Krúženie 2015

Krúženie okolo Ivana Kadlečíka, tohto roku najmä okolo nebeskej hudby Johanna Sebastiana Bacha (21. marec 1685, Eisenach - 28. júl 1750, Lipsko)

V DECEMBRI 2015

 

Mlčaniu predchádza hudba

Prelúdium h mol iný nástroj než organ tak vrcholne nezahrá. Ak sa majú zachovať jeho významy, tóny - legato - musia charakterne trvať podľa potreby a vernosti povereniu v rovnakej, nezmenenej intenzite; napríklad amplitúda struny sa trvaním v čase zmenšuje. Tu musia byť všetky tóny, hlasy rovnocenné a rovnoprávne, jeden nepotláča druhý. V tomto prelúdiu zvyčajne trvá vrchný hlas: dva pod ním spievajú, vymieňajúc si úlohy, pri čom všetky sú melodické a relatívne nezávislé: z ich závislosti a stretnutia však vzniká nová akosť, akoby sa oplodnili navzájom. Trochu iný príklad - pre porovnanie - je jedno z krátkych Bachových prelúdií e mol, kde v podstate ani jeden z hlasov nemá samostatnú melodickú čiaru, ba len čo sa načrtne, je popretŕhaný pomlčkami. A predsa celok neprestáva spievať!

Takéto dielo vyžiarilo z jednoty osobnosti, ktorá - pokiaľ bolo maximálne ľudsky možné - smerovala k rezonancii so sebou samým a so svetom. Viera v harmonicky rozumné usporiadanie sveta viedla Sebastiana aj k pokornému vzťahu voči Bohom danej vrchnosti. Musí sa však dodať, že najmä k tej, čo chápala jeho hudbu (a veru bola vtedy aj taká vrchnosť). Vzhľadom na vrchnosť, ktorá vyšlúc na trvalú dovolenku rozum sa domnievala, že hlavný účel spevu okrem velebenia Boha spočíva v povzbudzovaní trávenia Bachových žiakov, prejavil, presnejšie nezadržal v sebe vrodenú zanovitú prudkosť ani len tento domácky utiahnutý človek s tvrdým a energickým výrazom tváre a s vnútorne počúvajúcimi očami.

Bachova tvorivá, biologicky i duchovne titansky plodivá sila, ba márnotratnosť prírody a veľkorysosť jej živlov, siaha až po nás. Nielen tým, že ho "konzumujeme". Ingmar Bergman - priveľmi nenápadne - v Mlčaní objavil novú prítomnosť Bacha: hrozivého a hroziaceho, cynického a ironického, nepriateľského - nie človeku, ale bezzákonnej, odstredivej dobe, ktorej jediným zákonom je svojvôľa. Autor scenára trochu ironizuje Bacha, aby Bach mohol ironizovať situáciu prítomného sveta, vstupujúc do kakofonického kontrapunktu s nami. A predsa v tých niekoľkých zvukoch, čo Bergman necháva zaznieť uprostred takmer absolútnej presily záporna, sa ustato, ale jasne chveje lúč svetla, svetelné vlnenie tónov, označujúcich aspoň potenciálnu prítomnosť človeka.

Prelúdium h mol, hoci ešte nestihlo rozohrať, rozvinúť svoje možnosti, už v siedmom takte sa na okamih dotýka prahu vyvrcholenia, konečného uspokojenia a ticha; no dianie sa opäť rozpúta štyrmi šestnástinkami v prvom hlase, ktoré nielenže poprú, zrušia chvíľkovú úľavu, ale spôsobia novú disonanciu. Iluzórnym vyvrcholením a naplnením je aj dvanásty, potom šestnásty takt. Pulzovanie života a spočinutia však neustáva, ba v nasledujúcom takte vyústi do trvajúcej, vyzývavej túžby, ktorá je otvorením ďalších nových možností a variánt, veľkým očakávaním; zdržiavané, trilkujúce napätie. Ešte sa nič nekončí, ba vracia sa k počiatku. Túžba po pohybe a očakávanie veľkého spánku, zmierenia, sa navzájom zápasiac strieda. Život. Úcta k nemu plynie práve z faktu konečnosti. Bach pochoval prvú manželku a desať detí z dvadsiatich: zrodenie a smrť majú v jeho dome veľkú frekvenciu a trvalé bydlisko. Tvorí tvárou v tvár umieraniu: uhádol, že bez tvorby by sa aj smrť stala absurdným nezmyslom. Tak vzniká a posilňuje sa láska - navzdory. Nad rakvou malej dcérky si vraví: "Ale jak je to zvláštní, věděti, že jsi šťastná a v pokoji, a přece býti tak smuten." Hlboko vedel prežiť a precítiť smrť: pri komponovaní Matúšových pašií má tvár zaplavenú slzami. Plač a exaktnosť tónov; bod, kde sa matematika stretáva so súcitom a s dobrom. Práve preto by sme bez jeho diela boli chudobnejší a ešte smutnejší.

Kto takto chápe tvorbu, nepodľahne falošnému čaru venca z bobkového listu, ale ustavične sa učí, študuje, počúva, a za každých okolností vydáva maximum tvorivej energie; počúva len svoje vnútro a kritériom je mu ideál, z ktorého nemožno nikdy a nič zľaviť. "Hraji pro nejlepšího hudebníka na světě. Snad tu není - hraji ale vždycky tak, jako by zde byl."

Nepokojný Bach túži po splynutí s celkom, po nehybnej jednote nirvány a po naplnení; k tomu sa približuje i vzďaľuje. Naplnenie temer prichádza v šiestom takte od konca Prelúdia XXIV. Ale aby sa stalo ozajstným, treba ešte naposledy rozvíriť burácajúce basy, nad ktorými je sčerená hladina. Potom sa spodný prúd náruživosti ustáli v definitívnom konci a neochvejne na ňom trvá napriek tomu, že nad ním sa ešte tvrdo zápasí (disonancie sú tým tvrdšie, čím viac sa blížia k harmónii) o večnú harmóniu, o naplnenie v mlčaní, do ktorého vstupuje a ktoré ostáva. Posledné takty, aj keď navonok - crescendo - hrmia v krásnej hrôze agónie a duchovného orgazmu, vnútorne sú vlastne zmlčanievaním. "Před Tvůj trůn vstupuji nyní..." Ticho, ktoré nastane, už nie je tým, ktoré bolo pred, na počiatku. Je to mlčanie iné, nie absurdné, prázdne, nezmerné a hluchonemé, ale pravé, naplnené zmyslom: skôr, ako nastalo, bol tu zápas, bola tu hudba!

Nebo by bolo menej nebom, keby tam nebolo možné počuť Sebastiana, povedala Anna Magdalena. To isté, a viac, platí vari o tejto Zemi.

 

Postlúdium

Už len ten dramatický nástup: v jedinom pevnom, len raz sa zachvevšom tóne a, čo je lesklý ako čerstvo nabrúsená sekera päťnásobnej veľkej mužskej mixtúry, je všetko: rady oktáv, superoktáv, principálov, fláut a pod nimi tridsaťdvastopový subbas a bourdon. Sekera zaťatá do vysokej jedle. Alebo je to skôr oslepujúci blesk: aj kľukatým tvarom, čo zbehne zhora nadol cez tri oktávy až k najhlbšiemu tónu klaviatúry, k nízkofrekvenčným vlnám, čo môžu zabiť, vyhodiť srdce z rytmu. Priestor je rozčesnutý napoly, hory sa trasú, zem sa zatmie ako v údolí tieňov smrti. Hľa, zborím chrám a opäť ho postavím.

Otvorené okná sú zatienené na veľkom dome pri kostole, kde Bach býva v meste Leipzig. Píše sa Pánov rok 1750. Do júlového dňa za záhradou šumí riečka, ticho je horúce, zvuky ospalé a pomalé. Slepý Johann leží na pohovke, počúva sýtu melódiu Magdaleninho hlasu, ktorá číta starozákonný žalm v plnokrvnom nemeckom preklade, akoby tíško spievala smutné slová na radostný nápev.

- Kiežby si, Magdalena, nikdy nestratila svoju radosť, - zaznelo zo šera. - Lebo práve som spoza záclony začul, že vonku svieti slnko v tónine h mol, len vo štvrtom takte má byť tón cis.

- Počúvam ťa, Sebi môj, pokračuj, hovor navždy.

Anna Magdalena vstala, zamyslene sa zahľadela z okna. V záhrade kvitnú ruže - treba ich poliať. A ešte toto počula, kým celkom nenastalo mlčanie:

- Vždy som chcel menej žiadať a viac ďakovať.

V zápätí blesku vybuchne hrom pedálového d - a hneď ho prikryje mohutná disharmónia, končiaca uvoľnením: vysoké napätie dvoch pólov, kladu a záporu, sa vybilo Božou iskrou. Nad ľudskými hlavami, v treťom organovom manuáli, na oblohe sa z ničoho nič ozvú vtáčiky, čvirikajú, štebocú. Ešte aj žartovať sa im chce. Motívy sa vracajú, variujú až po majestátny záver, ktorý je oslavou všetkého, čo umrelo i žije. Doznela Tokáta d mol. Nič sa nestalo. Chrám stojí, hory sa nezrútili, človek žije. Len vzduch a v ňom pľúca, krv i to malé človekovo srdce ostávajú akési vyčistené ozónom tej búrky zemetrasnej.

Nielen v Nemecku, ale v celej Európe, aj na Slovensku v jubilejný deň Johannovej Sebastianovej smrti, ale aj predtým a potom, zaznie jeho hudobný nástroj, akoby sa lámali miléniá. Zem sa zachveje. Ale nebude sa to volať strach a hrôza. Presnejšie meno je radosť.

V NOVEMBRI 2015

Hmaty hmoty a prstoklad

Úvahu o knižke Malé prelúdiá končí Milan Hamada citátom nemeckého filozofa hudby Eggebrechta: "Pretože sme schopní hudbu prijímať, pustiť ju k sebe a stotožniť sa s ňou, je hudba taká, akí môžeme byť my. A my sme takí, keď nás hudba takými činí... Ale v živote, vonku takí nie sme, nemôžeme byť, nie sme takí nikdy."

Bachova hudba nič nepredstiera, nepodvádza. Vedomie celku oproti našej fragmentárnosti a chvíľkovosti. Kybernetické vedomie celku, teória všetkého, zjavenie "všetkosti". Môže byť človek taký ako hudba? Má to byť cieľ a perspektíva. Nie alibizmus, že v živote je to inak. Hudba je na to, aby varovala, pripomínala, ukazovala, smerovala vertikálne. Hudba je argument, že sa to človeku dá. Čo sa dá urobiť raz, dá sa aj dva razy - len stavebným materiálom musia byť tóny (zákon, organizovanosť systému), nie pazvuky, teda chaos a rozklad. Hudba je nástroj Boží, ale v rukách ľudských. Jej idea je kozmická, ale kto konkrétne a dnes hrá, je matéria. Hrajúca hmota. Hmatanie hmoty, čo skúša svoje všetky možnosti.

 

Arytmia a taktovka

"Prečo píšete o vesmírnom žiarení ako o hudbe vesmíru? Iní tomu hovoria kakofónia vesmíru alebo len hluk," spýtali sa súčasného francúzskeho astrofyzika a spisovateľa Jeana-Pierra Lumineta. "Možno preto, že som kedysi skladal hudbu. A že hrám na klavíri. V organizácii vesmíru je určitá harmónia. Čo to môže byť iné ako hudba?" odpovedal.

Zákonodarca, alebo vesmírny dirigent pochopil a nariadil, že deň sviatočný sa má svätiť. Ide totiž o rytmus ako súčasť diania a pohybu v priestoročase, striedanie dňa a noci, práce a oddychu, jara a leta, sakrality a banality, činu a kontemplácie. Narušenie rytmu znamená systémovú poruchu funkčnej kontinuity. Aj Vianoce ako prvok a súčasť všeobecného rytmického zákona sú teda hudba.

 

Continuo

A hráš a hráš a hráš. Pod zadkom elektrický ohrievač: mysli na prechladnuté kríže, si v kostole, na krížnych cestách si. A sám. Len kúsok svetla (100 W) nad manuálom, žiarovka nad pedálom (60 W), nech si vidíš aj pod nohy. Nikto ťa nepočúva, ani keď kľaješ: klávesa fis sa zasekáva, manuálová spojka nefunguje, as dáva za sekundu viac kmitov vzduchového stĺpca, než sa sluší na dobrú hudobnú výchovu, d v kryte (Gedeckt) nehrá, pedálové (Subbas) cis má záchvevy ako unda mari. Topánky si utrieš do najnovšej kravaty, lebo si prišiel v blate a mokrá špička ľavej nohy sa ti potom ľahko zošmykne z klávesy b na obyčajné h...

Choď radšej domov k peci a píš čosi, lebo každý tón sa stráca, letí, rozprskne sa ako žiarivý bolid, meteorit ku hviezdam, alebo padne do obecnej kanalizácie, no slovo hlúpe, ba aj najhlúpejšie, trvá; scripta manet. A nikto to nepočuje. Si tu sám. Len rozladený hoboj vyje ako starý sivý vlk - tremolo.

A hráš. Na diabolskom nástroji, ktorého vnútornou, štrukturálnou podstatou - aj vtedy, keď žiarivo jasá - je smutný údes, ktorý ustavične človeku pripomína jeho absurdnú úbohosť. A práve vtedy, v okamihu najmocnejšieho uvedomenia si tohto faktu, začneš sa cítiť ako kráľ; teda až vtedy, keď ti slzy a sopeľ postriekajú už špinavú kravatu, až keď musíš rukávom bielej košele utrieť mokrý manuál, aby sa nenarušila citlivá reakcia kláves, staneš sa pánom cisárom a kráľom.

A hráš a hráš a hráš: akoby ťa celkom vážne a naozaj a stále ktosi kdesi utajený pozorne počúval.

 

Dvojhlas

Niekedy musí prejsť niekoľko generácií, aby veci dozreli. Vrcholne vzdelaný európsky intelektuál, spisovateľ Ludvig Holberg, zdá sa, vôbec nepozná lipského kantora Johanna Sebastiana, ba ani iných severonemeckých muzikantov, ako Buxtehudeho, Pachelbela, Telemanna, hoci precestoval skoro celú Európu a veľmi príkro sa vyslovil o skladbách Corelliho a Vivaldiho, ktoré vraj neprinášajú harmóniu, ale len kakofóniu a disonanciu. Händel sa skrýva v londýnskej hmle.

Čudujete sa? Saskí a durínski filistri, merkantilisti, pietisti, niektorí presbyteri, teológovia a snobi považujú Bachovu hudbu za málo sakrálnu, sekularizovanú, bezbožnícku, plnú disharmónií. A že hrá rýchlo a dlho v studenom kostole aj v zime. A po večeroch chodí fidlikať aj do kaviarne, aby mal čím nakŕmiť tie svoje decká. Svetáci, pokrokári a modernisti zaraďujú Bacha medzi staromódnych konzervatívcov.

Ale pruský cisár si ho vraj váži.

Ten flautista Fricko si najviac váži a miluje svoju flautu - a ešte väčšmi sám seba. Napokon čo už, je to len kráľ.

Akoby tu chýbalo vedomie osudovej spätosti s minulosťou a budúcnosťou. Netreba to chápať ako vzdanie povinného holdu predkom, ani ako poetizáciu striedania sa generácií, ale ako sústredený pokus ľudského indivídua zmerať si sily s časom, myšlienkovou syntézou dospieť k nadčasovosti. Ide tu aj o pokorné uvedomenie si naliehavosti kultúrneho dedičstva v čase, keď sa rozmýšľa asi tak, že netreba nám tu zanechávať nijaké stopy, lebo veď ani nám nemá minulosť veľmi čo povedať, je to len romantika a staromilstvo, čo bolo bolo, dnes máme už celkom iný svet. Som presvedčený, že ľudia, ktorí hlásajú takéto názory, nevedia ani tú prítomnosť prežívať opravdovo a intenzívne, kĺžu sa iba z okamihu na okamih, nevediac vlastne prečo.

 

Intermezzo

Nekompromisný (v živote i diele, lebo vtedy sa to ešte rovnalo, mohlo rovnať jedno druhému) Bach si žiada intelektuálnu námahu. Napokon, aj hudba, ľudská činnosť, je predovšetkým produktom intelektu (ním sa človek vyčlenil z prírody pudov, čosi si z nich ponechajúc) ako metafora (nielen básnický obraz, ale najmä špecificky komplexný spôsob poznávania sveta) a umenie vôbec: ono sa aj intelektom prijíma a vníma. Bach teda nie je pre salónne slečny. Ani väčšina súčasníkov ho nechápala a len čo zavrel oči, zabudlo sa na starého dobrého Bacha, starú parochňu: oprášil ju po sto rokoch až Felix Mendelssohn Bartholdy.

V OKTÓBRI 2015

Zase zázrak

Čaro najhlbšieho a najsilnejšieho dňa v ľudskom živote, totiž Štedrého dňa, sa celkom nepodarí pokaziť ani všemocným masovým médiám s predpoveďami stresu, žlčníkového záchvatu, stučnenia, rybacej kosti v hrdle a domáceho upratovania, cholesterolu a podobných vesmírnych katastrof. Nepomôže im ani ten starý červený trulo s čiapočkou na hlave a brmbolčekom. Ani kňazi v kostoloch veľa nového nepovedia, preto si radšej na prehrávači zahraj Bergerovu druhú Konvergenciu pre violu - bachovskú meditáciu. Počuť ju ešte aj vtedy, keď človek začne písať a stále nevie, čo mu ešte napadne. Možno aj sneh, tá zázračná voda.

