie. Novolunenie. Ó, luna farby semena celkom vylunená. Úplnok? Nov? Pri päte vrchu Paradajz akoby sa kráčalo lesom tela, preklep, lesom telefónnych stĺpov. A možno stromy na to sú aj určené, zišlo mi na ten um. Asi preto som si nechal pred domom i za domom narásť smrek, tuje, vŕbu, borovicu, javor a dve brezy. Od nich sa dozvedám, čo nové vo svete, nimi sa dorozumievam s diaľkami. Mesiac Lipeň sedí hore na najvyššom kameni, zatočí kyjakom nad vatrou, vatra vzbĺkne tri razy vyššie. Ako len dobre je pomyslieť si na bdejúce svetlo, ktoré prúdi do tmavej noci ako vedúca hviezdička (ten jahodový kvet) pre úbohých pútnikov, a znamenie – a hrôza pre vlkov politických s črtami rysov: výstraha. Ale plameň vie viac než len hriať, ukazovať cestu, variť ovocné kompóty a lekvár, hundrať a dychtiť a dymiť, prskať, zlostiť sa. On vie žartovať! Smeje sa dobromyseľne, sukovito syčí a hučí, akoby sa posmieval hlupákom, tancuje a poskakuje pre radosť dobrých ľudí. Prebúdza v ľudských dušiach hravosť. Lebo čo iné je ľudská duša, ak nie hravý plameň? Plápolá v človeku, nad ním a okolo neho, ako oheň plápolá v hrčovitom dreve, nad ním a okolo neho. Keď tí, čo sa zhromaždia v letný či zimný večer okolo ohniska, sedia mĺkvo – dvanásti mesiačikovia – a pozerajú sa sústredene do plameňa, on sa rozhovorí svojou rečou tajnou a povie: Netráp sa, bratská duša a príbuzná moja, ale rob ako ja a Friedrich, tancuj, plápolaj a svieť. Hrej sa a hraj sa! Naozaj – oheň je žiarivé, hrejúce, hrajúce sa ubúdanie a podobá sa papieru, listu, knihe, stromu poznania. No nikde ani ľudská stupaj, len novinového hajzlového papiera vyše hlavy, vyše hláv.

Tí, čo utekali z domu, najviac sa domov ponáhľali. Odyseov efekt. Paradoxný komplex. Prišiel som na to posediačky v bistre pri autobusovej stanici na Mlynských Nivách, skľúčený, spurný, mrzutý, skrehnutý, najradšej by som bol už doma – len keby sa to dalo bez toho hlúpeho, nezmyselného medzičlánku, totiž sedenia pasívneho v autobuse. Nie, nechcelo sa Odyseovi jasnému odchádzať, cestovať, v akejsi xenofóbii sa radšej zdržiaval, kým sa dalo, tam, kde už chtiac nechtiac bol. Bol jediný, čo silou mocou, rozumom, úskokmi a výhovorkami, simulovaním choroby (a možno ani nepredstieral v tej chvíli, možno z pocitu a predstavy nezmyselného hýbania sa naozaj ochorel) sa bránil odísť do trójskej vojny – na rozdiel od iných dobrodruhov, čo s radosťou odchádzali z nudného domova za kočkami, za ľahkou a bohatou korisťou a "zážitkami". A potom, keď sa zážitky (náhody, nehody) neodbytne lepili Odymu na päty, ostatným už dávno rástlo sadlo na pupku a plešiveli v chválenkárstve (ak ich medzitým nezavraždili ako Agamemnona). On odďaľoval sklamanie z vytúženého návratu, alebo radosť z neho si odkladal, šetril, vychutnával. Nechcelo sa mu domov – alebo sa mu nežiadalo pohnúť z daného miesta? Nechce sa mi v bistre vstávať na nohy, odísť, hýbať sa, meniť miesta v priestore – a zároveň chcem byť doma. Oboje sa nedá, je to krutý rozpor ako vtáčí let či obežná dráha Mesiaca. Najviac sa domov ponáhľali tí, čo z neho najradšej odchádzali. Antiodyseov syndróm.

Panovník, vojvodca Odyseus jasný je múdry zotrvačník, nie pobehaj.