 

Crescendo patetico

Étos, pátos, zázrak a mystérium - čo si s tým má dnešný človek počať? Bachove fúgy sú pre jeho uši a dušu - nudné.

Dnes nemám náladu na Bacha, lebo nepadá sneh. Sú dni, keď mi je bližší Franz Liszt, alebo - žiaľ - Kirschner a Wagner. Človek za seba niekedy nemôže a tento stav mnohí milujú, niektorí nenávidia. Johann Sebastian prichádza zhora nečakane.

Je to tak ako s hudbou vôbec: nie je na to, aby niekoho fascinoval. Bach je nevyhnutnosť, podmienka jestvovania človekovej kultúry, rozumu a milosrdenstva. Argument voči temným silám zla, a teda aj jedna z perspektívnych alternatív zachovania ľudskej identity a integrity. Bach je súčasnejší a perspektívnejší než my a naše okolie a táto súčasnosť, plná falše a ne-identity. Uprostred stáda, sériovej výroby a konzumnej uniformity - indivíduum neopakovateľnosti, svojbytnosť a zároveň univerzálny kozmos. Vedomie celku oproti našej fragmentárnosti odrobinkovej a strúhankovej chvíľkovosti. Kto spraví chleba z prézlí? Kybernetické vedomie celku, teória všetkého, zjavenie všetkosti.

 

Eucharistia

Zhruba pred sto rokmi napísal Albert Schweitzer veľkú knihu o Bachovi. Napísal ju po francúzsky a vydal v Paríži, potom o dielo prejavil záujem aj vydavateľ v Lipsku a Nemec Schweitzer začal text prekladať do nemčiny. Vtedy s prekvapením zistil, že nedokáže sám seba prekladať, lebo každý jazyk vidí tú istú vec v inom jemnom odtieni, timbre, v inom osvetlení - odložil knihu a začal ju písať celkom znova a lepšie, od začiatku, po nemecky. "Dokonalost francouzštiny tkví v tom, že dokáže vyjádřit myšlenku nejjasnějším a nejkratším způsobem, kdežto dokonalost němčiny ji vystihne v  její mnohoznačnosti." Musel si ujasniť, aký spôsob písania zodpovedá jeho povahe. Mojej povahe, môjmu spôsobu myslenia, cítenia a vôbec jestvovania je adekvátna slovenčina. Ona mi dáva obrovskú slobodu a bohatosť, radostnú voľnosť vyjadrovania sa vôbec, nielen pri písaní literatúry.

 

Ešte raz eucharistia

Ivan Čičmanec ma nedávno upozornil na Schopenhauerovu a najmä Nietzscheho fascinujúcu a inšpiratívnu tézu, že dionýzovská antická tragédia vznikla "z ducha" hudby. Ide o akúsi mystickú vizualizáciu hudby, teda azda o zvecnenie a konkrétne sprítomnenie abstraktnej Večnosti. Čosi podobné nájdeme u Schweitzera, ktorý hovorí o tkanive Bachovej hudby, že ju takmer vidno ako farby obrazu a poézie, že je priestorová ako socha, možno v nej nájsť oblúky a lomy gotickej katedrály. Opäť ide o konkrétnu vizualizáciu, zhmotnenie a stelesnenie večnej idey. Čiže aj výtvarné umenie, poézia, dráma a architektúra majú archetypálnu prapodstatu a pôvod z ducha hudby. Ťažko to pochopiť, no človek sa vo vzácnych chvíľach akéhosi zjavenia čiastočne k tomu môže priblížiť. V marci 2004 na Bachove narodeniny sme to na koncerte počuli akoby na vlastné uši v prievozskom evanjelickom  kostole. V prestrihu textov o Bachovi a hudbe s autentickými organovými interpretáciami vznikol v človeku nedefinovateľný pocit vnútornej pravdivosti a ťarchy nefalšovanej eucharistickej liturgie. Po koncerte sme o tom hovorili s recitátorom Františkom Kovárom a s koncertnými organistami Stanislavom Šurinom a Annou Zúrikovou Predmerskou, ktorí si cenili zriedkavú reflexiu svojej práce prostredníctvom slova. Presne definovať nedokážeme tento jav, ale zhodli sme sa aspoň na domnienke, že jazyk, reč a hudba musia mať kdesi v temnom dávne svoje súrodenstvo, príbuznosť, spoločný pôvod ako predkovia človečenstva.

 

Poletujúce zrnká

Zrnká neviditeľného tepla, ktoré počuť. Slovo sa skrýva za každým tónom a notou, v tieni hudby. Tón je slovo. Ale lepšie o tom píše mladý filozof Anton: "Z koncertu v prievozskom kostole (či skôr z literárno-hudobného pásma alebo, ak tak možno povedať, až z liturgickej oslavy) mám doteraz naozaj veľmi dobrý pocit. Spájali sa zrazu na malej ploche tri zvláštne charaktery, všetky rozdielne a predsa identické: Johann Sebastian Bach, autor Malých slovných prelúdií a ticho. Boha nespomínam, lebo ten, zdá sa, bol väzbou týchto rozdielností. Bachova hudba vedie, aspoň ja to tak prežívam, k vedomiu úcty, teda toho, čo dnes (len dnes?) tak chýba. Napokon: úcta - pocta. Spisovateľove eseje, to je tiež vzbudzovanie úcty: k slovu, pocta slovu. A ticho - možno v ňom nájsť niečo neúctivé? Mlčanie má veľa podôb, ale tie najkrajšie formy mlčania sú vždy úctivé, uctievajúce (preto hovorím, že až liturgické). Táto úcta - ako ju ja chápem - vedie človeka k pokore, k zníženiu sa, k skloneniu (kurzíva, ako píše Jacques Derrida, je sklonená, klaňajúca sa). Podujatie Pocta Bachovi vo mne vyvolávalo tieto pocity sklonenosti. Toto Bach vie: rúcať ľudskú pýchu, namyslenosť, spupnosť, až kým človek neostane priam nahý, nie však pred Bachom, ale pred tým, čo je v človeku tým najhlbším - a nie je to človek sám. Nazývame to Boh a nemôžem sa ubrániť tomu, aby som v súvislosti s počúvaním Bachovej hudby nespomenul slová sv. Augustína, ktorými vyjadruje Boha: intimior intimo meo, superior summo meo. Naozaj tá hudba vedie do sfér intímnejších než moja vlastná intimita, do výšok vyšších než sú moje výšiny."

 

Zrkadlo odrazu

Zrkadlo v zrkadlách, ktoré zohrievajú dušu, reflexia reflexie spisovateľa Ivana, ktorý na koncerte nebol: "Spontánny poeticko-filozofický ohlas pána Antona z Trnavskej univerzity je naozaj vzácny, veľmi výstižne podáva podstatu sakrálnosti, podstatu umenia i podstatu súzvučenia tvorcov z rozličných oblastí (v tomto prípade hudby a literatúry, no iste navyše aj umeleckého prednesu). Jeho pripodobnenie tohto zážitku k liturgii potvrdzuje fakt, že autentická liturgia, dialóg s duchom v nás, nemusí byť iba to, čo formálne predpisujú cirkevní hodnostári, ale že je to predovšetkým naša každodenná životná prax, ak sa na ňu plne sústredíme, ak si ju tvorivo formujeme a ak sa k nej správame s úctou."

 

Už ani do chrámu niet kde ísť

Narodil som sa v molovej tónine, alebo ako inde hovoria: minor. Mal som veru len jednu stopu a niekoľko palcov dĺžky, a keby niekto do mňa fúkol, zaznel by som, dobre naladený, v nejakom tóne strednej či vyššej oktávy. Potom zo známych dôvodov rastiem, som d, cis, potom a, g a tak ďalej, až prídem na to, že sa zväčšujem dozadu i späť, hore i dolu, vzrastám korenne do hĺbky podľa zákonov akustiky.

A keď som vyrástol o niekoľko stôp a teda klesol o pár tónov či poltónov, ťahám organové mechy hercovi Adamčíkovi a počúvam ho ladne hrať.

A keď mám presne toľko stôp, koľko práve potrebujem, odvážim sa vstúpiť do predajne hudobnín v Bratislave pod Michalskou bránou, hanblivo si kúpim Letňanove a Wurmove Organové skladby zo staršej literatúry a z príspevkov domácich skladateľov. A hrám. Presnejšie povedané, zúfalo hľadám v množstve kláves, plavých a černovlások, tú pravú dodnes, čo záhadne zodpovedá note celej i polovičnej prípadne - na organe v Rači; sestra Oľga ťahá mechy a prosí, aby som prestal, lebo už nevládze. Vydržať! Tak sa týrame a tým rastieme s Veľkou partitúrou Juraja Chorváta. Neskôr v Pukanci rukopisná partitúra starkého Čičmancova s miestnymi variáciami a pluralitnými permutáciami, rozličnými ako krajina, kde plnoštíhle noty, krížiky a kľúče sa vznášajú a plavia širokou riekou stáročnej osnovy a času harmonizovane: hlboko, temne i mesačne, široko v dolinách, vážne i rozvážne v lesoch, kroch a zemských porastoch, v pokojnej dôstojnosti hučí luthersko-bachovská dikcia slova a nápevu: tak pravidelne a neprerušovame v úcte k predkom bije azda len srdce božie.

Čím vyššia píšťala zo striebristého cínu a oloveného šedivenia, tým hlbší tón. Meria sa starou zabúdanou mierou: na stopy, ktoré zanecháš.

A keď sa mi zavŕši - ladený už v najhlbšej oktáve - letopočet palcov a stôp, je tu akoby z ničoho nič nová partitúra, čo trhá rytmus i tempo taktov na ceste na pouličné vrabčie čvirikanie, a spevník z veršov starých a múdrych básnikov urobí dosť úspešný pokus o napodobenie súčasného hysterického gýča, zotierajúceho liturgickú farebnosť tejto krajiny a dejín na šedý popol chladenej uniformy. Rozladenie nástroja a dlho kráčajúcich stôp.

V SEPTEMBRI 2015

S hrou sa nehodno zahrávať

Taroky sa nedajú hrať bez pravidiel, ba aj guláš musí mať svoj poriadok a recept, inak to nejde. Je to ako v hudbe.

Istý Francisci z Banskej Bystrice vraj pešky putoval do Lipska počúvať živého Bacha a odkukať nejaké triky.

Človek začínal hrať na organe ako mladý študent s kolegom Pagátom, ktorého nedávno po dlhých rokoch opäť počul hrať v kostole: hral celkom presne tak zle, ako keď začínali: nevedel ani, kde je molové h... Dodnes hrá a hrá, všetko dokonale prehral, azda aj život premrhal. Z mladého skromného a hanblivého chlapca vyrástol sebavedomý utáraný dôchodca; nechcel, nevedel, neodvážil sa? A málo mlčal.

Sebastian pri skúške nejakej kantáty, kde istý pán Pagát hral na organe continuo a ustavične robil najväčšie chyby, strhol v najhlbšom pobúrení z hlavy parochňu a hodil ju po Pagátovi, pričom na neho skríkol, že by bol lepší príštipkár ako organista.

Mali by pravdu tí okolití z rodu homo sovjeticus, keby hudba nemala neprestupiteľné zákony. Keby jej nariadenia neboli vesmírne, sprostredkované akustikou, fyzikou, matematikou. Jej posolstvo je kozmické a predveké. Tóny a súzvuky, asonancie i disonancie vo svojich súčtoch, zoskupeniach a deleniach i násobkoch, všeobecných vzťahoch a abstraktných pomeroch iste vyjadrujú slobodu i pravdu, ak chceš aj vzorce chemických prvkov a zlúčenín, nielen šifru Pytagorovej vety či gravitačného zákona, ale aj Einsteinov vzťah rýchlosti a hmoty a času, no ešte čosi nekonečné, zatiaľ tajomné, zabudnuté a nezrozumiteľné: pôvodné posolstvo, odkaz archetypu, základný pôdorys vesmíru i atómu. A každý odkaz je aj varovaním a výstrahou, zakázaním i prikázaním, aby sa nestalo veľké nešťastie, havária, katastrofa. Preto sa múdry hudby trochu aj bojí, nedá sa s ňou ľahkomyseľne, lajdácky, svojvoľne a ľubovoľne zahrávať, ako sa do istej miery dá narábať so slovom a rečou, ktorá je dielom pozemským a ľudským. Hudba pochádza z kozmu.

A v kozme čo je hore, je aj dolu. Ale na tarokových kartách to vždy neplatí, nie sú zrkadlovým obrazom, okrem nulového Škýza.

Hudobné motívy sa objavujú na viacerých kartových obrázkoch, ale to sú len amatéri popri štátnom zamestnaní, milovníci a pôžitkári kratochvíle, poľovníci a úradníci. Pravý muzikant je na rímskej jednotke, Pagát, pod ním krinolínová madam s tamburínou. Ale keď sa lepšie prizrieš, ten jeden na polkarte - dolnej, hornej? - je vlastne Škýz. V ľahučkom behu či tanci dionýzovskom uteká, akoby sa vznášal nad zemou, v rukách bubnové (cimbalové, dirigentské?) paličky, pred sebou zavesený akýsi klávesový nástroj. Najmä podľa bláznivého kockovaného kostýmu, ale predovšetkým podľa zvláštneho meča alebo dýky po pravom boku je to naozaj Škýzo. Blázon, kaukliar, klaun, šašo, šialený spisovateľ, pochabý jašo pomätený, šibnutý deviant. Alebo je to jeho prestrojenie?

Lepší je tvorivý blázon než fundamentalistický dogmatik, zachmúrený a sebaistý manipulátor.

V každom slove sa skrýva nekonečné množstvo slov; presne toľko čo v mlčaní. V jednom tóne sa skrýva nekonečne veľa tónov; a presne toľko v tichu.

Okrem dvadsaťdva karát veľkého arkána obsahujú taroky karty malého arkána: štyri série či farby: paličku, pohár, meč a peniaz, ktoré znamenajú chcieť, vedieť, odvážiť sa. A mlčať. V nemčine to znie ako zaklínadlo: Wollen, Wissen, Wagen. W - W - W. A mlčať - Schweigen - sa nad tým vznáša ako mystické tajomstvo. Ak chýba jeden článok reťaze, všetko je stratené. Horolezec musí mať vždy tri oporné body, aj šusterská stolička, inak spadne. Mlčanie nad tým a okolo vytvára aureolu a gloriolu, uzatvára, zaokrúhľuje a spája tie tri body.

Áno, vediaci blázon Pagát je vlastne muzikant, potulný hudec, gajdoš, komponista, kreátor začiatku i konca. Rímska jednotka a najvyššia neoznačená karta, karta prvá a posledná nula, zobrazujú toho istého: Škýza, elegantného mladíka s vykrútenými fúzikmi, s naškrobeným bielym golierom, s čipkovanými manžetami. Veselo a posmešne beží, skacká, usmieva sa a hrá, akoby nič. Ale má ostrý, zahrotený meč, ktorým je opásaný. Mimo dobra a zla.

Hudba je taká? Je v nej utajený aj strach a bázeň, aj radosť.

 

Oči mám v ohni

Tvár mi horí, je to intelektuálne snenie. Vytváram si celkom nové bytie, aktuálne a dynamické ako jadierko a ukladám ho do nepredvídateľnosti dužinatých slov, ktoré rehabilitujú smrteľne zblednuté dávne obrazy a jazyk. Mám pocit, hľadiac na dejiny svojho života, že robia oblúčiky, vracajú sa, krúžia, variujú k pointe, ktorá konečne uzatvorí oblúk. Ten istý pocit mám pri počúvaní Bachových fúg: sú celistvé ako nerozbitné vajíčko. Fenomenológia okrúhlosti. Chce sa mi parafrázovať La Fontaina: Vajíčko ma celkom zaokrúhľuje.

 

Tón je znak

Ale ticho je také isté, keď kráčaš lačnou ciestkou a stretneš veľa tích a každé je iné: jedno, druhé a do tretice, lebo tretica je najlepšia. Nahrávam si ich na magnetofónovú pásku v nočnom lese, v pivnici každodennej a studenej, nahrám si pauzu medzi Prelúdiom a fúgou e mol.

Niektoré tichá sú veselé i temné, jasné a dramatické alebo teplé, pokojné, zosnulé: na cintoríne o pol noci či sekundu pred organovým koncertom: nádherne živé. Tak nejako to mám štítkami poznačené na magnetofónovej kazete a vyberám si z tých tích a mĺkvot podľa potreby - uprostred žabieho škreku mám na ušiach slúchadlá a počúvam reprodukované ticho topoľových huslí, javorového hoboja a rohu. Má to farbu, intenzitu, trvanie i tempo taktov a pomlčiek trojštvrťových, osminkových. A rytmus, totiž pulzovanie vlastných tepien, žíl a vlásočníc. Je to signál a znamenie, čo o zajtrajšku dvojznačne, mnohovýznamne mlčí.

A nie je jedno a to isté, či mlčí hoboj, breza, krv, havran alebo jazero a zosnulý.

Áno, už sme niektorí dávno naučili niektorých mŕtvych neumierať a udržiavať ich, privolávať z nejestvoty. Koherentný tvar tónov i slov má životaschopnosť smrti, je silný ako ona.