 

Pravdu má môj priateľ Ladislav Ťažký v úvahe Nie strecha, ale dom v Literárnom týždenníku: kto myslí vlastným smerom a robí si to po svojom a sám, dokonca kdesi v húští za plotom najpočetnejšej a najjednotnejšej spisovateľskej organizácie, je vlastne bezohľadný egoista: "A tu je potrebné dotknúť sa aj nás spisovateľov a rozdelenia, či dokonca roztrhania našej jednotnej spisovateľskej organizácie, bývalého zväzu. Väčšina z nás sme boli svedkami tohto násilia, ktoré sa krylo demokraciou a revolúciou. Vynútili si to a realizovali skupinky prepolitizovaných, či prívrženci horúceho, nedočkavého a jedným smerom sa uberajúceho politického hnutia, teda egoisti sledujúci svoje úzko stranícke záujmy." Konečne som pochopil, prečo sa cítim taký clivý a neoplotený. A keby len to, ale aj: nevrlý, strohý, rozkuštrený, egoidný, čupiaci, smavý, jebný, revnivý, iniciovaný a iný; neduživý, chatrný, chabý, vetchý, barnavý, neblahý, bezuzdný a ešte mnohý iný. Už to ďalej (ani bližšie) nevydržím. Uznesiem sa a tajne odhlasujem rozdielom jedného, dvoch hlasov, pridám sa k väčšine. Keď budem bezradný, predseda a výbor alebo plénum mi poradia. Lebo ešte aj toto sa mi prihodilo: našu ulicu Februárového či Novembrového víťazstva premenovali na pôvodný Závoz. Takže som už v závoze opäť so všetkým činom – so ženou, s domom, s deťmi, myšami, sliepkami i psom.

 

V mesačníku Romboid sa Rudo Sloboda ako vždy (temer) otvorene priznáva: "Pravda, pre mňa je veľkým zážitkom aj každá kniha, ktorú napíšem a dokážem vydať. Keď sa v obchode objaví moja kniha, prejdú mi všetky depresie a hneď sa do nej pustím a prečítam si ju..." Sme rôzni, niektorí sme až rozliční, ba – s prepáčením – všakovakí, nuž, ako korešpondencia. Lebo iný autor, a vôbec nie horší ako Sloboda, mi prezradil: vraj práve sa vytrhol z pazúrov zúrivých hnusnej depresie, ktorá "sa vracia pravidelne (fázicky) vždy, keď vydám knižku, šľak aby ju trafil, niekoľko dní mi trvalo, kým som sa pozviechal". Ako teda? Aj trest je tvorba. Tvorba je aj milosť, aj zatratenie. Všetci máme pravdu. Kto nemá odvahu sa bezo zvyšku obnažiť (lebo len tak vzniká, nastáva dobrá literatúra), alebo nemá čo obnažiť, nech sa radšej zahalí, ukryje za maskou konského kupca (podnikateľa) či politika (pozri S. Zweig: Josef Fouché). Autentické písanie znamená vydať sa napospas, a to je príkra zvrhlosť, ušľachtilá perverzita, statočnejšia než krívajúce prikrytie sa pláštikom a nulkou podprsenkou s lievikmi z hmoty umelej. Príklady nájdeš, kde len chceš či nechceš.

MÁJOVÉ HAIKU   Nie som a kvety svietia akoby som to všetko zavinil

A mesiac za lunou sa valí, lunobitie, valí sa jak vlnobitie, odrazu je neskoro, akoby z ničoho nič. Už ani ten čas nikdy nepostojí, odsekáva sa ako z krvavého kalendára, hlava-kapitola odletí do smutného, smrtného koša smetného. Ó, duša moja kruto smrteľná, to sú krutohory. Krutohravo umieram bez chuti, sťaby ma nútili nasilu, nasilu silili. Siločiary. Posilnenie. Navrchu Maruškinej hory plápolanie, nad hlavou veľká vatra, horúco, žhavo. Kveteň. Preto to dunenie, vlnenie, lunenie úskočného bytia, prosebný žalospev, žiaľozvuk kozmického chóru, hľadať fialky v závejoch snehu, zbierať ich v snežných závojoch. A snehu nikde ani stopy, len plno papiera až po pás a kníh celé múry.

Pán domáci Karol zo Schwarzenbergovcov (v Scheinfelde) nás slnečne, srdečne privítal, nezavrel do hladomorne, ale zanechal žrádla (aj pečený bravčový ľavobôčik) a pijatiky, ubzikol do Lisabonu, kľúče nechal u spoľahlivého kastelána pána Prečana. Za to sme mu s Palom Hrúzom nezoťali stáročné sekvoje pred vrátami. Duchovia na hrade nestrašili, hoci bolo duchaplno, múdro i veselo. Už mám zasej cosi nenapsané, spieva Ludvík Vaculík, už s tím neudělám škody žádné... Dvorných dám bolo málo, dvoriť pani Pithartovej sme sa neodvážili. H. Gordon Skilling s fotoaparátom: Pozor, já vas budu znymat, a Roger Scruton: Vy se jmenujete jak a píšete co? Svet je čoraz menšia dedinka, v ktorej – nepriamo a možno – vládnu intelektuáli, ak neodpochodovali kdesi inde. Jan Čulík: Tělo kráčející bez hlavy. Petr Kabeš: Viděl jste někdy taký jev? Čulík: Vy mne napadáte za metaforu? Děkuji. Literatúra je žalobcom, nie obhajcom. Metafora môže byť aj pocitom neistoty (krásnej?). Mať politickú moc a úrad: koniec kritického intelektu. Provincializmus býva nielen v Pukanci, ale aj v Prahe či Paríži (Josef Vohryzek), treba sa deprovincializovať (Jiří Gruša). Zdeněk Rotrekl vyjadril krásne slzenie za disentom (hoci ho dnes mnohí spochybňujú a vysmievajú), keď sme boli bratmi porozumenia. Autorka knihy o Husovi pani Kantůrková pocítila problémy v prechode z disentu do takzvaného normálu, stratili sme hodnoty, orientáciu, situácia je neprehľadná, zlo a nepriateľ už nie sú presne zafarbení na rozoznanie. Reku ani som si nevšimol, ako spisovateľ, že tu bol nejaký november 1989, pretože vnútorný problém je celkom inde: v rovine existenciálnej, spisovateľ vždy a od začiatku života a sveta sa týra eticky a esteticky: napísať krásnu vetu, bez ohľadu na režim žije a tvorí v krajnej či medznej situácii, a oveľa viac než tupohlavá politika a orientácia v nej ho gniavi jediná, jedinečná vec: láska a smrť. Prijímam súhlas, najmä od zahraničných hostí (Ivan Medek, Markéta Stankiewiczová, Jacques Rupnik, Miro Kusý), lebo som vraj trafil klinček po hlavičke, sekol do sekvoje, tvrdej a stáročnej sťa provincializmus myslenia. Ale čo s Dokumentačným strediskom nezávislej literatúry, s jej archívom? Presťahovať do Československa? Uzavrieť? Ukončiť? Je to hodnota materiálna, mravná, historická i perspektívna a otvorená. Ponechajme si teda nezávislosť radšej na neutrálnej pôde Bavorska, v azyle, nezávislosť sa nám vo vždy neistej budúcnosti zíde, nevzdávajme sa kúska v Európe dobytého územia. Milý Jan Vladislav neprišiel, choroba ho nepustila z domu, no je tu vzácny a nevidiaci pán Lukeš, čo sa aj v noci holí bez svetla, a keď ho priatelia išli v pražskom byte navštíviť, na chodbe zhaslo, povedali si: Už nám ide otvoriť, zhasol si svetlo. Človek je viac než svetlo, ak si žiari. Ideme teda, ideme, chodníčka nevieme, aj v tej tme naďalej kráčame a nekrákame, ideme nepresne, ideme presne, neponížene, aj keby haslo, i keby zhaslo. Potom ešte vážna diskusia, či málo komunikatívnemu Milanovi Kunderovi poslať pozdrav, a už nám na rozlúčku kýva usmiaty mladý Konrád z Adenauerovej nadácie, ktorá nám – isteže, s naším láskavým dovolením – prispela na sýte obedy, večere i švarcenbír. Ešte som Karolovi z temnice ukradol do vrecka liter, aby som prežil chmúrny a šmúrny rýchlovlak, čo ma vlečie do Levíc: už len na tej poslednej plošine, už iba dozadu vidím, šialene uhýbajú výhybky, rovnobežky sa utiekajú do jedného (teoretický okaklam) mŕtveho bodu spätne i perspektívne. Ešte sme nič neprehrali – a vyhrať nemáme (nechceme) čo, verní skeptici. Konečne doma vo vani, vo vlastnej špinke-šupinke sa čľapkajúci. Medzitým mi na písacom stole vyrástla provinciálna sekvojka, od ktorej každá Sekyra odskočí: Literárny týždenník č. 17 s článkom Romana Kaliského Trestná výprava v Matici slovenskej. Ani poézia, ani próza, nenaduje sa z toho, naďalej pospevuje Vaculík, naša koza. Azda raz, nevidomí, precitneme.

 

Láska je súboj, nie sladosť. A tvorba: nijaká sladota; viac a menej, ani slabota.