Tóny nie sú na to, aby sa im celkom rozumelo. Ich poslanie, ten obsah je dosť skrytý - azda je len v tom, aby sa obohatil a rozrôznil vesmír, aby sa alternatívne rozšíril o malý kúsok: tak ako žaba, strom, omyl, ľad a Mesiac, cigareta, fúga a podobne.

Ticho doslova nechápeme. Presne tak ako tón. Tak presne ako tón, ktorým je aj slovo z hudby ukradnuté.

 

Mama ma naučila hovoriť

Otec učil mlčať a Johann Sebastian Bach písať - odpovedal som maturantom na gymnáziu v Lipsku a počujem, ako počúvajú moje texty v slovenčine i v preklade. Vraj kedy a prečo som začal písať. Nuž vtedy, keď vy, keď som mal už frajerky, ale potom ma knihy naučili slovám a hudba skladaniu do presných a prísnych tvarov. Do kompozície sa vloží energia, v koherentnom tvare sa akumuluje a pozitívne vyžaruje.

Potom sa idem až po zem skloniť nad veľkou bronzovou doskou, ktorá prikrýva kostru pod kamennou dlažbou v Thomaskirche. Len tri slová kovové: Johann Sebastian Bach. A možno aj o sto rokov bude tam čuvikať moja stopa na novom organe (Bach MM po latinsky), na ktorého stavbu som prispel niekoľkými markami. Zase sa stanem píšťalkou ako dutá holenná kosť dobre naladená. Kto sa postaví tvárou k prospektu, vpravo vzadu a hore, asi tam, kde sedávala Anna Magdalena, bude počuť jednostopovú píšťalu B v dvojstopovej mutácii Flaut amabilis dolce.

Johannova kostra je tam, kde patrí: v Tomášovom kostole, kde bol kantorom a dirigentom speváckeho zboru. Tu skomponoval azda väčšinu organových skladieb.

Tridsaťosemročný Johann s deťmi a s druhou manželkou v roku 1723 prišiel do Lipska. Dostal služobný byt vedľa Thomaskirche v renovovanej školskej budove, kde aj učil stredoškolákov spev a latinčinu. Tam aj zomrel šesťdesiatpäťročný, niekoľko týždňov po operácii očí. Budova dnes už nestojí. Uhorské víno, ktoré mával v pivnici pre slávnostné príležitosti, sa dávno vypilo.

Johanna Sebastiana pochovali v hrubej dubovej truhle na mestskom cintoríne pri múre Johanniskirche. Cintorín zrušili, chrám zmietla druhá a hlúpa svetová vojna. Kruh sa uzavrel a Johannova kostra sa vrátila na miesto, kde hrával.

Kostru strednej postavy, s mierne deformovanými bedrovými kĺbmi dobrých organistov, a lebku preskúmali aj vedci. Sochár Seffner na začiatku dvadsiateho storočia mohol teda exaktne postupovať pri tvorbe postavy v životnej veľkosti, ktorá sa vznáša pred kostolom na vysokom podstavci: pravú nohu má dynamicky vpredu, akoby ponad storočia išiel, v pravej ruke akési gesto otvorenej a ústretovej ľudskej komunikácie, zvislá ľavá ruka mierne odtiahnutá od tela kniežaco hovorí:

- Madam, zatancujme si menuet alebo žigu, hoci sme smutní, presní a prísni. Vzlietnime, aj keď sme z kameňa či bronzu.

Umelec Seffner sa mohol oprieť aj o Bachov autentický portrét: farebnú olejomaľbu lipského maliara Eliasa Hausmanna dva roky pred Johannovou smrťou. Fotoreprodukciu portrétu mám na stole. Hodiny sa naň pozerám nie z lásky, ale aby som zmúdrel. Drobné ľudské, ba príliš ľudské detaily vytvárajú celok obrovskej energie, vzdoru a pokojnej nevykoľajiteľnosti, normálnej ľudskosti, zadumanej hlbokosti, skúmavej, pokojne prenikavej. Hovorí: V tomto svete je geniálne to, čo je normálne. Hovorí: Čím si poverený, konaj naplno a celo.

Za sochou je lešenie, Thomaskirche sa opravuje zvonku i znútra. Thomaskirche je skoro celý zatvorený, lebo tam stavajú nový organ. Ten Bachov už dávno nie je. Ale podľa historických dokumentov osemnásteho storočia sa teraz stavia nový veľký organ so štyrmi manuálmi a najhlbším možným pedálom; bohatá barokovosť zvuku sa stretne s dnešnou elektronikou.

To všetko sa deje ako príprava na mohutné hudobné slávnosti Bach 2000. Keď sa takýmto spôsobom otvorí nové tisícročie, zmenšuje to strach zo zániku a zmaru a odstrkuje apokalypsu. Dúfam, že nepodľahneme hystérii z číselných hier na stáročia a tisícročia. Dôležitejšie je, aby ľudstvo nestratilo svoju radosť, kráčajúc stopami lipského organistu, ktorý si v istom tragickom okamihu života napísal do denníka:

- Bože dobrý, kiežby som nestratil svoju radosť!

Robert Schumann a Franz Liszt založili v roku 1850 Bachovu spoločnosť a na jej základe asi pred sto rokmi vzniká Nová Bachova spoločnosť so sídlom v Lipsku, ktorú tvoria Bachovi dobrí priatelia z celého sveta. Na kamennom podstavci sochy bez váhania vypisujem prihlášku za člena. Nado mnou cez tisícročia vykračuje Johannova Sebastianova pravá noha a jeho vážna tvár sa usmieva. Nestráca svoju radosť.

V AUGUSTE 2015

Hmlu a tmy odháňame rečou

Cez šedivejúce decembrové hmly, nie nepodobné očnému zákalu, prichádzam kedysi k vám, kde v priestrannej komnate mi chrbát nežne hreje slnečným drevom zohriata hlina; pes vonku kvíli úzkosťami neznámeho pôvodu. Nad nami obrazy Jaroslava Augustu a Jozefa Kollára.

Okolitému bezzvukému parku vlhnú čierne oči, tak okato, tak očividne.

Úzkosti úspešne zaháňame rozprávaním, zo slov a viet ochrannú hrádzu staviame. Rozprávam ti o nedávnej Vienne kúzelnej, kde na svetovom kongrese PEN clubu počúvam Györgya Konráda, Miodraga Pavloviča, Alexandra Blokha; a Josepha Brodského spevavo čítať ruské verše; ale v Konzerthause aj Mozarta, pri ktorom - ľúbeznom, elegantnom - myslím na Kreutzerovu sonátu: tam Tolstoj uvažuje o akejsi podlosti hudby, ktorá človeka na čosi naladí, privedie k neurčitým, abstraktným a mätúcim citom (slovo ani obraz to až tak nerobia), v súlade s náhodnou, neopakovateľnou náladou jej tvorcu vzbudí očakávanie čohosi - a potom zbĺkne, zmĺkne, nechá tak, choď si, poraď si so sebou ako chceš. Takáto "subjektívna" hudba má akoby "ženskú" povahu, asi. Problém spočíva azda - podľa Schweitzera - v delení umelcov na subjektívnych (Richard Wagner) a objektívnych (Johann Sebastian Bach). Organ (Tolstoj ho asi neveľmi poznal) klame o čosi menej, je poctivejší, lebo nepredstiera a desí bez kompromisu, zbije a doudiera až do pravdy: a veru som aj na druhý deň utekal do Svätoštefanského dómu počúvať Petra Planyavského s improvizáciami na chorál Ježiš moja radosť - a potom Bach: drevené lavice sa chveli v rezonancii tridsaťdvastopového registra, pod nekonečnou gotickou oblohou dunela, dunela zem a dunela podlaha ako v Dubrovníku či Vukovare na spodnej hranici ľudskej počuteľnosti, až zemetrasiteľne.

Potom vyberáš album Schweitzerových nahrávok: chorálové predohry Johanna Sebastiana. Vom Himmel hoch, da komm ich her, Tým sa tešte, vy truchliví, že Boh je vám milostivý.

Konečne veľký človek v tomto tragickom storočí! povedal Einstein. A naozaj: pri štamperlíku džinu, čo si mi - ako ďalšiu cieľovú prémiu za dobré správanie - nalial, mám odrazu neodolateľný dojem, že Albert Schweitzer človek, budúci Človek, je Nietzsche v praxi (akoby ho, Zarathuštru, Friedrich Nietzsche predpovedal), nielen humánne a eticky mysliaci, ale aj, aj! konajúci; jeho život (totiž tvorivá práca) je vehementný.

Ale zároveň mám aj trochu pochybnosti o jeho interpretačnej kvalite Bachovho nadľudského úsilia a diela: ako mohol dosiahnuť perfektnosť a virtuozitu, keď sa renesančne a dobre zaoberal toľkým množstvom činností? Nemal čas cizelovať hodiny a hodiny a denne tú matematicko-počítačovú jemnosť prelúdií a fúg a fantázií pre koncerty, prsty zhrubnuté tesárskou robotou pri stavbe nemocnice v africkom Lambarene, ba ani kvalitný nástroj nemal vždy (málokedy) poruke. A predsa: verne, nenáhlivo (lebo len sliepky sa náhlia), zreteľne rozlíšené hlasy, podstatne zneje a čisto; vnútorné pochopenie, duchovná príbuznosť, totožnosť - to všetko predbieha akúkoľvek len technickú dokonalosť. Duch nie je komputer. Naozaj, nie je to len zdanie: počujem hrať a vidím samého Johanna Sebastiana osobne, s mužným humorom sa uškŕňa a hnevá v nežnej vášnivosti; namiesto hystérie je tam vôľa, poriadok a ratio.

O Bachovi Schweitzer písal aj teoreticky. Jeho rozlišovanie (v knihe o Bachovi, v slovenčine zatiaľ neznámej), delenie umelcov na objektívnych a subjektívnych nemusíme celkom schematicky a zjednodušene prijať: ono znamená, že Bach je koniec jednej epochy obrovskej, jej syntetické uzatvorenie, ktoré zhrnuje, čo bolo pred ním: tým, že v sebe integruje všetko predchádzajúce, otvára sa zároveň všetkému, čo príde. A práve Schweitzer je jeden z tých, čo nám závažne vrátil, prinavrátil Bacha v prostej priamke, ožiaril a osvetlil, priblížil nielen v jeho pôvodnosti, ale práve tým aj v modernosti, ako to urobil s nástrojom: vrátil organ (od vyčačkaného, cukrového a hmlistého romantizmu) k nemu samému, k jeho podstate v zmysle kompozície, interpretácie i konštrukčnej stavby - teda k tomu temnému jasu a významovej mohutnosti. Vrátil ho jednoducho k pravde kríža, ktorá bolí - ale očisťuje! A o to, práve a vždy, ide.

Počúvali sme Bacha. Okamih pokoja. Necítili sme strach zo smrti.

A počuli sme potom Johanna uprostred noci, ako hovorí: -  Kiežby ste, deti moje, nikdy nestratili svoju radosť.

Čas vyvrel ako voda, para z neho začína plakať, aby sa navrátila k sebe.

 

Andante con moto ma non troppo

Ticho ako búšiaci strach. Okná v kupé sú otvorené, špinavá záclonka sa zúrivo trepoce v nikotínovom vzduchu. Ozve sa režisér Bergman. Máš dojem, že hovorí o Bachovi, no nikto ho nepočúva:

- V samom vnútri, presne uprostred tohoto totálneho šialenstva je skrytá dobrota, veľkorysosť, neha  a umenie. Je to absolútne nevysvetliteľné a práve preto a tým viac povznášajúce.

Ticho ako neočakávanie a nehybnosť. Nehybnosť v strede rýchlosti. Písací stroj buchoce na výhybkách a spojoch durovú fúgu. Koľajnice sa zbiehajú jedna do druhej, v nekonečne sa stretávajú i pretnú, narazia do seba pred nami i za nami.

V ušiach ti buchoce, klop, klop, klop, ale krajina za oknom sa nehýbe. Sprievodca neprichádza. Nechce sa mu. Možno ani koľajnice tu už nie sú, ukradli ich. Nervózna Bergmanova tvár je bledá od úsilia pochopiť a prečítať akési neznáme znaky na zmoknutom papieriku. Neznámu reč, tajomné posolstvo a odkaz z budúcnosti. Nazeráš mu cez plece a máš dojem, že z rozmazaných línií a farieb sa na teba pevne a pokojne pozerá Eliasov Haussmannov portrét Johanna Sebastiana.

 

Pomlčka zneje

Prázdne chrámy, ale živé a prítomné, pretože ich často oživuje hudba, najmä organová a predovšetkým z diela Johanna Sebastiana Bacha, akoby modlitba mala tvar notovej osnovy či knihy. Hlboký organ nás celkom roztriasol, rozhorúčil, museli sme sa upokojniť chladom, pretrieť si zrak a čelo vodou na neďalekom dvore Goetheho rodného domu. Čistá voda pochádza z hĺbky ako báseň a hudba.

 

Všade okolo je plno metafor

Nielen vo veľkom svete, ale aj v Pukanci či v malých Bohuniciach. Niekedy ich vyrábajú ľudia a nevedia o tom.

Albertovi Schweitzerovi sa počas prvej svetovej vojny v internačnom tábore stala metafora. Na stôl si nakreslil klávesy, do piesku dve pedálové oktávy a nečujne a spamäti hral Bachovo Malé prelúdium e mol.

- Nádherne hráte, doktor, tú Goetheho fúgu, - povedal francúzsky podnikateľ. Alebo to bol Sebaľub, tvor bez metafory?

V prelúdiu e mol nemá ani jeden z hlasov samostatnú melodickú čiaru, ba len čo sa načrtne, je popretŕhaný pomlčkami. A predsa celok neprestáva spievať! Najprv zaznie z hlbokosti osamelý, hoci mocný basový tón e: neurčité očakávanie, neistota a zvedavosť, k nemu sa pripojí mäkký, nežný, trochu smutný, a predsa slávnostný súzvuk, potom na chvíľku zadržaná vstupná brána, otvárajúca melodickosť do jednoty jasania, nehy a úzkosti - až po naplnenie podobné smrti, ktorou jedine, podľa Bacha, sa všetky nedokonalé veci stávajú dokonalými v absolútnom súzvuku s kozmom.

V chráme svätého Tomáša kedysi Johann Sebastian skríkol na jedného organistu, že by mal byť radšej príštipkárom, a hodil po ňom parochňu. Spisovateľ ľutuje, že nenosí parochňu. No už si doma kreslí, vlastne píše píšťaly nerozladené, lepší pedál a klávesnicu nielen s dvoma manuálmi, ale so štyrmi ako v Thomaskirche a hrá si to prelúdium.

Píšťala sa raduje, keď hrá.

 

Tremolo

Už v októbri treba urobiť opatrenia, aby sa zajace alebo divé králiky nedostali ku kôre mladých stromčekov, ktorá im veľmi chutí. Na to sa používajú rôzne chrániče kmeňov - rákosové, slamené, papierové a podobne. Najvhodnejšie sú papierové. Ale čistý, nepoužitý papier je dobrému gazdovi akosi ľúto takto znehodnotiť a noviny sa používajú inde. Vo februári 1801 ohlásili vydanie Bachových diel dve firmy, jedna z nich dokonca oeuvres completes. Z obchodných dôvodov vydávali však len diela, o ktoré bol záujem. Za daných okolností ich veľa vyšlo nazmar. Napríklad záhradníci grófa Sporka vraj zalepovali poškodené, od zajacov obhryzené stromy originálnymi hlasmi Omše h mol.

Tvorba, písanie by teda bolo preveľmi márnou činnosťou, keby nebolo treba chrániť aspoň múdrosť, nehu a čistotu bezbranných a poranených stromov, ktoré sa chvejú strachom.

 

Vivace

Redaktorka menom Chavvá, čo znamená, podľa knihy Genezis, Život (dávajúca), mi v rozhlase dala zahrať niekoľko útržkov z organových skladieb Oliviera Messiaena. Je divý, vášnivý, nežný a zlostný ako diabol, ktorý chce veriť; roztrieskaný, bezúfny a impulzívny, na drobno poštiepaný. Vyjadruje skutočnosť, tú blízku blúzku, dôverne najbližšiu. Bach tlmočí ideál: nie ako to je, ale ako by malo byť. Aj Bach bol (je) divoký, vášnivý, nežný a zlostný, furiózny, rozporcovaný - a tak ďalej. Len sa viac ovládal, kým sa dalo. Uprednostňuje harmóniu voči disharmónii, hoci oboje bez seba, teda jedno bez druhého nevie jestvovať. Ide len o to, na čo sa kladie dôraz, je to otázka miery, pomeru a vzťahu. Bach je prevažujúca pravidelnosť, jednota, poriadok, teda neľahká úľava, kým disharmónia, kakofónia je krutosť depresie a úzkosť. Áno, aj hrôza a strach ide z Messiaena; bázeň ako podstatná súčasť bytia a mravná aj intelektuálna hodnota smerujúca k pokore, k múdrosti. V pozadí za tým počujem roznežnenie po Bachovi; dokonca tvrdosť je upozornením na rozpor medzi daným a možným, výstraha a varovanie.

Obaja, Bach i Messiaen majú pravdu, obidvaja hovoria pravdu ponášajúcu sa na Život (dávajúci).