APRÍLOVÉ HAIKU   Zmena večnosti čiar farieb zvukov svetla stále to isté

Dobre je niekoho zažať tým kúskom vatričky, pri ktorej sedia dvanásti a meravo mlčia. A ôsmeho dňa svojej vlády Dubeň zodvihol vysoko, vysoko svoj kyjak a zakrúžil ním pod Modrou oblohou. Vatra vzbĺkla tri razy vyššie, snehy sa topili podchvíľkou, stromy sa rozvili do listov, vtáčkovia štebotali a vyspevúvali dookola, včiel a kvieťa všade plno. Pod kríčkami vyzeralo, akoby bol bielych hviezdičiek nasial, a navidomoči menili sa biele hviezdičky na jahody a zreli, dozrievali. Zbieraj, Maruška, chytro zbieraj... Kým sa uradovaná Maruška obadala, bolo ich, akoby bol papier popísal krvou, bolo akoby celá zem skrvavela. Alebo to boli iba jahody? Divadelná rekvizita, atrapa z plastického materiálu? Najskôr sa vidí, áno, ak dobre vidím, že sa mi na rukopis vylial džbánik červeného.

Čiaru Bratislava – Vienna – München sfúkol autom Dušan Dušek skoro na dúšek, na ex: sme tam, v Európe, bez kriku a zástav a hesiel a v prsia sa bitia, len s niekoľkými stranami svojich rukopisov v taške. Celú cestu som na teba nezabúdal, Maruška, si najmilšia z celého Bavorska. Boli sme pred Rakúskom, budeme i po ňom, hovorí ktosi za Salzburgom, na hraniciach. Potom večera v reštaurácii, selátko na čiernom pive, pohostil nás slobodný pán von Schirnding, podpredseda akadémie veľmi milý. Potom čítanie textov v Bavorskej akadémii krásnych umení: tá slovenská literatúra, to nie je veru len taká chudobač a chabrač, len keby tomu malému jazyku viac ľudí na svete rozumelo. Potom tam, kde bol nedávno Gorby na pive srdečne prijatý Bavoriakami aj s Raisou, tam sme si dali máz piva, bolo duchaplne a veselo, radostné nočné mesto usmievavé a bezhysterické a čisto vysvietené. Potom ešte v hoteli An der Oper trochu vína za honorár my štyria, Dušek nepijúci nás ovlažoval bájnymi Slovenkami krásne a básnicky, aj ty, mladuštičká Maruška, si bola medzi nimi. Dušek si nekúpil širák ani kabelu ani veľa ďalších vecí, Paľo Vilikovský nakúpil fajku (vreckovú vatričku), ja najmodernejší budzogáň japonskej výroby, fialkový intimsprej pre macochu, fax a osobný počítač pre Holenu vypočítavú. Pokojného Petra Zajaca bolela noha. Ráno dážď a moje frky insitné, že napríklad: Toto je, chlapci, typické pre Mníchov, že ráno trochu spŕchne, potom sa slnko vyčasí, dobre to ja poznám až z Pukanca. Vilikovský sa išiel spoza dymovej clony uchechtať, ale naozaj sa tak stalo, slnka bolo nadostač pre všetkých početných obyvateľov a po celý deň slncaplný, ba ešte aj v rozhlase Free Europe, kde nahrávame rozhovor o kontinuitnosti našej literatúry s Agnešou Kalinovou, a obedujeme s pánom riaditeľom Pecháčkom neživé, no ešte teplé kurčatá operené kečupom a tak ďalej, a tak ďalej a ešte ďalej. Hostiteľský spisovateľ Ota Filip srdečný – ty kluku jeden ostravská!, objímame sa. A hneď je z toho spomienka. Potom už len diaľava diaľnice, benzínu načerpanie, tekutiny odčerpanie a Bratislava, Bratislava šerá a neľudnatá, až by sa dalo naľakať.

 

Nerovy. Mlčky a bez slova si leží, spočíva v pletenom košíku z podzemného prútia, trávka ho hreje, zavitý nevyje, zavinutý ako orechový závin, spočíva ani šteňa a rastie, zakvitne, zarodí, dozreje, na Vianoce napečieme štrúdľu: ešte som nejedol orechovník zo psa. Už iba čakám, kedy strom zaskučí, zašteká, zabreše. Starí ľudia vravia, že psa treba pochovať pod strom, aby sa dobre urodilo. Môj malý armádny desiatnik pohrobil nášho staručkého psíka Harina, svojho temer vrstovníka, temer spolužiaka, pod orecha Jozefa, vrstovníka. Jozefove korenné prsty ho držia za obojok, nepopustia. Žena rovno na rov položila fialky. Ja som tam nebol ešte sa pozrieť, všetko (pohreby aj súlože) si sprostredkovane, nerovno, krížom vybavím cez neumieravosť literatúry, zbabelec. Nebol som ani na pohrebe priamo účastný, syn (a potom v noci – od toho? – sa doňho zahryzli zúrivé žalúdočné kŕče, až vyl), syn človeka to urobil (skríženým krompáčom a rýľom) všetko za mňa, za otca sa obetoval. Už je to raz tak: zo mňa ani len štrúdľa nebude.