 

Hrať je celkom iné než počúvať

Keď sa mi ako organistovi občas podarilo niečo zahrať, nejakú pasáž z Bacha, až vtedy, v tej chvíli som zacítil a akoby pochopil viac, než keď som to sto ráz počul hoci aj v lepšej interpretácii. Človek akoby vošiel dovnútra tej hudby, toho súzvuku či disonancie. Stotožní sa s ňou v identite. To vlnenie a chvenie rezonuje s časticami tela. Až po krk v rieke, ktorá tečie - nestačí pozerať sa na ňu z brehu. Azda analogické je vstúpiť do svetla a teda sa ním stať. Vojsť do zvuku a spolu rezonovať, vojsť do slova, reči, textu - ktovie či nie aj do ducha a duše. Ak sa to nepodarí, sú len písači a literáti. Kiežby sa mi nepodarilo byť literátom. Dokonca ani čitateľom sa nikto nestane, ak do knihy neskočí hlavičku. Rovnako je to s človekovým bytím, s individuálnou existenciou. Protirečiť zlu. Protirečiť - a tu už etymológia a morfológia slova čosi naznačuje. Reč, jazyk môže byť proti, lebo je svojou podstatou kreatívny a má imunitu živého organizmu. Tým by sa dalo čiastočne vysvetliť, prečo mocnárski vládcovia reč nielen netvorivo prznia, ale usilujú sa tajomnú dynamiku a úskočnú vrtkosť znehybniť do železobetónových fráz, definitívnych slov a ich opancierovaných spojení. Žijeme za mrežami nanútených sloganov a ujsť sa nedá.

 

Misterioso

Keď človek začne písať, nevie ešte, čo mu napadne. Možno sneh, ktorý je i tak len voda. Alebo vidí snehovú hlavu svoju, prípadne Rudovu Chmelovu na privítaní knihy Malé prelúdiá. A je aj možné, že to nie je decembrový sneh, ale horiaci hrot sviečky. Každý je zapálený slovom a pre slovo. A ešte tam bol zo vzdialenej Prahy aj spisovateľ Ludvík Vaculík, lebo: "Telo sa nemá až tak veľmi premiestňovať v priestore. To jsou moudrá slova. Tělo teda ne, ale duch ano. Proto si v ten svůj sváteční den na chvilku mysli, že jsem tam s vámi!" Metafora je krásna, ak chceme, aj pravdivá je, ak sa nebojíme. Múdry zázrakom neverí, lebo vie, že sú okolo nás stále. Preto hudobný skladateľ Roman Berger vie, že "vedecká synergetika je v istom zmysle teóriou zázrakov. Stále mám nádej, že sa stane zázrak a že nad gravitáciou a determinizmom hmoty-hmotárstva-smrti zvíťazí Život-zázrak". Roman je stále presvedčený, že naša cesta do Európy - obrazne povedané -vedie cez Lambarene, kde lekár Schweitzer uprostred africkej džungle šíril milosrdenstvo celkom v súzvuku s Bachovými fúgami, ktoré každý večer hrával na harmóniu.

 

Maestoso

Ak je hudba hra s tónom a zvukom, sochárstvo a architektúra s priestorom, maliarstvo s farbami a svetlom, literatúra je hra s jazykom, slovom a jeho významom - a všetky tieto oblasti spolu sú aj hra s časom. Ide teda o fyzikálny pojem priestoročasu, ktorý literatúra navyše aj pomenúva a označuje s  pokusom dať mu ľudský význam a zmysel. Áno, hravo, ale s  úctou, nie s cynizmom a výsmechom, ktorý likviduje, ruší, anuluje, kým napríklad irónia a paródia dianie a existenciu akceptujú. Irónia je hra intelektu, vedomie vertikálnych i horizontálnych súvislostí, preto potrebuje vzdelanie, kým cynizmus vystačí s hlúposťou. Kultúra znamená úctu, uctievanie, ba až milosrdenstvo voči zázraku, akým je život nielen človeka, ale celej tejto planéty. Etika úcty k životu nielen v teórii a v kampaniach a petíciách a nadáciách proti týraniu "zvieratiek", žien, nevychovaných detičiek a podobne, ale etika v dennej praxi: lekár Schweitzer neliečil len černochov, ale ochraňoval aj termitov, hoci mu rozhrýzali základy nemocnice v džungli, a slovo ekológia ešte ani nebolo. Ale aj k Albertovi Schweitzerovi som sa dostal náhodou ako k Bachovi. Presnejšie povedané, Johann Sebastian ma k nemu priviedol ako k svojmu interpretovi a slovnému i hudobnému vykladačovi. Bach a Schweitzer sa našli, pochopili sa a spolu pozitívne fungovali energeticky. A tak je doktor z Lambarene priveľmi aktuálny v čase, keď insitní politici a žiaľ aj mnohí intelektuáli zatemňujú hrozný pojem vojny, akoby išlo o ozbrojenú turistiku alebo o filmový triler na obrazovke. Vojna nie je slovná hra.

V JÚLI 2015

Suita pre sólové violončelo a komputer

Keď sa ťa niekto na niečo pýta, je dobre. Našťastie, každý deň je otázkou. Akoby stromy počas veľkonočnej noci šumeli sonátu cez prsty Yehudi Menuhina.

Alebo Jozef Lupták hrá suitu d mol pre vážne sólové violončelo? V jej prelúdiu sú lesy zahmlené a zamračené, vietor tíchne a opäť sa dvíha. Bez odpovede sa pýta: presne a správne.

Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop! kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus. Hop, hop, skackáme hekticky a akčne ako slečny pri predpovedi počasia, ale pohyb je len na mieste bez perspektívy i retrospektívy, plošne a bez vertikály, ktorá sa nazýva aj duchovné transcendentno. Nedávna i dnešná transformácia systému spoločnosti majú rovnaký základ a východisko: materializmus. Teda materialistickú redukciu skutočnosti, konzumnú dehonestáciu človeka na objekt mocenských a kšeftárskych záujmov, dezinterpretáciu literatúry ako priemyslu zábavy. Veľká časť spoločnosti, vrátane spisovateľov a umelcov, uverila, že dobrý kšeft je prvý a jediný horizont existencie, jediný zdroj zmyslu, jediná méta. V slovníku opäť chýbajú základné pojmy a kategórie ľudskej existencie ako empatia, solidarita, česť a svedomie - o dôstojnosti a slušnosti ani nehovoriac. Hop, hop, hopsasa.

Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.

Lenže sa chumelí a nočný vietor nešumí sonátu. To si len ty počúvaš Bachovu predjarnú kantátu Ich habe genug. Je to zdanlivo neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie a krásne Magdalenine prsty mu zatlačia očné viečka. Závidíš mu teraz tú odvahu a silu, keď smrť už nie je pokorou a úctou, ale priemyslom? Smrť mu dávala radosť zo života ako podmienka vzkriesenia.

Bach je otázka. Otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický, pravdaže aj odborný a vedecký.

Pri výskume umelej inteligencie na Massachussets Institute of Technology používajú vedci niektoré kontrapunktické postupy Bachovej hudby ako model procesov ľudského myslenia a mozgu.

Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.

Podľa Jeana Paula Sartra je skladateľ vzácnym príkladom a jednoznačným dôkazom ako nájsť originalitu v rámci danej systémovej disciplíny v živote i v tvorbe. Inými slovami: zachovať si integrovanú identitu uprostred globalizácie a sériovej výroby. Alebo ešte inými slovami: ako si zachrániť, spasiť vlastnú dušu a zároveň ju - takú krásnu - otvorene odovzdať univerzu, darovať všetkým v priestore aj čase.

Je to vraj osobnosť, ktorá ukazuje hĺbku nášho dnešného pádu. Tá priepasť je však menšia o malý krápnik z  Demänovskej jaskyne, ktorý v Lipsku nedávno na kovovú dosku s písmenami J. S. B. položil básnik Ivan Laučík, osamelý bežec: -  Aj to trochu cvenglo!

 

Invencia pre neznámy počet vokálov a nástroje, ktoré sa kdesi nájdu, ak bude treba

Poznanie nemá len vedecký charakter. Osobná skúsenosť, presnejšie poznávanie a tvorivé prežívanie je pre mňa možnosť ako porozumieť tomu, čo sa vzťahuje k hlbokému poznaniu života. Umenie ma v tom utvrdzuje tak ako nedávno pri návšteve Viedne, kde som videl výstavu maliara El Greca. Tento človek s neuveriteľným videním a nádhernou maľbou ma o tom zreteľne a zrozumiteľne presvedčil...

Áno, poznanie je aj zjavením, videním a kozmickým vedomím celku. Predpokladám, že Bach nevidel tóny, noty, klávesy, nástroj, ale počul, tušil, videl naraz celú fúgu od začiatku do konca, v celom tvare - potom to už len hral, prípadne zapísal tak presne ako sa len dalo a vládal.

Nebolo by pre nás dobre, keby sme mŕtvych nechali umierať.

Práve som zasvietil sviečku Anne Magdalene, keď v čase rovnosti dňa a noci hora prišla k môjmu domu a s ňou na jednej nohe priskackali pravé rýdziky pri schodoch, takmer rovno do polievky. Aj nový Mesiac začína rásť ako práve narodená Anna Magdalena pred tristo rokmi.

Akoby sme pre ňu neboli dosť dobrí. Vidím to z okna a vidím to aj v televízii, že narodenie, umieranie i pohreby sa stali priemyslom, sériovou výrobou a konzumom ako svadba a rozvod, rýchla spotreba. Koľko máme, toľko potrebujeme.

Možno sa blíži baroko, keď nás rozbolia bruchá od duchovnej pustatiny super-post-hyper-moderny.

Bachova hudba pokojne hovorí o hĺbke nášho pádu. Je to seizmograf?

Johann Sebastian bol veriaci kresťan?

Na to odpovedá dialóg v jednom nórskom filme asi takto: Všetku hudbu písal pre Boha a ľudí ako sme my.

Jeho muzika je teda taká abstraktná, že sa nemusí ani hrať, možno ju absolútne mlčať, aj vtedy pôsobí ako zajtrajšok.

Viac ako trojrozmerná. Jestvuje v mnohorozmerných priestoročasoch.

Súhlasím, hudba je vo svojej podstate abstraktná. A to je dobre, voľačo na svete musí byť abstraktné, inak by som sa zbláznil v konkrétnej banalite a profánnosti - kde nie je sakrum, prichádza šialenstvo. Myslím si však, že napriek svojej abstraktnosti dokáže v nás prebúdzať aj emócie (nie sentimentalitu, sebaľútosť, nostalgiu), ale tie najhlbšie, najautentickejšie pocity, ktoré sú už poznaním, sebauvedomením skrze sebavzdanie, bezbolestnou rezignáciou, víťazstvom pravdivosti nad trivialitou a banalitou.

Ale moderná je práve triviálna nesakrálnosť ako vraj zajtrajší trend. Dôkazom je napríklad literatúra, jazyk a reč: mediálna moderátorčina, prípadne moderátorsko-politická mediálčina. Jazyk budúcej skazy?

Bachov hudobný jazyk je aktuálnejší. Jeho signál, kód alebo posolstvo sú dynamické a perspektívne. Postkybernetika?

Jeden kritik napísal, že Bachova hudba je pokusom o matematické zdôvodnenie existencie Boha.

Bach len hral, nič nezdôvodňoval.

A preto vraj už nenecháva priestor pre hľadanie, pochybnosti a vzburu.

Ja som proti takémuto záveru protestoval z hĺbky svojej duše, dokonca som roztrhal mokré noviny. Bach je mi dôkazom, že Boh dal človeku dokonalú slobodu. Keby Bach nebol slobodnou bytosťou, nič by neskomponoval, iba by v krčme plakal nad ľudským údelom. Ten pokoj, vášnivý pokoj, jasnosť a sústredenosť!

Nielen v poslucháčovom mozgu, ale priam v tej hudbe sa stále čosi koná, je to dianie. Vznikajú stále nové a iné nečakané situácie, riešenia a spôsoby prekvapenia vo vnútornom pohybe. Je to pulz. Ustavične nové a iné situácie, zoskupenia a preskupenia, polohy, vzťahy a významy. Zaujíma ho otázka a pokus o odpoveď - a nezaujíma ho móda, poslucháč, budúcnosť, úspech.

A poriadok a vznešený pátos. Ideál a úcta, dôvera v slovo a tón. A vášeň, horúčava.

Som dávno presvedčený, že k podstatným životným úlohám patrí prekonávanie egocentrizmu. Presviedčal som sa o tom opäť v posledných týždňoch, keď som pripravoval referát na medzinárodnú konferenciu Message Kvarteta na koniec času Oliviera Messiaena, ktorú usporiadali v Krakove pri príležitosti desiateho výročia smrti tohto velikána - porovnateľného azda aj s Bachom. To kvarteto - s odkazom na Apokalypsu svätého Jána - napísal Messiaen  v roku 1941 v lágri v Görlitz.

Ale inak som rád, že sa v pohľade na Bachovu hudbu vcelku zhodneme. Sloboda, a to, čo si tak výstižne nazval vášnivý pokoj, sú asi kľúčové pojmy procesu prijímania tejto ideálnej, ducha potvrdzujúcej hudby. Spolužitie človeka s Bachovou hudbou je nevyhnutne dynamický proces, nielen individuálne, ale krížom cez generácie času a späť.

Akoby celý život písal tú istú vec, jedinú knihu o dokonalosti smrti.

Ja osobne cítim v Bachovi popri viere aj vášeň, iróniu, hľadanie, pochybnosť i melanchóliu, zároveň ich prekonávanie a zápas.

A príkre kontrasty v organových skladbách, ale aj úchvatné heroické súboje čembala s orchestrom.

Druhá, dôležitejšia vec je to, že pokoj, svetlo a prirodzená koherentnosť a sústredenosť, ktoré z tej hudby vyžarujú, sú odrazom čírej, slobodnej, erotickej energie, ktorá je cudne zakrytá ako prameň, podzemný prúd a rieka, zdroj. Len impotencia sa vonkajškovo vytŕča.

No Bachova hudba nevyjadruje len túto radosť z bytia, ale vôľu po jestvovaní kozmu vôbec ako zákon, obsah a oznámenie: zjavené bytie ako celok, nie analytický fragment.

Anna Magdalena i Mária Barbara vedeli o tom svoje. Ak má jestvovanie pokračovať a trvať v pokore, musí mať radosť, veselosť milosrdenstva.

Bez hudby to nejde?

Nedávno som počul citovať istého súčasného nórskeho muzikológa: Beethovena hrá Boh pre ľudí, Mozarta pre anjelov a Bacha pre seba samého. To však neznamená, že by sme my nemohli počuť, ak v tichu módne neposkakujeme okolo sprostostí. Ja by som to sformuloval trochu inak, no myslím, že správne cítiť, čo mal autor na mysli.

Keby som vedel. Budeme sa musieť niekoho veľmi múdreho spýtať, ak dožijeme.

Neotupenie

Skutočne etický je človek len vtedy, keď počúva naliehavý príkaz pomáhať všetkému živému, ktorému môže pomôcť. To je citát z Albertovej Schweitzerovej práce Etika úcty k životu. Schweitzer, ten básnik života a hudby.

Včera som si bol zahrať na organe, ale píšťaly boli mrazivé a clivé a krehké, krehli mi prsty, aj keď som si ich zohrieval na žiarovke lampy.

Celkom už na konci svetla je chrám. Hrám. Na samom konci až pochrámaného svetla je Larghetto (J. S. Bach: Pastorale F dur, časť Larghetto c mol, BWV 590), ktoré Bach napísal z príležitosti Kristovho narodenia. Akoby na Vianoce bol Sebastian milý namol smutný v temnom c mole. Taký, áno, bol, lebo neprišiel na svet žiť ani umrieť. Prišiel písať, komponovať, hrať. A tvorenie je tmavé, smutné z nekonečnej svojej slobody.

Písať je ťažšie. Písať je ťažšie ako žiť.

A hráš a hráš na píšťale ľadovo ako olovo a slovo, až nás mrazí a nikto tu nie je, chrám sa otriasa samotou, je to motto, motív je motýľ, hráš a hráš, až až, akoby ťa celkom vážne a na dne a naozaj ktosi utajený pozorne kdesi počúval.

Etika úcty k životu neuznáva nijakú relatívnu etiku. Núti človeka, aby sa zakaždým rozhodol sám, do akej miery môže byť ešte etický, a nakoľko sa musí podriadiť nutnosti ničiť a poškodzovať život a tak sa stávať vinný.

Chrám je tam, kde neha, účasť, porozumenie. Johan Sebastian pravou rukou hral a ľavou hladkal tmavomodré hlavaté vlásky, hľadal nekonečné lásky.

Nesmieme nikdy otupieť, ale hlboko prežívať konflikty. Spokojné svedomie je vynález diablov.

V JÚNI 2015

Organ je bytosť, konkrétna a živá

Na takomto nástroji si hral v ten pamätný letný večer pri výročí smrti Johanna Sebastiana. Hral si okrem iného aj Tokátu bez fúgy d mol, tú známu a mierne obnosenú, ošúchanú, v Bachových dielach označenú ako BWV 565, hoci zlé jazyky hovoria, že autorstvo je sporné, že to nie je celkom ani d mol, že to nie je celkom ani tokáta. Akoby na tom záležalo. Je fakt, že v Bachovom diele netypicky vyčnieva z radu, možno  ju písal veľmi mladý, napitý či zaľúbený. Charakter tokáty pripúšťa voľnejšiu kompozíciu na rozdiel od fúgy, ktorá je už viazaná a prísna ako sonet v poézii. A práve tá fúga ako súčasť celej kompozície, hoci vyzýva k tancu a voľnému poskakovaniu, jednotou, presnosťou a súdržnosťou potvrdzuje Bacha.