MARCOVÉ HAIKU   To budú časy myslí si siate žitko keď budem koláč

Keď Maruška doniesla domov za náruč fialiek, Holena sa ani len nezačudovala: Chcem ich mať za pásom, lebo sa mi veľmi zažiadalo fialôčky voňať. A jedného dňa, ešte v treskúcej zime, si zase zmyslela i rečie: Choď, Maruša, do hory a nazbieraj jahôd. Blúdila Maruška, blúdila dlho v pravde samoty. Hlad ju moril, zima drobila. Už sa jej načisto videlo, že tam musí zahynúť. Tu zazrie svetlo a za žiarou príde až k vatre. Dvanásti mužovia sedeli okolo vatry, akoby ich prikovali. Sirota Maruška poctivá sa im úctivo a uľakane pozdravila: Dobrý deň, dajte sa mi zohriať, milí, Holene sa zachcelo jahody jesť. Do služby sa už kdesi v zákulisí Brezeň chystá (holí sa a čistí, predpoveď počasia z rozhlasovej stanice Slovensko počúva, v rakúskom módnom katalógu veľkosť, tvar a farbu snehových vločiek vyberá, čierna farba je najmodernejšia). Tí dvanásti (mesiačikovia či anjeli?), čo ich stretla na kameňoch sediacich uprene a mĺkvo pri vatre, a úctivo a uľakane sa im pozdravila, usmerňujú dianie, ak sa ono vychýli od vesmírneho programu, systémového poriadku, bdejú, aby sa neuskutočnilo iné a inokedy, než čo je napísané. Hospodi, pomiluj.

Nemožno ani celkom veriť vlastným očiam, pretože jedno vidíš, druhé jestvuje, alebo jestvujúce znamená čosi celkom iné. Vnímame znaky, presnejšie znaky znakov, lebo aj knihy – Umberto Eco – sa píšu len o knihách, prepisujeme staré rukopisy, v budove (podobnej knižnici, labyrintu) zvanej vesmír, ktorý – podľa Borgesa – sa skladá z nekonečného množstva prekrývajúcich sa šesť či osemuholníkových galérií: ako včelí plást, palimpsest, polypsest.

A tam sa môže stať všetko, všetko, ešte aj jeho nemožnosti sú nepoznané. Čoho sa teda bojíme? I z básnika môže ísť des, z jeho kníh viac či menej tabuizovaných predsudkami, nepochopením, lenivosťou, ideologickými, politickými deformáciami. Príkladov dosť blízko i ďalej. Aj Friedrich Nietzsche: najosamelejší z pútnikov, ktorý dychtivo a bez oddychu hľadal pre svoju dušu to pravé podnebie, a dodajme k vyjadreniu Arnolda Zweiga: pravé podnebie hľadal nielen pre svoju dušu, ale pre dušu človekovu, hľadajúc zároveň – hltavo, zadychčane – aj tú dušu. Isteže, takéto pátranie nie je veľmi radostné: a predsa na ceste ho sprevádza i tanec, irónia, humor (ktorý čistí všetky kovy). No aj tak je dobre, keď básnik vzbudzuje des, keď dráždi, rúca, nenávidí, búri, rozrušuje a kmáše to, čo rozožrala črvotoč priemeru a netvorivá práchnivina, prašivina prostrednosti sebaspokojnej, páchnucej. Treba vedieť aj nenávidieť.