Ale tá tokáta otvára nekonečné možnosti interpretácie, improvizácie, invencie, lebo je zdanlivo taká jednoduchá ako cvičenie prstové pre základné školy. V tej prostote je obrovská energia: v jej zadržaní, spomalení, v pauze, v tempe.

Tokáta d mol je záhadná ako Mona Lisa. Možno pripomína toniku rómskej muziky, melodiku, rytmiku i spôsob hry hispánskej piesne: temer vidíš lietajúce a mihajúce sa paličky na cimbale.

A editori hovoria, že vraj adagio. Zaznie tón, zaznie rýchlo a hneď zmĺkne. Pauza. Ako dlho? Hovoríš dcére, čo ti pri organe asistuje: - Toto  si ani prezident nezapamätá, kde nechať znieť a kde podržať, koľko a kedy  mlčať. Si bezradný, nevidíš dobre, zmätený a nesvoj, až sa začínaš smiať. Bezradnosť ako spôsob existencie? Spôsob hry a interpretácie? Spôsob a podoba pravdy? Vykašleš sa na to  a počúvaš už len nástroj.

 

Nehovoríš pravdu, ale ju hráš

Rýchlo, akoby horelo a utekal by si na autobus do Bratislavy, zbehneš v prostej oktáve od tónu  a  po cis a d. Pauza. Necháš ju neznieť, kým luskneš prstami, zasmeješ sa, urobíš nejakú grimasu alebo niečo povieš Zuzane. Potom to zopakuješ o oktávu nižšie, až sa dostaneš na dno klaviatúry a ďalej už je len tvoje zavesené sako, dáždnik a kresťania a dážď.

A zase necháš kostolné ticho znieť ako zadržaný dych, ktosi sa topí, lapá nadýchnutie. Vtedy sa topánkovou špicou jemne dotkneš pedálového klávesu d, je sám a opustený, čaká ako prázdno pravdy, ruky máš voľné a pošpáraš sa v nose - potom nečakane fortissimo na prvom manuáli ľavou i pravou rukou pridáš disharmonické arpeggio. Áno, arpeggio od slova harfa, cimbalové brnkanie na strunách netypické pre Bacha a organ, a mimoriadne pôsobivé, hoci odlišné od modusu strún. Energia sa zhromažďuje, narastá, hoci sa nič nedeje, len trvá, koľko sa ti chce. Potom si povieš: Že by už stačilo napätia a čakania? Dosť je už trápenia  a neistoty? - a uzatvoríš problém v základnom akorde a tóne, ktorý je široký, otvorený, renesančný - a z toho vyplýva, že sa zas čosi stane, stvorenie pokračuje.

A príde narušenie rytmu v troch notách na jednu dobu, trioly a trilky vtáčie. A ešte prestissimo a staccato: zase techniky netypické pre organ, ktorý má rád legato a cantabile. A ešte si to zopakuješ v rôznych zvukových, výškových a intenzitných polohách. Je to paráda, povedal by trulo, keby na Slovensku taký bol.

A naozaj je to pravda, lebo keď hráš na mutácii označenej 8', znamená to, že najhlbšia, teda najväčšia trúba má osem stôp, teda vyše dvoch metrov. Každý to vidí. Organisti používajú staré dĺžkové miery, nádherné stopy, krásne palce.

Preto je hudba príliš abstraktná a objektívna. Nenesie významy a pomenovania a deje ako jazyk a obraz. Je nevinná. Hudba našťastie neznamená nič. Nemá emócie ako romantici, postBachovia, modernisti, postmodernisti a iní podobní: tí používajú len triky, sugescie, gestá a zaklínadlá, farby, svetlá a slová, aby zväčšili ilúziu. Sú to faktory mimohudobné a nehudobné, sprievodné a druhoradé. Nuž sa len nahlas zasmejem, keď z tónov ktosi dedukuje filozofiu, pedagogiku, náboženstvo, muzikoterapiu, národnosť.

Muzika dokáže aj škodiť, môže byť nebezpečná ako pravda. Zajtra si prečítaj od Leva Nikolajeviča Tolstého Kreutzerovu sonátu.

Muzika vzbudzuje silu a radosť pravdepodobne z toho, že dva a dva sú štyri alebo dvanásť delené šiestimi sú dve, čo je princíp stavby organových píšťal. Ale prečo by som sa kvôli tomu rozplakal?

Ale v ten večer letný, keď sa pripomínala Johannova smrť, mnohí plakali, takú Tokátu v živote nepočuli. Ktosi ich hypnotizoval, nemohli vstať a odísť. Ale to nezapríčinila hudba, ktorá je príliš absolútne pravdivá - to všetko urobil tmavnúci podvečer v chráme, psychológia davu spriaznených ľudí, šumenie dažďa, spomienky na mladosť a hriechy a sprostotu vlády - teda mimohudobné okolnosti.

Hudba je vždy dobrá, keď na ňu pôsobia a spolupracujú vonkajšie okolnosti. Lebo ona je mimo dobra i zla ako konštatovanie a oznam, správa aj výstraha. Vyjadruje podstatu bytia, tvaru, usporiadanosti - a potom by sme sa mohli domnievať, že ona je podvedomá radosť z jestvovania. Hudba nie je vonkajšia okolnosť, myslel si Bach.

Od hudby ruky preč, povedal by si človek.

Ale poradíš si, keď použiješ úskok a nezľakneš sa.

Každý čaká, že všetko sa skončí, aj tento text, vo ôsmom tóne matematiky a fyziky. Len Bach nás nechá čakať v siedmom tóne oktávy na naplnenie, dáva nádej a neurčitosť, ktorá je pravdivá. Ale všetko dobre dopadne. Aj to allegro v pravej ruke a na inom manuáli.

Jeden tón a, ktorý si prehodil z výšky do hlbokého pedálu, teda naopak - a keďže frekvenčné vlny toho tónu sú podstatne nižšie, hral si ho pomalšie, trhavo, akoby nervózne, parodujúc hudbu i vlastnú beznádej. Píšťalka ladená do tónu  a  prerušovane znie počas celej hudobnej vety, vysoko, o dve tri oktávy nad stredným oktávovým radom - tak je to podľa notového zápisu. Tá píšťalka má okolo desať centimetrov. Striedavo ju prehodíš do najhlbšej oktávy - jej píšťaly majú okolo troch metrov, sú presným matematickým aritmetickým násobkom a mocninou tej malej, aj kmitočet sa delí v tom istom pomere. Je štyri až päťkrát pomalší a v priestrannej akustike chrámu sa šíri povodeň.

Manipuluješ čas, narábaš s ním svojvoľne a ľubovoľne. Zastavíš ho, spomalíš, prerušíš jeho tok. Si pánom času, ktorého sa netreba báť.

 

Tak som sám

Sám sebe som hral Júliusovu Letňanovu chorálovú predohru, tú o veselých malých básnikoch, čo z výšin prišli pastierom zvestovať novinu. Sypú sa v chumáčoch ako vrabčie hlavy, sypú sa v chumáčikoch ako voňavé kvety bazy, tie cvendžiace disonancie, pichajú ako ihličky voňajúce živicou a snehom. Hral som Letňanove svetielka, do lavíc padali z chóru spiežovce, rolničky, chumáčiky, zvončeky, teplé snežinky, veď hudba vytvára teplo. Padali, sypali sa maličkí bieli anjeli, na dlažbu dopadali ako striebro, olovo a cín, keď flautičky tulikali, aby pastierom zvestovali. Skrehnuté prsty začali sa hriať a hrať na oboch manuáloch.

Variácia pre varyto

Senecov žiak Nero, Claudius Caesar Germanicus, pri dobrej vínnej lumpačke hral na organe v jónskej a dórskej stupnici, možno sa mu občas podarilo zaintonovať aj disonantnú prudkosť vlčej kvinty. Teda nástroj nielen kráľovský, ale predovšetkým cisársky: byzantskí vládcovia by vedeli, o čom hovoríte, aj súrodenci Konštantín a Metod v dôvernej chvíli by čosi pošepkali. Lebo aj túto hriešnu vec vymysleli antickí Gréci na Východe v Alexandrii.

Pamäť je vzdor a porazenie času, totiž ničoho, ktoré sa niekedy nazýva aj budúcnosť. Lebo západom západu je východ a naopak, takže ste vždy mimo, totiž v strede, a sever býva aj na juhu, ak nemáte nejestvujúci bod pevniny a seba.

Sínusoida ako tón a fázy vlnovky chvejivé. Krásny strach a triaška. Šíri sa pozdĺžnymi vlnami tak, že čiastočky vzduchu sa rozochvievajú do strán, pričom sa na niektorých miestach zhusťujú, inde zasa zrieďujú. Súčasne prenášajú pohyb na susedné molekuly na všetky strany a zvuk sa šíri guľovito od stredu.

Keď idete dosť dlho na východ, nechtiac skončíte na západe. Podľa nemeckého spisovateľa Reinharda Lettaua: aby sa teda zaužívaná a tradičná terminológia svetových strán zachovala aj v ére globalizácie, musíte zaujať správne, neuniverzálne pozorovateľské stanovisko. Centrum je pohyblivé a stred Európy môže byť v Matici slovenskej, na kopci pri Kremnici, no najskôr sa zdá, že v Bratislave: veď tam sa aj sústreďuje najlepšia politika, dokonca literatúra, aká tu ešte vôbec nikdy ani len nebola.

Podľa Lettaua je vraj takýmto miestom nemecké Durínsko, odkiaľ je Západ nielen na západe, ale Blízky východ dokonca naozaj blízko a skutočne na východe.

V sedemnástom a osemnástom storočí žilo v Durínsku niekoľko dobrých desiatok priemerných i nadpriemerných muzikantov menom Bach. Strýkovia, bratia, vnuci, bratranci, dedovia, ujovia, synovia - a každý z nich vedel zahrať na hocičom, aj na ženinom chĺpku z hodvábnej černe, z červeného zamatu: sláčikom, prstami i dychom. No ani najväčší z nich, cisár a kráľ Johann Sebastian nedokázal zahrať na varyte. Nejaký Slovák to však určite vie, aj keď to nie je Ferdinand Klinda alebo Ivan Sokol.

Centrálna striedka je vždy tam, kde sa tvorí, tam sú aj cisári a králi. Tvárou v tvár sa postavte k organovému prospektu, zvanému tvár, ktorá má za lubom nielen horizontálne znenie v lineárnom čase, ale aj vertikálny rozmer harmónie, výšku  a hĺbku hudby v trojrozmernej priestorovosti významov.

Tón vzniká utvorením stojatej vlny. Podobne ako záchvevy husľovej struny sú ohraničené jej koncami, aj stojatá vlna v tele píšťaly je limitovaná jej dĺžkou. Na konci píšťaly vznikajú bruchá vlny, nulový uzol vznikne v strede. V labiálnej píšťale teda vzniká polovičná vlna a v tele krytej píšťaly sa uzol vytvorí na zatvorenom konci, brucho sínusoidy pri otvorenom. V krytej píšťale teda vzniká vlna dvakrát dlhšia než v otvorenej, preto pri rovnakej dĺžke píšťaly je jej tón o oktávu hlbší. Každá hrajúca píšťala sa stáva geometrickým stredom zvukovej gule, ktorá sa podľa zákona šíri do priestoru, naráža, prelína, zosilňuje, ruší, skladá, zoslabuje, odráža sa v interakcii, v interferencii s ostatnými; nadobúda farbu, silu, krásu.

V MÁJI 2015

Semplice, dolcissimo e molto tranquillo

Hudba z chaosu vyčleňuje tvar, vyberá a volí: toto áno, toto nie, a robí to zreteľne, jasne a presne, jednoznačne. Nie som si tým, chvalabohu, istý, ale tak sa mi to vidí.

Hudba podporuje trávenie, dýchanie a zdravotný stav žiakov - tvrdili Bachovi nadriadení na lipskej škole. Keď to Johann Sebastian počul, skoro ochorel.

Hudba je zvukový signál, ktorý počuje aj pes, až niekedy zavýja úzkosťou - teda signál, znak bytia tušený ako zjavenie, oznam o jestvovaní života zvierat, rastlín, vody, planét, svetla. Z toho plynie istá úľava, uspokojenie a radosť, ktorú netreba vyjadrovať hrmotom bubnov ani vášnivým trieskaním do kláves, ktoré sa tvári ako dramatickosť, vitalita. Bytie je húževnato tiché.

Pokojný, dlhotrvajúci pedál šíri široké kruhy vĺn na jazere, skoro ich vidno, keď nechávam doznieť záverečný tón pri vypnutých mechoch. Posledný vzdych, trhané tíchnutie, potom už počuť len osobný vnútorný hlas bez bázne. Úzkosť neodháňaj hlukom. Podľa Alberta Schweitzera má organ byť hore, aby tóny akoby padali dolu hlavou v smere tropického dažďa v pralese, vodopád.

Obsah hudby, jej filozofická výpoveď a mravné alebo náboženské, ideologické posolstvo sú príliš abstraktné. Konkrétny obsah (zdanlivý alebo nie) sa pridáva dodatočne zvonku i zvnútra. Neurčité posolstvo, teda tajomné, záhadné. Hudba, o ktorej všetko vieme, by sa nedala počúvať.

Iné je hrať, iné je počúvať a iné o tom písať. Je radosť z interpretácie, hoci nedokonalej. Nadčloveka Bacha treba poľudštiť občas nedokonalosťou a čarom amaterizmu. Kúzlo nedokonalosti. Približovanie a pulzujúce vzďaľovanie sa od nej. Etický pocit čistoty medzi približnosťou a presnosťou. Okamžik a večnosť. Zákon a jeho trpké porušenie a opäť návrat. Disharmónia nepokoja a potom naplnenie v rovnováhe. Úzkosť z plynutia času a bezmocnosti a bezradnosti. Úzkosť z tvorivosti. Strach i napätie z nesúzvuku a neukončenosti, z prázdna. Hudba aj prostredníctvom strachu a bázne hovorí: Nebojte sa.

Starý poloslepý Bach od mlada vedel, že hudba sa podobá na nevyjadriteľnú záhadu svetla. A svetlo? Je.

 

H mol

Teda tri hlasy prelúdia. Ktorý chýba? Bas? Nie, ten je tu; neposedný a pohyblivý, ba nezvyklo aktívnejší než všetky ostatné - a predsa taký pokojný; spodný hlas je tu akoby hlavný, tvorí väčšinou markantnejšiu melodickú líniu, nad ktorou sa vznášajú, pokrývajú ju disonancie a konsonancie, dávajúc tomu, čo je len prosté, priamočiare a melodické, plastickosť a významovú hĺbku. To podstatné a závažné je teda akoby skryté, prikryté (no nezahalené) pod povrchom; spodné prúdy, nad ktorými sú vlny, prílivy a odlivy vášne. To je živý Bach naruby, jeho negatív: až na výnimky pokojný a vyrovnaný, vážny, zmierený a pokorný - a pod tým lomcujú vášne, city, úzkosti, bolesť a osamelosť vo vlastnom svete tónov.

Spomenuté striedanie napätia a uvoľnenia dáva prelúdiu vnútorný, subjektívny rytmus, ktorý je síce utajenejší, no azda viac rozhodujúci než vonkajší, objektívny, daný metronómom alebo bicími: veľké srdce tohoto šijacieho stroja bilo aj (ľudsky!) menej pravidelne. "Kým rytmus šetrí úsilie rozumu, citovosti poskytuje zvláštnu rozkoš," vraví Jan Marie Guyau, a hovorí ďalej o melódiotvornosti rytmu: noty nejakej témy sa môžu meniť, a hudobný dojem ostane temer ten istý, ak sa zachová rytmus. Uvádza, že Beethoven má variáciu, ktorá nemá ani jednu notu spoločnú s témou, ale totožnosť rytmu celkom stačí udržať príbuznosť oboch melódií. Zdá sa, že toto nemožno celkom dobre zovšeobecniť, najmä nie na hudbu, ktorá nemieni "šetriť úsilie rozumu". Možno pochybovať, či v Bachových fúgach by bolo beztrestne možné aj pri zachovaní rytmu zmeniť noty; čo by napríklad ostalo z jeho kontrapunktického spracovania písmen (not) Bach, teda b, a, c, h? (Už len priezvisko tohoto veľkého muzikantského rodu dodnes zneje hudbou; napríklad od Christiana Bacha cez romantikov Roberta Schumanna a Franza Liszta po Maxa Regera, Nikolaja Rimského-Korsakova, Artura Honegera i nášho Eugena Suchoňa a ďalších inšpiruje skladateľov motív mena Bach. B, a, c, h je zázračný hudobný motív či melódia: poltónu medzi prvou a druhou notou sa o čosi vyššie ozýva opäť klesajúci poltón medzi treťou a štvrtou v akejsi mäkkej radosti a zúfalej bázni - ako nostalgické echo jesene a kvíliacej, ranenej ľudskosti, ktorej sa nedostáva odpovede.)