A chce viac, vyššie, krajšie, šľachetnejšie. Do jeho paradoxných hĺbok (výšok, lebo hĺbka je vysoká) nedovidieť: aj ja ich len tuším. Je dobre, keď básnik je mysliteľom. Filozof len keď je básnikom, ďaleko dovidí. Hľa, toto napísal cynik, mizantrop, individualista, antikrist, antimorálny skeptik, pesimista, nihilista, anarchista a tak ďalej: Je noc: len vtedy hlasnejšie čuť vravu vyvierajúcich prameňov. Aj moja duša je vyvierajúci prameň. Je noc: len teraz sa budia piesne milujúcich. Aj moja duša je pieseň milujúceho... (Ó, Cosima Wagnerová.) Mám ho na stole, Zarathustru, sumárny a syntetický opus, v geniálnom preklade Otokara Fischera. Citované verše sú z Piesne noci; takej jasnej, priezračnej noci, žiarivej. A koľko je v nej zúfalej, nenaplnenej nehy. Veď láska je vlastne smútok: za čím a prečo. Neviem dnes presne, možno zajtra...

 

Vydavateľská cena za Vlastný hororskop. (“Žes dostal cenu za Hororskop bylo už načase, dávno nikdo nedostal za hororskop žádnou cenu!”  L. V.) Či ju unesiem? Zvem si priateľov, pomôžte, ak cena bude ťažká. Takže už nie som, konečne, bezcenný ako doteraz, ale úradne uznaný laureát, ovenčený, vyvenčený. Z klubu spisovateľov som sa vymotal až na tretí deň, vodkou vyvenčený, venček som nestratil, ani, žiaľ, nikoho oň nepripravil. Autobus čaká a mešká dva dni a dve noci. Kade sa ide do, áno, do Indie?

FEBRUÁROVÉ HAIKU   To boli časy keď som bol mladým žitkom spomína koláč

Traja sú bielofúzi, traja sú mladší od nich, traja sú ešte mladší a traja najmladší. Sedeli ticho, nemo, meravo zahľadení do ohňa. Dobrí ľudia boží, dajte sa mi zohriať pri vatre, zima ma trasie. Fialky mi kázali hľadať. (Keď ešte v zime – povedzme – roku 1970 macocha a Holena vyhnali Marušku zbierať fialky a jahody a iné kompóty, postretla ona v hore dobrých ľudkov božích. No onedlho sa tí boží kdesi v lese potratili v závejoch, takže v ďalších vydaniach Dobšinského ľudových rozprávok sú už len ľudkovia alebo ujčekovia. Časy sa začínajú nemeniť. Všeličo nás už nečaká, ak to tak ďalej pôjde.) Veru, časy sa opäť začínajú nemeniť. Snehu celé múry a nikde ani stupaje ľudskej. I zdvihol sa Veľký sečeň, popošiel k jednému mesiačikovi, dal mu kyjak do ruky a povedal: Bratku Malý sečeň, zasadni si teraz ty na moje miesto! Ten zatočí kyjakom, budzogáňom zavrtí, vatra sa rozplamenila do výšavy. Tvrdé je drevo. Maruška mäkká ako oheň, už iba dym je nežnejší. Sneh sa začal topiť, stromky začali pučať. Medzi krovím uschované pod lístkami rozkvitali fialky. A kým sa Maruška obadala, akoby sa zem bola zastrela belasou plachtou. Chytro zbieraj, Maruška, chytro! píšem jej chytro, píšem v krásnom liste; nie, netelefonujem. Prišiel som zovšade – tam sa aj uberám, súrodenec vecí, brat diania, príbuzný všetkých javov. Fialky hľadám.

Koberec mäkký a hlboký ako lúka v Pukanci (keď kráčam za ovcami) z ulice privedie chudobného lorda K. s manželkou do haly viedenského hotela Hilton, za odloženie dvoch kabátov v šatni zaplatí asi 60 našich korún prepočítane, až po krk a uši zasadne do koženého kresla, bafká Mars (a to všetko, všetko za svoje ako súkromná osoba, nikým nedelegovaný), počúva lahodné improvizácie bieleho klavíra s celkom živým muzikantom: Oči čornyje, Večernyj zvon... Spisovatelia zo všetkých končín (i začiatkov) sveta, tá obrovská menšina ľudstva (v mnohých krajinách prenasledovaná), ktorá nič nezmôže v ukrutnom svete (ibaže bez nej by ten svet bol ešte horší). Na recepcii u primátora stará Francúzka odkladá žemle a kuracinu nenápadne do igelitového vrecka na zajtra, Alexandre Blokh v klope saka červený klinček a bielučkú vreckovku, Miodrag Pavlovič v čiernej baretke, Vitauskas Lansbergis hovorí o slobode, fotobunka na toalete spúšťa splachovač, automat mi leští topánky, lord Valery Kaunov v salóne Fürst Talleyrand ukazuje prídelový lístok na liter vodky a kilo cukru mesačne, Jorge Amado v sále Zar Alexander, Ivan Klíma pracuje a rozmýšľa, černoško z Konga je natešený, Slovinci sú zachmúrení, Albánci sa uchádzajú o členstvo v PEN-e, Chorváti neprišli. Na obed lacný hamburger u McDonalda. Györgyovu Konrádovu angličtinu do slovenčiny prekladá lordovi K. sir Lajos Grendel. Pod portrétom kniežaťa Metternicha zuní ruština z prahĺbky, prapodstaty, ako slovo v synagóge, ako starobylá antifóna na jednom tóne, na dvoch klesavo, nečakane a prekvapujúco recitovaná sťaby antický hexameter, jednohlasný chór, akoby báseň tu bola odjakživa, akoby predchádzala človeka, svietiaca tonzúra a okuliare žiaria pred kamerami: to na vlaňajšom svetovom kongrese PEN-klubu poéziu o Telemachovi a Odyseovi, o Anne Achmatovovej číta sir Joseph Brodsky z New Yorku. Len Milan Ferko z ďalekej Bratislavy všetkým chýba.

 

"Dávno, veľmi dávno je to, čo som sedel so svojím dobrým priateľom Dušanom Lichardom čítajúc Dejiny sveta od Gustava Struveho. Veľmi sa nám páčili." To sú prvé vety Predhovoru Jána Kadlečíka ku knihe Život Pána Ježíše Krista (1899, vlastným nákladom, cena 1 zl. 25 kr.). Ten predhovor sa mi naliehavo prihovára autentickou poctivosťou, vierou i skepsou, pokorou a bázňou tvorivého človeka, predka, ktorého som nemal česť – z dôvodov časových – zaživa stretnúť; ten predhovor si čítam na starom papieri farby spermiovej: naozaj, knihy sú – hoci zabudnuté a stratené – knihy môžu byť plodné; ten predhovor, lepší než celá kniha, si čítavam, keď ma obkľúčia temnoty a pochybnosti o literárnej tvorbe, keď hľadám na tie otázky odpovede kade tade potratené: po krčmách, režimoch a lesoch, po dňoch a nociach a rokoch, teda v čase a priestore, stratené v génoch a pamäti a skúsenosti, teda v dejinách, v kozme. A starý otec pokračuje: "Z reči do reči prišli sme na Ježiša Krista a priateľ naliehal, aby som Slovákom priblížil hĺbky Pánovho života: Dej se do práce. Zkus svou sílu! A já jsem mlčel. Neměl jsem odvahy říci: Dám se! Přítel můj však později doléhal na mne i písemně. Až konečně dal jsem mu své slovo, v měsíci lednu roku 1884 psal jsem mu již: S pomocí Boží dnes jsem se dal do práce." Pustil sa do štúdia a po dlhej práci – štrnásť rokov – stál Ježiš pred ním, priznáva, celkom inak, než si ho skôr predstavoval: "Teď se mi do práce nechtělo; bál jsem se. Svět tě odsoudí, ozývalo se ve mně. Vysmějí se ti, žes to bídně podal; že ty ses právě dal do toho! A srdce mé zas odpovídalo: Jen do toho! Když jen jednoho přivedeš k Pánu Ježíši, nepracovals darmo!" A potom ešte v úvode hovorí: "Poněvadž určení člověka jest dokonalost a jeho lidské přirození vede jej k ní, člověk musí vzdělávati se, musí v cnostech..." Aká to hlboká, horúca dôvera v Bytie! Potom (nechtělo se mi) si vezmem do rúk vlastný Vlastný hororskop (bál jsem se) a čítam s pocitom, že za sto rokov ubudlo síce dôvery, ale sme ďalej, múdrejší, menej naivní. Áno? Ak, tak len v tom, že sme súkromne bohatší o niekoľko zločinov a klamstiev, a historicky skúsenejší o niekoľko miliónov podvodov a vrážd. Zkus svou sílu! Určení člověka jest dokonalost a... Ba hovno, starečku!