Vonkajší rytmus teda nevyčerpáva hĺbku Sebastianovej hudby. Je v nej viac než zmyslová rozkoš z rytmu, ba viac ako aj intelektuálna slasť - podľa Leibnitza - z nevedomého počítania, teda že rytmizovať znamená inštinktívne rátať. Aj keď Bach mal podivuhodnú podvedomú znalosť podstaty zvuku a dokonale poznal matematicko-fyzikálne vzťahy tónov, je v ňom navyše čosi duchovné, "nadpozemské", iracionálne - akoby tónmi vyjadroval hlboké myslenie. Kým sám rytmus má vzťah skôr k sexualite, Bach inklinuje, vznáša sa k absolútnej láske, spríbuznenej so smrťou a vykúpenej bolesťou a utrpením; jeho umenie vyžaruje (lebo z nej rastie) obrovskú úctu k životu: azda preto tak mocne, jedinečne a presne zarezonoval u Alberta Schweitzera v samote pralesa. "Pojímám teď mnohé Bachovy skladby pro varhany prostěji a vroucněji než dříve." Nášmu veku je Bach blízky možno viac tou zvláštnou syntézou matematiky a dojatia než rytmickým a štrukturálnym poňatím hudby, čo by sa mohlo zdať pri fakte, že Benny Goodman alebo Beatles si požičali niektoré jeho motívy: svedčí to len o tom, že v Bachovom srdci bola naozaj sústredená hudba celého sveta, ako subjektívne a pateticky napísala jeho manželka.

Sebastianova harmónia je mnohonásobnou melódiou: niet u neho bezdôvodnej noty, len prísnosť a presnosť, zákon, poriadok, na ktorom spočíva podstata vesmíru (bez poriadku niet lásky ani krásy, láska je naplnením zákona), jeho domácnosti, spoločenského zriadenia, sveta (tomu my už nevieme veriť; tým však lepšie pre nás, že je tu aspoň Bachova hudba!) - i hudby. Áno, Pytagorova hudba sfér, súzvuk všetkého živého i neživého, alebo Lutherov výrok, že stvorenie je veľkolepým hudobným dielom, a ním (i jeho chorálmi), ktorému sa trochu podobal (alebo aspoň chcel), hoci vo vonkajšej vášnivosti zdržanlivejšie, sa inšpiroval podobne, ako vraj potreboval vždy hudbu niekoho iného, aby mohol začať improvizovať. "Vtíral se mi při tom často domácký obraz, jak často vlévají lidé do pumpy trochu vody, aby z neznámé hlubiny vyrazil vzhůru nevyčerpatelný proud," píše druhá Bachová s básnickou sugestívnosťou. Potom vytryskol gejzír - a stačilo, podľa neho, vziať správnu notu v pravý okamih: ostatné urobil organ. (To nie je závislosť, ba ani prostá potreba impulzu, ale dôkaz, že Bach je syntézou predchádzajúceho a eo ipso semä budúceho.)

No pravda je aj v tom, že ostatné urobí organ. Tento syntetický nástroj, zhrňujúci v sebe všetky ostatné do súčtu, ktorý nie je len súčtom, ale zároveň a naviac ešte novou kvalitou, stvoril človek na svoj obraz (pľúca, hlasivky, rezonančná dutina), aby vzduch, ktorý nie je len na dýchanie, teda kvôli prostému živočíšnemu bytiu, prinútil spievať a dal mu tým ďalší, nadprírodný zmysel; teda tento dokonalý, totálny, stereofonický, aerofonický nástroj stvoril aj Bacha - ale čiastočne aj naopak. Len oni dvaja si boli rovnocenní, možno neveľa zveličiť.

 

Interpretácia interpretácie

Skeptik si, pravdaže, aj neraz protirečí, lebo nevie všetko.

Ak máš chuť si občas - a je to liečivé a zdravé - zapochybovať, urob to aj s poznatkom, že rytmus je melódiotvorný. Môže to byť totiž aj naopak. Pravdivosť tvrdenia podporuje hudba elektronická či techno, kde rytmus sa presúva do prvého plánu, je dominantný temer až po samostatnosť a nezávislosť: stačí údery a hrmot pokryť tónmi, zvukmi i pazvukmi. Pragmatický účel sa tým naplní, dokonca možno mať pri tom aj istú radosť a opojenie, až omámenie z monotónnosti bubna, zvona, gongu. Somnambulizmus a morfeofília. Stráca sa melódia a harmónia, polyfónia. Dnešok je vybudovaný na vonkajšej hrubej sile, na údere, nie na vnútornej tichej gravitačnej sile, na magnetických siločiarach. Pravdaže, bytie spočíva na rytme, rytmický je pohyb od planét po muchinu bunku a neutrón: je to koordinovaný pohyb, dynamika, nie chaos či tepelná smrť vesmíru a bezčasovosť kolapsu. Podstata. A predsa jednostrannosť a polopravda, ak tomu chýba tón. Rytmus, melódia i harmónia majú jediného otca. Krstným menom a priezviskom sa volá záhada, ktorú riešime deň čo deň až od rána.

Aerofónny hudobný nástroj organ má povesť ako ne-rytmický, anti-rytmický. Mám teraz na mysli organ pravý, vybudovaný z dreva a kovu, ktoré rezonujú so vzduchovým stĺpcom v presných kmitoch za sekundu: nijaká umelá a syntetická imitácia. Mám na mysli nástroj, umiestnený hore, osobitne a individuálne včlenený do daného priestoru a jeho akustických vlastností. Umelecké dielo neopakovateľné, nie sériová priemyselná výroba. Drevo, nie jeho imitácia. Zvuk, nie jeho imitácia. Tón, nie zvuk. Jeho sila a mohutnosť sa nemeria decibelmi zosiľovačov a elektrických kondenzátorov, ale pôsobí skôr psychologicky, určitým "klamom" sluchu, ktorý vzniká nadstavovaním vyšších i nižších oktáv, prirodzeným znením a snením a cnením alikvotných tónov píšťal, alebo mixtúrami. Mixtúra sú registre (rady, mutácie), ktoré majú pre jednotlivý tón niekoľko súčasne znejúcich píšťal. Tu nehrá švindel a napodobenina, ale pravda: otvor píšťalovú skriňu, vojdi, ohmataj a padni na zadok, alebo pokľakni, ako chceš, ako ťa vychovali, akých máš priateľov a čo čítaš.

Organ je fascinujúci, múdry a krásny, aj keď nehrá, keď na ňom mlčíš a len čumíš. Jeho obrovská sila je aj v mlčaní. Estetika. A keď hráš, hráš súčasne na niekoľkých nástrojoch, lebo každý register je samostatný nástroj: má svoj integrovaný charakter, farbu, intenzitu, chybu a spoľahlivosť, výhodu i nevýhodu ako osobnosť a individualita - nehovoriac o kombinácii jednotlivých manuálov a pedálu, znejúceho sprava i zľava stereofónne a sýto.

Zdanlivá nerytmickosť organu neznamená, že sa na ňom nedá hrať "moderne" rýchlo, trhavo a skackavo, hystericky, neuroticky a hekticky ako v Bratislave. Všetko sa dá, ale je to popieranie a nevyužívanie jeho charakteristickej danosti, ktorou je stálosť, nemennosť a ľubovoľne dlhé trvanie tónu na rozdiel od strunových nástrojov. Využi k dobru jeho chyby a nedostatky, dokonca aj poruchy a prítomné rozladenie vlhkosťou, moľami, skratmi elektrickej traktúry, pavúkmi: nechoď proti nemu, počúvaj ho, spolupracuj a nebuď pasívny.

V APRÍLI 2015

Matematiku študuje syn

Dal som mu príklad: za aký čas prejde biskup Y od kostolnej brány B po oltár O. Nemáme dosť údajov, známych veličín. Závisí to od dĺžky priestoru (tú máme), od rýchlosti a rozpätia biskupovho kroku, ktorý zasa závisí od objemu jeho pása, ten závisí od veku a životosprávy. To celé treba ešte vynásobiť koeficientom nepredvídaného K = X (zaviazanie šnúrky na topánke, zahmlenie okuliarov, vypadnutie umelého chrupu a podobne).

Skrátka, život je oveľa zložitejší a zároveň prostejší: asi ako tá Pachelbelova Fúga C, to slávnostné surmenie surmít, ktoré mám hrať. Na sekundovke si odmeriam jej trvanie, potom s hodinkami v rukách dôstojne kráčam kostolom; sedí to, 30-40 sekúnd. Nepredvídateľné K predvídame: poruke mám ešte Predohru C od nervného (neha a búrka alkoholu) súčasníka nášho, už nebohého Julka Letňana; jej mohutný záver, moderný, prilepím k barokovému Pachelbelovi, lebo pánu biskupovi - už v skutočnosti a naostro - chýba zopár krokov po oltár: potom ostane stáť zároveň s trvajúcim statickým základným akordom C, nad ktorým sa vznáša svätožiara tercie (tón e)...

A potom, keď sa neúprosne už šerí, už sám sa vraciam k Pachelbelovi, prostému ako svetlo. Tri jasné blesky, až oči oslepí, na jednom tóne tá! tá! tá! plného stroja. Potom tam vpadne pedál, zopakuje motív zdola; päta, špička, ľavá bočná hrana ľahkej mokasíny na nohe - a k tomu žalúdočné kŕče a akútne hemoroidy z vypätia: psychosomatický následok, odmena. Sem tam vrznú dvere, ktosi nakukne, chvíľu počúva, aj vonku chodec pohan sa pristaví, na lavičke, na múriku posedí, počúva, aj Rómovia (vraví mi primáš Didi a kontráš Pugo: Aký harmonický tón, phán orghanista, dáte k es a cis? - veru som si nebol istý) a ožrani pred krčmou (jeden mi raz zaplatil za Bacha pol deci slivovice): Počúvali sme vás! Nuž dobre, dobre, dám si vari na múrik hlinené prasiatko, mumáka, pokladničku, korunka do nej zazvoní malou mixtúrou; aj tú by ukradli. Tri jasné blesky tá! tá! tá!, až oči oslepí, záver fúgy, a potom už len tma! tma! tma! predo mnou i za mnou. Dáko už len bude, Johann Pachelbel.

 

Na prvý sviatok vianočný

Vraví mi starček sedliak: Keď včera večer prišli vnuci z bohoslužieb, jeden sa začal kutrať medzi platňami, spustil gramofón, vraj toto sme počuli v kostole. A pri štedrej večeri im znela Bachova Tokáta a fúga d (BWV 565). Je to mladistvá hudba, plná sviežosti až dravosti, vyvažovaná po útočných náporoch pokojnejšími plochami, kde sa hromadí energia... (Ernest Zavarský: Johann Sebastian Bach). Dielo nabité dramatickosťou, školácky miestami prosté, no plné dynamitu, horľavina l. stupňa, trinitrotoluén, nevhodný do nehy svätvečera. Nevhodný čas (10 stupňov Celzia, ktože už zahrá druhú časť, prestissimo?), nevhodný organ storočný: len päť hlasov, slabý pedál, jeden manuál - nedá žiaducu sýtosť, plnosť, integritu: "nevhodné" poslucháčstvo: dojiči, kŕmiči, drevorubači.

Čo nástroj povie na Tokátu alebo naopak, bol som zvedavý, napriek. Kultúra. Škola, bývalá cirkevná, učili tam moji predkovia, opustená v rámci centralizácie do strediskových obcí, má rozbité okuliare na slepých očiach a obsíkané steny, SOS (Save Our Souls - zachráňte naše duše) volá do prázdneho nepomenovaného námestia. Filmy tu nepremietajú, v osvetovom stredisku (spod opadávajúcej maľovky presvitajú písmená: evanjelický zborový dom) bývajú občas svadby, zábavy, grcanie. Oktáva vysokého a, staručký, staručký kostol (17. storočie) - hrad, točité schody z hladkého porcelánu tvrdého dreveného k organu, strmé klesanie z g po cis a d, tabuľa padlých v dvoch posledných vojnách, disharmonický - arpeggio - akord, tri neveľké zvony (prostredný zvaný medián: z latinčiny?) na elektromagnetický pohon, spí spitý zvonár v lavici jedľovej, uvoľňujúci súzvuk, hoci tvrdý fis, a, d. Ecce kultúra; nezachytená v štatistikách ani v dennej tlači; autentická.

 

Sakra mordent!

Zahrešil som si hneď zrána a nalačno vo sviatočný deň svätého Štefana, vidiac ľadové kvety na okenných sklách kostola - prsty budú mrznúť, ale mixtúrky sa nám budú dnes veselo echami kĺzať v tých zimných zrkadlách. Lebo mixtúry sú niekoľkonásobne zložené, zložité rady píšťal s bohatým cvengotom vedľajších sprievodných tónov. Samy osebe sú dosť slabé, nevýrazné, nesamostatné, preto sa samostatne ani nepoužívajú, ale ak sa nimi pokryje flauta alebo principál, na mramorovú dlažbu dopadajú zlaté dukáty či kryštáliky čistého ľadu.

Venček studených kvetov mixtúry možno položiť na hlavu mekotavého Gemshornu, ktorý zneje ako spev starých dedinských žien - a on zažiari, rozsvieti priestor; aj jazýčkový hoboj s frajerským oloveno-cínovým tralaláčikom na hlave znesie ešte mixtúrovú kytičku snežienok. Na svojom stroji mám okrem veľkej mužskej mixtúry jednu ženskú, dvojnásobnú Sesqialteru - doma jej hovoríme sexy Terka. Tá vie vystrájať spolu s bruchatým principálom alebo štíhlou flautou. Zvoní, jasá až po plač, cvendží, výska, akoby...

A predsa. K tomu, čo je podstatné a naozaj dôležité, patria flauty, znejúce aj samostatne a celistvo bez aureoly, bez briliantového náhrdelníka - mäkko, nežne, teplo, sladko, clivo. Názov registra Salicionál je asi z latinského vŕba (vŕbová píšťalka detstva), no počujem v ňom aj slovo soľ, soľ zeme. Tóny fláut letia prázdnym, studeným priestorom a dopadajú mäkko ako sneh či bozk na ryšavkasté sivejúce vlasy kamennej sochy svätého Štefana mučeníka.

Poznámka: Mordent je hudobná ozdoba, ornament, ním sa začína napríklad prvý tón Bachovej Tokáty d (pozri Ferdinand Klinda: Organová interpretácia, strana 162).

 

Váš starý otec hral

Váš dedo hral tú dnešnú pieseň na iný nápev, takto - a zaspieval mi ju ten starec pred kostolom po bohoslužbách. Pripojil som sa spevom a vravím: viem, dobre sa pamätám, báči. (Pravdaže sa nepamätám, veď som mal vtedy len tri roky v apríli, naviac pred vlastným narodením.) Starý otec mal svoje, aj ja mám svoje dôvody; spory aj s mŕtvymi predkami sú produktívne. (Hral som pôvodný nápev z pätnásteho storočia, môj dedko hral iný, príležitostne emocionálnejší, bolo to na Silvestra, Král věčný nás požehnej požehnáním...)

Včera sa mi totiž naskytla možnosť ísť hrať na organe do roľníckej obce, kde som nikdy nebol a kde bol kedysi kantorom a učiteľom starý otec. Vojdem do chrámu, hľadám organ, nájdem ho a pre nedostatok času spustím bez skúšky, naostro. (Je plný kostol dedových žiakov!) Len narýchlo som si stihol pozrieť dispozíciu (jeden manuál s principálom, gedektom, salicionálom, oktávou štvorstopovou a dvojnásobnou mixtúrou, pedálová spojka), technický a akustický stav sa ukáže. Skúškou každého organa je Bach, dobre teda, nech je to Malé prelúdium e, ono mi povie, aký vzťah zaujať k tomuto stroju, je trochu ostrý a tvrdý, ako s ním narábať (a už viem, veď sa ešte aj "pamätám").

Ale pán učiteľ Cibulka si aj cez kázeň odskočil na pohárik, hovorí mi ten pamätník. Nuž dobre, prejdem cez cestu (oproti kostolu bol učiteľský byt, tam sa narodila mama, pozri sa, dcéra moja, dnes je to všetko prestavané na zdravotné stredisko), pohárik tam nijaký nie je, všetko je inde, dám si teda pohárik doma a vravím starému otcovi: Máš pravdu, chlapče, organ je démon. (Veru tak, hovorím ti chlapče, dnes mám viac rokov ako ty vtedy, tebe už roky nepribúdajú.) A už viem, našepkal si mi to, chlapče, už viem, čo je to večnosť. Včera som to pochopil. Ale čo dnes?

Preludy

Hudba môže jestvovať len v čase, ale čas ju neurčuje a nevytvára. Ona nie je produktom času a rytmu, ani príčinou. Pôvod je niekde  inde.

Alebo je to Platónova idea, ktorá sa realizuje v danom čase, tu a teraz: obrys katedrály, ktorej fundamentálna architektúra, geometrické obrysy, vízia - teda to, čo je pred katedrálou, ktorá sa už potom stavia v čase a v čase aj trvá a zaniká. Akoby vízia bola pred rytmom. Ovládať čas je mágia a kúzlo.

A keď si už spomenul katedrálu, ktorá sa podobá opäť na Bachove fúgy, aj hmotná stavba má svoj rytmus oblúkov a stĺpov, bez ktorého by bola škaredá ako náhodná kopa sena, vlastne škaredou by sa ani nestala, lebo by ešte predtým spadla.

Preto sa hovorí, že Bachova hudba je večná: je to zjavenie a vízia, ilúzia a mam, prelud. Zároveň je nevyhnutá ako prírodný zákon. Holá. Pred časom i po ňom, mimo neho.

Bachova fúga je prírodný zákon, nijaká operetka ani zárobkový muzikál. Každá nota tam musí byť v pravom čase na pravom mieste; na tom nič nezmeníš, nezlepšíš, nepridáš, neuberieš.

Tokáta je voľnejšia časť kompozície, voľný verš proti sonetu či tercíne. Tokáta (fantázia, prelúdium, preambulum) má viac otvorených okien i dverí. Azda sa mi podarilo vniknúť do vnútra Tokáty d  a zosúladiť jej zdanlivo prostú štruktúru s mojím momentálnym psychickým stavom. Stala sa médiom, ktoré prenieslo a zvukom sprostredkovalo moju radosť, paródiu, iróniu, oslobodenie a hravosť na poslucháčov a oni tomu všetkému podľahli a uverili.

Ale toto je aj nebezpečné. Čo ak by som vsugeroval spôsobom  interpretácie depresiu, jednostrannú kakofóniu, nepravdu a slabosť? Musíš mať bázeň a čisté svedomie, keď hráš alebo počúvaš. Muzika ti len môže zosilniť vlastnú slabosť, ale vie aj pokoriť alebo dať silu, ak ju máš. Môže ťa uspávať ako Goldbergove variácie od Johanna Sebastiana (BWV 988) pre nespavého ruského veľvyslanca za striebornú tabatierku ako honorár. Ale Johann Sebastian písal hudbu a v tej chvíli zabudol na cudziu nespavosť a tabatierky, ktoré sú otázkou okolností.

Smútok hudby? Je to len otázka napríklad molového akordu, textu a spomalenia rytmu - to všetko sa dá zahrať veľmi veselo. Hudba je mimo radosti i smútku, mimo dobra i zla, je vedľa, nad i potom. Takisto sa dá pusto smiať. Aj Richard Wagner sa skoro zadusil od smiechu, keď mu Fritz Nietzsche zahral svoje klavírne skladby. Keď tieto kompozície po vyše sto rokoch zahrá v Bratislave Elena Letňanová, už sa nesmejeme a ani nie sme smutní. Zdá sa nám, že všetko je dobré.

Ale proti tomu stojí rytmus a čas, a čas znamená smrť aspoň pre nás subjektívne. Rytmus je forma jestvovania a bez neho je chaos, beztvarie, ničota, dekompozícia, antitvar. Ale rytmus sám osebe je prázdno, strach a úzkosť. Úzkosť zo samoty, ktorá sa prejavuje v mlčaní a tichu, sa prehlušuje hlukom v kolektívnom poskakovaní a natriasaní údmi, kŕčovitým mykaním, ktoré predstiera pravidelnosť a poriadok. Hudba je poriadok, ktorý sa narúša kvôli poriadku: chaos a disharmónia vzbudzujú túžbu po usporiadaní a zavŕšení, ktoré nie je smrťou, ale pokračovaním a otváraním možností. Musíš sa stať hudbou, nielen počúvať a hrať. Bachovo okno je otvorené dokorán, ba až oveľa viac. A keď poviem a napíšem, že treba sa stať hudbou, ani trochu tomu nerozumiem. Ale mám pocit, že sa mi to niekoľkokrát v živote stalo. Azda by sa to dalo vysvetliť, ale ja si v tejto chvíli na to netrúfam.

Keby hudba nemala neprestupiteľné zákony. Keby jej nariadenia neboli vesmírne, sprostredkované akustikou, totiž hmotnou zemou. Jej posolstvo je kozmické a tragické, akoby nerátalo s človekom, a predveké. Tóny a súzvuky. Každý tón je len pokúšanie. A ja som si povedal, že sa pokúsim už nikdy nehrať na koncerte, aby som nepokazil a neurazil to, čo bolo dobré. Úcta k náhode a nedokonalosti, čaro amaterizmu. Poľudštenie nadľudského. Bach s tým akosi ráta, aby sme ho rozvinuli a nepokazili.

Záver? Zavrieť sa to nedá, no skončiť sa musí.

V MARCI 2015

21. marca je tristotridsiate (330.) výročie narodenia neprekonateľného génia JSB

Hĺbka vysokej píšťaly

Bachovi nesiaham ani po členky, aj ako človek aj ako organista. Bach meria hĺbku nášho pádu. Je to ako výškomer. Ale toto som vtedy ešte nevedel, azda len tušil, keď som sa ako chlapec čosi dopočul o ňom.

Len čo dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťahám učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšam to sám a potajomky, kostol sme mali vo dvore a kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami na fare v Rači. Som teda samouk a nie školený organista. Niečo som odpozeral a sem tam mi niekto poradil, no nemám hudobné vzdelanie. Ako stredoškolák a vysokoškolák som už v Pustých Úľanoch "riadnym" kantorom-organistom."

 

Prospekt ako hora

Keby som bol básnik, poviem, že organ je bohatý les čo do stavby, alebo je vánok, víchor, vietor v tom živom lese. Ale predovšetkým poriadok a zákon, prísne logický a matematický; podobne ktosi povedal o Bachovej hudbe: matematika plus dojatie, alebo komputer násobený extázou, preto je nanajvýš moderná a perspektívna. Johann Sebastian je najväčšie mystérium, je otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický. Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.

Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Už len stavba, už len prospekt, a vnútorná konštrukcia toho nástroja fascinuje. Každá píšťala je samostatná a nezávislá od iných, ale len vtedy ladia spolu, ak ani jedna jediná z píšťal nie je chybná, chorá, poškodená, čo opäť zneje ako metafora (napokon: čo nie je metafora?).

Ako všetko duchovné, ani organ sa v mojom okolí celkom nedoceňuje, pretože asi na jeho drevených kmeňoch nerastú hrušky na pálenku. Kdesi som už napísal, že pred silou a významovou veľkosťou organa sa cítim úbohý a maličký, čo občas nikomu nezaškodí, a keď sa pred ním krčím a skláňam, dávalo mi to akúsi pokoru neskloniť sa a nekrčiť pred všelijakými tajomníkmi či majormi a kapitánmi tajomnej polície. A učil som sa na ňom písať, totiž harmóniu, poriadok a vetnú skladbu, kompozíciu, štýl som odkukával od organa, aj od Bachových fúg: kruhová uzatvorenosť ich tvaru od začiatku po koniec, opakovanie, integrovanie a variovanie motívov, kde všetko má svoje miesto, funkciu a zmysel. Inak väčšinu Bachových diel vôbec technicky nezvládnem, lebo som samouk, obyčajný amatér a diletant (vlastne aj spisovateľ je samouk poctivý), a keby sa mi nejaká pani učiteľka hudby a tanca pozerala na prsty pri hre, neviem, čo by sa jej stalo.

Učil som sa ako chlapec hrať tak, že - ak som nebol pri mechoch, vtedy sa ešte ťahávali nohou - prizeral som sa hráčom, ako to robia, ako to - tajomstvo - uskutočňujú. Potajomky, ukradomky, ba potichu som sa učil, hanbiac sa spýtať, hanbil som sa nevedieť. A bol som hrdý, že sa cez všetko  slobodne a ničím nezaťažene prehrýzam sám, bez cudzej pomoci so všetkými hlúpymi a zbytočnými chybami (mám ich, našťastie, dodnes, a dúfam, že vydržia so mnou), nedostatkami, nesprávnosťami, akoby to bolo čosi ľudskejšie. Akoby stačilo vedomie a tušenie, že zachraňuje. Ako východisko a vizionárske zjavenie. Nevyčerpateľné zvestovanie.

Organ, ktorý mám náhodou teraz k dispozícii, je približne môj vrstovník vekom, takže si tykáme, a keď sa navzájom niekedy nezhodneme, potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč, starký - a možno tým myslím aj svojho starého otca a strýka (taká genetická dynastia), možno tým myslím všetkých veľkých i menších majstrov - prepáčte mi!

 

A tak budeme čochvíľa krstiť

Ekumenickým krstným otcom bude kolega literárny kritik, iného vyznania než Zuzana. A ak mi pán farár dovolí, prinútim organ ľahkým dotykom prstov rozozvučať celý orchester nenásytných píšťal a rozvíriť hektolitre vzduchu; najprv na druhom manuáli zakvília flauty, vo finále potom vybuchne pedálový bourdon, otrasie človekom i oknami, preto si ho súkromne nazývam bourbon, ako whisky: bude to však hukot zmysluplný, nerušiaci pohreby ani krsty, a zahrám Zuzane nežnú Fantáziu con imitazione h mol od Johanna Sebastiana Bacha, v ktorej z podstatného súzvuku vyklíči melódia, mohutné jasanie durového svetla a tichý smútok vznášajúci sa nad všetkým a vytvárajúci čosi, čo nás podopiera, aby sme sa tak ľahko nezošmykli do čakajúcej, zablatenej jamy. Neprestajne trváme, neprestajne stojac nad hrobom: iba tu možno pochopiť večnosť. Po troch mocných synoch, ako v ľudovej rozprávke, sa nám narodila krásna Zuzana. Aby sme tu, v pokore a strachu, trvali.

 

Aký pán, taký krám 

U organistov je to naopak: každý je takým pánom, aký nástroj má k dispozícii. Tretia možnosť je Bach. Muzikológovia konštatujú, že Johann Sebastian prakticky temer nikdy nemal možnosť hrať a komponovať na nástroji, ktorý by zodpovedal jeho predstavám a genialite. Neostávalo mu teda nič iné, len si ho vymyslieť - tak, ako si človek vymyslí čosi milované. Keď jestvuje ideál, skutočnosť už nie je až taká podstatná; k ideálu sa aj tak nikdy nepriblížiš, ale to mu na cene neuberá. Organ existujúci v predstave akoby skutočne aj bol: je to len malý krôčik, ktorý sa nestal. Na takomto ideálnom organe Bach denne hral a komponoval, videl ho v oku svojej duše celkom zreteľne do presných technických, akustických detailov, ba počúval ho až po svoj posledný výdych (posledný píšťalin výdych je zavretý ventil, privádzajúci vzduch, alebo, hľa, zahrám kvíliaci strach či umieranie ako Olivier Messiaen: prívod vzduchu do píšťaly neuzavriem, no pozvoľna nechám spľasnúť zdroj - pľúca - mechy až po nulový čiže rovnovážny atmosferický tlak). Bach organ nosil v duši - a musela byť veľká, keď si to tak človek predstaví (veď, napríklad, len jedna píšťala tridsaťdvastopového radu, najhlbšie c, by mala merať približne desať metrov). Dokonca v notovom zápise jednej kompozície použil tón taký nízky, ktorý na organe nie je. Bolo mu teda sveta žiť, lebo keď nesporne mal tie dve dnes zanedbateľné maličkosti: hlbokánsku dušu a v nej ideál, počul tú obrovskú hudbu znieť, aj keby si zo svojich domácich čembál urobil zajačince a na ich strunách si sušil od myslenia a práce prepotenú starú parochňu, špinavú a mokrú od nečasu. Tak to býva, tak to je. Veď i ja poznám jedného, čo si v škole na hodinách chémie pod lavicou rozložil noty a počúval ich. Na vymyslenom nástroji možno celý život hrať; niekedy aj dobre, niekedy aj lepšie.

 

Ladíme organ

Stovky a stovky píšťal - kubatúra od ostrých poldecákov po niekoľkolitrové demižóny, ba sudy - sú vyložené po laviciach a podlahe, hŕba borového dreva a plechu bez duše. Kto už len z toho spraví systém, štruktúru? Aby sa tá kopa hmoty funkčne a produktívne, podľa daného večného zákona usporiadala v presnom aritmetickom pomere oktáv, celých tónov, poltónov...

Na krytých píšťalách sa potiahne alebo zatlačí vrchnáčik (dĺžka kmitajúceho vzduchového stĺpca), tam sa posunie kúsok plechovej doštičky, pritlačí, priklepne, zväčší sa otvor či zmenší, tam sa čosi skráti, tu predĺži, nadstaví hoci lepenkou, kožkou, podoprie zápalkou, puklina sa zaletuje. Klávesnica sa ešte pretrie (po kožnom tuku a pote strémovaných prstov) handričkou s čistým liehom; môže byť aj vodka, borovička, džin, čo už majú, krčma je oproti. Vyfúkne sa prach, napadaná omietka, pavúk, mŕtve muchy sa vyšpárajú, drevo poranené, dobodané drevokazom sa napustí chemickým smradom. Bude to hrať?

Akosť zvuku závisí v konečnom dôsledku aj od teploty a vlhkosti vzduchu, od stálych i meniacich sa akustických pomerov (množstvo prítomných, ich oblečenie, hoci na farbe kravaty už nezáleží). Píšťale, keď sa nasadí a upevní na vzdušnicu, sa vdýchne život ako pri stvorení, prebudí sa hoci poťahovaním za šedivé fúzy cínové, červenkasté medené - sú na okraji píšťaliných perí (labia).

A zatiaľ drží dcéra na klávesnici ladenej píšťale oktávu alebo adekvát v inom registri: pravda je vždy priesečníkom, svätým krížom vertikály a horizontály.

Skrutkovač, plsť, bulvárna tlač, šmirgeľ, vysávač, drôtik, lepidlo, handra - aké prozaické banality. A ono to napokon hrá, spieva, plače. Lebo to celé usporiadal intelekt a cit, pokorne sa pridŕžajúci poriadku a kozmického Zákona: bez nich - hľa - vznikne len prašivé psie skuvíňanie, škrek žiab tam kdesi od poľa.

 

Ako cirkevný organista

Týždne a týždne som pred chvíľkovým sviatkom (lebo na sviatky sa hráme a my prehrávame) hrával a prehrával a cvičil pastorále Mozartove, Bachove, Rosiniho a iných. Potom v hmle brezovej, spenenej ako pivné ľalie, potom som to všetko hral a hrával, aby sa ľudia potešili, vzpružili a zabudli na privatizovanie a závisť. Nepodarilo sa? Nezabudli na hnutia, strany a stránky, peniaze a nezabudnuteľné mäsá. No aj tak nad tým, napriek, ako vzdor zvučal Johann Sebastian Bach v tichom tremole Larghetta c mol, o ktorom som si kedysi zapísal:

Na Štedrý večer, keď mrzne a umierajúce obláčiky pary z ľudských úst stúpajú k nebesiam, kde sú píšťaly, hrám pastorále. Obláčik sa zmení na kvapku rosy, rosa zarosí čižmičky Aničkám-flautičkám, ktoré dostanú skraty na ventiloch elektromagnetickej traktúry. Ventil sa nezavrie, píšťalka si o dušu svoju vzdušnú neprestajne spieva, až taká radosť: Narodil sa... Pastorále je oslavou zrodenia, vzniku, začiatku. Starobylá pastierska pieseň, koleda, jednoduché radostné výkriky, trilky vysokých fláut nad trocha disharmonickým mrmlaním basy, prostota gájd v štruktúre a slede akordov, čosi monotónne.

To isté pastorále budem hrať aj v deň umierania, na Veľký piatok, len v registratúre uberiem tú ligotavú malú mixtúrku, ostane osamelá nahá osemstopová flauta alebo temný kamzíčí roh. To isté pastorále, tá istá clivá tónina, melancholické akordy ľavej ruky, ten istý nápev krehučký ako plač, rosa, obláčik pary (uspávanka?), akoby nebolo rozdielu medzi začiatkom a koncom. Akoby v zrodení už bola obsiahnutá aj smrť (alebo naopak?), pridobre vedel Johann Sebastian, ktorý ako málokto končekmi prstov precítil človekovo bytie až pod korene a podhubie.

Vianoce vznikajú vždy, ak chceme v tvorivej pokore a námahe, ktorá neprestáva. Aby zajtra nemal pravdu slovenský mysliteľ a básnik Štefan Krčméry, dávno hovoriaci:

Večer, ktorý zrodil Spásu sveta, jak ho vrúcne ctili zašlé letá kedysi! Dnes tu všednosť, lomoz hriešnych ľudí, ani iskierka sa neprebudí pokory.

VO FEBRUÁRI 2015

Interlúdium

Ale toto som ešte v živote nepočul, len čosi podobné v Karlových Varoch, aby sa sklad tónov farebne perlil v pohári tokajského ako temperament kapely uhorského primáša. Dokorán otvoril oblok hosťovskej izby smerom k lipskému jarmočnému trhu, kde mihajúce sa sláčiky vznášali tancujúcu Cigánku. Toto sa musí dať preložiť aj do organového jazyka a reči. Potom zatvoril, zastrel oči okien, aby sa lepšie videl v dávno mladom Mühlhausene, pravou rukou poza chrbát sesternice Márie Barbary trilkuje na drobných vtáčích hrdlách druhého horného manuálu. Práve teraz vstáva z tmavého koženého kresla, prechádza do pracovne, ostrým nožíkom presne zrezáva jasné husie brko, tancuje po papieri, žiari Bach Werke Verzeichnis No 565.

 

Trochu porušené listové tajomstvo

Tajomstvo a zázrak sú v tom, že neklamal. Je to jednoduché.

My sme však trochu iní, modernejší. Odomkneme poštovú schránku a vyberieme noviny, účty za vodu a elektrinu, pozvánky do Brna alebo Paríža na všeličo, do Bratislavy ani nie. Ale ktosi si povedal ako v tom vtipe, že nemusí každý vedieť, komu píše, nuž nenapísal na obálku adresu. Dnes sme to našli v schránke, ktovie prečo. List tajne otvoríme, aj nám to robili, metóda je známa. A vnútri vidno:

Pánu Johannovi Sebastianovi Bachovi, Tomášova škola, Lipsko, Saské kniežatstvo.