JANUÁROVÉ HAIKU   Padá sňach na dach aj sa ho nadrbalo v noci o pou trach

Bola jedna matka a mala dve dcéry: jednu vlastnú a druhú pastorkyňu. Svoju mala veľmi rada, ale na pastorkyňu nemohla ani hľadieť, a to iba preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Trpela Maruška ako tá trpielka, a to iba pre to jedno, že bola zo dňa na deň krajšia... Macocha sa jedného dňa rozhodla: čože ja mám držať v dome peknú pastorkyňu! Prídu mládenci na vohľady, zapáči sa im Maruška a nebudú chcieť Holenu. Poradila sa o tom so svojou dcérou a vymysleli také, čo by statočnému človeku ani na um nezišlo. V zime Marušku vyženú do tej krutej hory. Vo vysokých závejoch neurčitosti, mocenských fráz celé múry, v nepravidelnej čiastočnosti bude hľadať rajské jabĺčka, fialky, nehu, jahodový džús, svetielko, porozumenie, odpovede? Zlá Macocha a špatná Holena vystrčili Marušku von, zachlopili za ňou dvere a zatisli záporku. S nárekom sa poberala dievčina do hory. Nonpareillového, petitového snehu tam v dvanásťcicerových stĺpcoch celé múry a nikde ani ľudská stupaj.    Blúdi Maruška, blúdi dlho. Tu zazrie pozďaleč svetlo. Ide za žiarou nekonečného počtu smrteľných duší, ktoré obsahuje, sú v nej minulé i tie budúce. Smrteľná, no nekonečná príde až navrch hory, až navrch hory Krutohory príde. Tam horí veľká vatra, okolo vatry dvanásť kameňov a na tých kameňoch sedia dvanásti mužovia, mesiačikovia. Lunenie.

Pamäť je trest. Našťastie, človek si všetko nepamätá, skúsené telo sa múdro bráni, zbavuje sa jedovatých látok, lebo je nesmrteľné. Nezničiteľné je, pretože všeobecné, zložené z večného kyslíka, dusíka, sodíka, uhlíka, vápnika... Iba tá duša, božemôj, tá duša jediná, moja neopakovateľná, iba tá zomrie naveky. Ak sa dobre pamätám, prišiel som na to uprostred noci silvestrovskej, kráčajúc, otázky kladúc kade tade: na stôl, vláde, na lavičku, na WC; a tú najťažšiu otázku, najzákladnejšiu, položil som až na zem, na kamennú dlažbu Štiavnickej ulice: Neviete, prosím, kade sa ide do Indie? Premnohí sa smiali. Len jedna, asi Maruška zázračnica, povedala presne: Musíte, majstre, ísť rovno, potom doľava, opäť rovno, na Hrnčiarskej odbočíte... Ďalej si už nespomínam, milosrdná nepamäť, ten milodar, zabudol som. Pamäť je trest. Plameňom planú plané vášne na planine. Planocenné, plnohodnotné. Naplno. Pamäť je trest. Bez neho nie je duša. Pamäť, pamäť: dedičný trest, bez ktorého by sme nejestvovali. (Ale včera ráno som sa predsa len šťastne zobudil doma v posteli.)

 

Som doma, na seba, na rodné nahé telo naťahujem svoju teplú pracovňu, obliekam sa do nej proti šialeným vetrom z Krutohôr vejúcim. V tej izbe pomaly obrastám machom zo severnej strany studenej a čistej – Mitanovými slovami povedané, z jeho knihy, pri váhavo kalnom spenenom (ako pivo dvanásťstupňové) svitaní a svite, mi venovanej: večer večne, ráno rád Dušan (voči vlastnej existencii temer bezbranný). Polnočnú stranu izby (trinástej komnaty zakázanej), popri Oľginej Johanidesovej záhadnej temrave, rozsvecujem obrazom Michala Kerna: Posledné dotyky, ktoré sa nás neprestali týkať (Vianoce 1991). Zasklený biely papier, plastická mapa ľudskosti. Umelcove prsty do papiera vytlačili hebrejské písmená. A odtlačok čiernej dlane, hmatajúce prsty, vzťahujúce, vzpínajúce sa k slovu, prosiace, ako telo ho chcú nahmatať nevidiace. Kosti hľadajú svoje telo mäsité, aj duša tak po tele túžieva.

Tak si bohatnem a plniem a steny (srdca a ciev) oťažievajú, oči napĺňajú. Dobrodružstvá poznania v štyroch stenách: načo ísť do Indie a Tróje, načo do mesta Illion? A nad klavírom svetielkuje väčšie plátno Kláry Bočkayovej, Posledná večera. Posledná večera, to množstvo priestorom rozhádzaných postáv a tvárí v krehkých pastelových líniách a kontúrach, ľudové motívy z Oravy. Ale tá rozháranosť, ale tá rozhádzanosť má svoj stred istoty neistej: horiaci, chvejúci sa plamienok dvanástich mesiačikov na kameňoch sediacich, oheň rozkrídlený sa rozhára (vatra si krídla rozprestiera a máva nimi nahor), vznášajúci – podoba synov človeka. Báseň ako maľovaná.

Z diára