Veľmi známa adresa a správna. Adresát dokonca odpovedá, sme na to zvyknutí, aj si píšeme. Písať tým vraj živým je väčšinou márne, vieme svoje, začínajú byť štvornohí. Ruka nekrúži a nedotýka sa priamo mozgu v spätnej väzbe. Podpis môže byť len vlastnoručný, dotyk dlane.

Áno, vidno tu identifikačné odtlačky prstov. Podľa nich sme určili a zistili odosielateľa. Je ním pán Cantagrel, muzikológ z parížskej Sorbonny. Písané in die Sanctissimae Trinitatis anno Domini MMII. Píše:

Najváženejší majstre, vysokošľachetný, vysokoučený a vysokoctený pane, keď si týmto dovoľujem obrátiť sa na Vás, budete snáď taký láskavý a spomeniete si, že vysokoučený pán Carl Philipp Emanuel, Váš syn a môj ctený priateľ, mi preukázal česť a poctu a predstavil ma Vašej dvojctihodnosti. Pozvali ste ma zdvorilým spôsobom k stolu a mal som česť spolu s Vašou rodinou muzicírovať. Čítali ste aj Písmo sväté, ten velebný chrám v knihe kníh, potom sme spievali chorál. Bol som preplnený šťastím a nehynúcou vďačnosťou za všetky dobrodenia, ktoré som prijal vo Vašej spoločnosti.

Bolo to už veľmi dávno, anno Domini 1729, prešlo odvtedy viac ako dvestosedemdesiat rokov, ak ma spomienky neklamú. Ale, ako je to možné? pamätám sa na to celkom presne, napriek toľkým rokom som na ten večer nezabudol. Ani na ďalšie dni, keď som mal česť byť vo Vašej spoločnosti vo Vašom dome, vo Vašom kostole či pri iných príležitostiach.

Štvrtá suita Clavier Übung, ktorú ste mi darovali v ten pamätný večer, stojí ako svedectvo vďačnosti, ktorú k Vám ustavične cítim, na notovom stojane môjho klavíra. Ale aj keď som ju hral desať ráz, cítim sa ešte stále ako začiatočník. Je to tvrdý orech na rozlúsknutie.

Váš najponíženejší a najoddanejší služobník Gilles Cantagrel.

List opäť zalepíme, adresu napíšeme rukou a perom, Postfach 727, Deutschland, 04007 Leipzig, dáme eurovú známku, na poštu zanesieme. Nemusí nikto ani zbadať. Všetko sa napokon a vždy vráti na svoje miesto, príde tam, kam patrí. Ako voda, ak je čistá a ostrá ako oheň.

 

Sebimu

Navatril si ohník v húšťavke priezračný, svieži a mierny presne ako voda. Najlepšia voda v húšťavke priezračná, čistá i ostrá presne ako oheň.

 

Sonáta pre Annu Magdalenu

Slnko by sa mohlo dobre začudovať, keby počulo, prečo ho raz za rok od tisícsedemsto prvého oslovujem Lenočka, dokonca mu dávam aj rodné priezvisko Wilcke v čase jesennej rovnosti dňa i noci. Moje listy javora a briez začínajú myslieť na padanie, cez haluzie a sláčikové konárie sa práve prediera východný sopránový lúč. Hľadá, tancuje, hmatá, nájde? Za rána za rosy temných kávových kvapiek tabaková hmlička v mojej pracovni, na stene zarámovaný Sebastian ako vidiace zrkadlo. Cez oblok vchádza hrejivý nežný lúč, husľová struna menom Lenka dvadsaťročná, akoby vlastnou rukou zapisovala sonátu. Na okamih sa dotkne obrazu, zažiari, rozsvieti celú izbu. Vtedy vypínam prehrávač, dotykom prsta zastavujem čas a sonátu pre husle BWV 1021. Toto sa nedá vydržať, príliš dobré, toto sa nedá počúvať, mnohorozmerné v časopriestoroch, nevhodne pravdivé do plochy cynizmu a ničotného prázdna.

 

Čo ma fascinovalo na Bachovi?

Nič výnimočné, len to, čo je pre neho celý život špecifické. Nebola to nijaká hystéria ani bláznovstvo, ale pokoj. Dokonca aj keď bol chorý a slepý, niekoľko mesiacov diktoval kompozície. So svojou rodinou a ženou mal veľmi dobré vzťahy a mal veľmi pokojnú smrť. Do poslednej chvíle aj v 65 rokoch z neho sršala viera a harmónia.

Pravdaže, Bach je taký dobrý, ľudský a milosrdný, že  pomôže každému, ak ten každý chce a vie. Keď som v čase živorenia zahral na cirkevnom či občianskom sobáši nejaké Bachovo prelúdium, dostal som pol deci, zopár svadobných zákuskov a stokorunáčku, takže bolo možné deťom kúpiť boty.

Ale Bachova hudba pomáha aj psychicky, mravne aj intelektuálne. Pretože nič nepredstiera, nepodvádza a nefalšuje v živote ani v diele. Bach nepredajný, nemanipulovateľný. Neposlúchal a nepočúval nič iné než vnútorný zákon, kompozíciu, organizovanosť systému ako jedinú možnú funkčnosť. Je svoj a zároveň globálny. Bach je kozmickou pamäťou budúcnosti ľudstva, nie stará zaprášená parochňa. Johann Sebastian je pred nami, on nás ešte len čaká.

Dostal som sa k nemu vlastne cez literatúru. V otcovej knižnici ako chlapec som našiel čarovnú knižku Malá kronika Anny Magdaleny Bachovej. Bola to vzácna chvíľa, keď náhoda prestáva byť náhodou a človek nechtiac trafí to, čo chce. Aj organ a klavír som mal "náhodou" poruke, potom už len bolo treba zohnať si nejaké noty, zriedkavú organovú literatúru, a študovať súkromne s menšími prestávkami po celý život. Bacha sa neviem zbaviť, nedá sa odohnať, vnútil sa mi takmer do všetkých mojich textov, do myslenia i cítenia i konania. Prežili sme spolu takmer celý život, mám ho na krku ako diamantový a zlatý náhrdelník, skrášľujúci dni.

A tak Malé prelúdiá - okrem iného - sú knihou o Bachovi dnešnom a elektronicky budúcom v nás a okolo nás, o tej neskutočne skutočnej bytosti kladnej a zároveň slobodnej. Je to kniha o organe a Bachovi, no netreba sa plašiť. Zase ide o ten špecifický spôsob hovoru a hororu, ktorý odborníci nezmyselne nazývajú žánrový synkretizmus, hybrid. Je to však len obyčajný text, čo prirodzene integruje prvky poézie, prózy a reflexívnej eseje v bohatej barokovej polyfónii. Raz zase bude baroko.

 

Kruh sa uzatvára

Johann Sebastian Bach ma okrem iného fascinuje aj Schweitzerom, ktorý sa kdesi vyjadril, že Bacha pochopil práve v pralese. Ktosi zase napísal, že jediný Nemec, ktorý pochopil shakespearovskú či dostojevskovskú hĺbku utrpenia ľudského vnútra spisovateľa Martina Luthera, bol Bach. Kruh sa uzaviera.

Keď mi na privítaní mojej knihy Lístoky v Pukanci Marek Vadas povedal, že ho tu najviac prekvapuje množstvo bielych tvárí, lebo že sa práve vrátil z Afriky, zobral som to ako múdry žartík. Keby som bol vtedy vedel, že bol aj v Lambarene, nebol by som ho s Emanom Erdélyim tak skoro pustil preč a museli by mi dlho rozprávať o tom klavíri alebo harmóniu, či nemal dva manuály a pedál.

Áno, Schweitzer sa smeje, napadla mi veta, ktorú vraj mladý Albert neraz dostal ako výčitku od pedagógov do žiackej knižky. Okrem veselosti ma na Schweitzerovi očarúva celá jeho práca a spôsob myslenia, no najmä to hlboké pochopenie organa a Bacha, ktorého znovuzrodil a moderne priblížil: jeho podstatnú úctu a radosť z bytia a obrovskú ľudskú normálnosť. Bach nebol nadrogovaný romantik či modernista, "výnimočný" exhibicionista, ktorého kope múza, ale normálny otec rodiny, občan, ktorý "len" vykonáva svoje povolanie cirkevného organistu a učiteľa za neveľký plat. Pracuje systematicky, cieľavedome a stále, v pokore študuje, učí sa, akoby nebol génius, ale včelár, prípadne poctivý drevorubač. V jednoduchých kontúrach zaznamenal, načrtol základnú geometriu hudby, harmónie a kompozície. Nekonečnú ľudskú úzkosť, pochybnosti, strach a bolesť a smrť doplnil o veselosť a dôveru v bytie. Bacha mi priblížil aj Luther, ktorý Bacha čiastočne aj zapríčinil. Obaja sa smejú, píšem im do žiackej knižky.

Človeka to niekedy veľmi chytí, a tak som aj ja hrával v podstate každý deň. Zaujalo ma to, kúpil som si noty a ako gymnazista som sa stal organistom v kostole. K Bachovi som sa dostal popri tých notách, vtedy som však ani nevedel, prečo ma tak zaujal. Dnes to už tuším, lebo viem, kto je Bach. Aj keď zo začiatku boli pre mňa jeho skladby ťažké a nevedel som ich dobre zahrať, podobne ako dnes. Napriek tomu ma fascinoval. Až sa tomu ako starý chlap čudujem, pretože máločo ma v živote takým záhadným spôsobom chytilo. Teraz nemám na mysli len jeho hudbu, ktorá je samozrejme dobrá, ale Bacha ako ľudskú bytosť, jeho charakter, intelekt, no aj historické okolnosti. Zaujíma ma všetko, čo sa dá zistiť, napríklad aj čo kedy povedal svojej žene. Jednoducho ma to vyslovene teší, keď sa o Bachovi niečo dozviem.

Zrejme si tak vyrovnávam pocit, že nie som veľmi dobrý hudobník a možno som lepší spisovateľ. V podstate aj pri iných ľuďoch, či už je to Vajanský alebo Baudelaire, ma zaujímajú aj širšie okolnosti, nielen text. Veď sa hovorí, že kvalita hudby či literatúry a kvalita tvorcu nemusia súvisieť, takže aj výborný umelec môže byť chrapúň.

V JANUÁRI 2015

Preambulum

Hudobný nástroj, nech by ho vystaval Podkonický, Silbermann, ktokoľvek v Banskej Bystrici alebo v Eisenachu, má pod žltkavou parochňou nakrátko ostrihané vlasy, mäsité pery a plné telo kostených píšťaliek, čo mocne začínajú rásť, keď v Georgenkirche krstia vodou z veľkého tufového kalicha šiesteho Ambrosiovho syna a Alžbety najmladšieho. V kalendári sa píše ešte juliánsky marec mladý a gotické a barokové línie červenkastého rudohoria práve prudko menia osvetlenie, počuť aj strýkovo Krištofovo preludovanie zhora. Z dieťaťa vyrastie dospelý nástroj, ktorý hrá sám, sám na sebe, hovorí, chodí, verí, píše a plače a je a iné, akoby bol z krvi.

Boli mnohí, čo nepremenení veľmi dobre hrali a skladali, len Johann sa naozaj stal organom, celý od sviatosti krstu až dodnes, podobne ako telo, keď sa stane čírym tónom.

 

Takty a kontakty

Vážne oslovujúcim hrdinom, protagonistom, hlavnou postavou diela Prelúdium XXIV (Andante) zo zbierky prelúdií a fúg Temperovaný klavír, napísaného v autorovej obľúbenej stupnici h mol, je on sám - Johann Sebastian Bach, ten neohrabaný, drsný a nežný chlap, človek vášnivý a smutný aj v žarte, ten Homér, Dante, Luther, Shakespeare hudby. Noty a tóny robili to, čo on chcel - nie naopak.

Prelúdium h mol má tri hlasy: štvrtým je ticho, nie však nemota, absurdné nebytie, lež potenciálna, imaginárna prítomnosť. Nič nechýba, je tu plnosť práve preto, že harmónia musí byť neúplná, učil Sebastian žiakov, a kto teda nepozná najprv a dokonale štvorhlasnú vetu, nevie rozhodnúť, čo možno vynechať pri harmonizácii menej hlasov.

Prelúdium vlastne otvárajú len dva hlasy. No tretí čoskoro prichádza s disonanciou, stlačením, úzkostnou depresiou, aby hneď nastalo uvoľnenie. Opakuje sa to viac menej pravidelne v celom diele, pripomínajúc tak fyziologickú činnosť srdca, teda života - život, pravdaže, aj v zmysle duchovnom. Napätie a uvoľnenie, vdych a výdych s okamihom smrti medzi nimi, mŕtvy bod medzi stlačením a rozpätím srdcového svalu. Plný život obsahujúci všetko, áno, aj smrť, ktorá Sebastiana neprestávala akýmsi zvláštnym spôsobom fascinovať, takže pri myšlienke na ňu, svedčí Anna Magdalena Bachová, tvoril najkrajšiu hudbu.

Tri hlasy; a keď dva, je to len stotožnenie, jeden sa vleje do druhého tak, že chvíľu, hoci len po jednu dobu, je ten istý tón dvoma hlasmi, ktoré sa zasa rozídu; dva potoky utvoria jeden, potom sa vzdialia, priblížia, tečúc vedľa seba - tak akoby vznikali ostrovčeky, zátoky, nie mŕtve ramená, meandre. Tri hlasy idú vedľa seba, rušiac a napĺňajúc súzvuk, vytvárajúc napätie a mier: pravidelný šum koľajníc s nevyhnutnosťou hrkotajúcich spojov. Bachova hudba tak istej francúzskej spisovateľke pripomenula činnosť jemného šijacieho stroja. Platí to predovšetkým o tkanive jeho fúg. Toto majstrovstvo polyfónie a kontrapunktu, kde každý hlas je autonómne sám, aj keď zmysel nadobúda v družnej plnosti celku, je cestou od osamelosti k splynutiu, ponoreniu sa do totality bytia, hoci sa v nej nikdy nestráca (aj celok by tým stratil zmysel!), nie je len mimoriadnou technickou virtuóznosťou a matematickou pravidelnosťou (vrátane radosti z jej občasného porušenia a úľavy návratu), ale akoby nieslo význam charakteru a individuality: ten istý motív, neporušený charakter sa skúša a osvedčuje v rozličných situáciách, hlasoch, tóninách, ostávajúc sebou, nezmenený a pevný, sýty. Sledovať jeho cestu, ako obstojí, je dobrodružstvom intelektuálnym, ba povedalo by sa, že aj etickým.

Preto Sebastianovu hudbu treba študovať, rozložiť a opäť zložiť. Analýzou sa dôjde k syntetickej komplexnosti vnútorného počutia. Až potom, pomaly a postupne sa začne vynárať z hučania mora alebo ticha jej tajomná nadľudskosť, o ktorej človek nevie, či sa jej viac obávať alebo ju viac milovať - ako ktosi zo súčasníkov povedal o Bachovi. Je to hudba per exellence intelektuálna, pre ľudí zmýšľajúcich hlboko a s vedomím kontinuity kríža - kontinuity vertikálnej i horizontálnej. Jej prvé počutie nemá vždy tú pravú pôsobivosť. U Bacha sa k citu, k pocitu, vnemu dostávame cez intelekt.

 

Kantáta pre chlapčenský soprán

Mesto Eisenach je krásne ako nota ležiaca v osnove, krížiky kostolov, najmä Juraja a Mikuláša, to celé zvyšujú o pol tóna, prepevný hrad Wartburg, na ktorom sú počiatky spisovnej nemčiny, o kvartu a malý Sebi najmenej o dve oktávy.

A už aj máš, čo si veľmi chcel: s masívnym pohárom piva Radeberger v ruke sedieť v krčme B-A-C-H, v reproduktore ticho hrá ABBA, za chrbtom na stene kovová plastika píšťal a Majstrov portrét z mladších rokov. Dojatý a zmätený namiesto gut povieš schön, ale nič sa nestalo, pretože pivo je nielen dobré, ale naozaj aj pekné a žiarivé ako vysoký tón trúbky alebo flauty. Cez okno vidno Majstrov - azda - rodný dom.

Trpezlivo čakáš, že sa otvoria dvere a vojde dnu asi osemročný chlapec, už chodí do školy, klein Sebi. Je to jednoduché, stačí povedať. Myšlienku nezmarí ani tyrania jednosmerného času, nuž je úplne prirodzené, keď sa zrazu od dverí ozve energické Gútag, zdvorilo, no nie devótne. Pozdrav akoby zaspievaný školeným slnečným, nie piskľavým sopránom či diskantom, hoci v tvrdom, znelom, razantnom miestnom dialekte, s výrazným slovným i vetným akcentom. Chlapcovo meno sa vyslovuje Zebi. Miestnosť akoby sa rozsvietila, mešťania zmĺkli. Hostinský vie, že kapelmajster Ambrosius posiela najmladšieho s krčahom z miestnej červenkastej hliny načapovať. Vie, že z prednej izby na poschodí budú do večera znieť dychové a strunové nástroje v rukách mladého Krištofa i Jakuba a strýka. Do noci budú svietiť sviečky a javorové lúče. Otec Ambrosius si musí zavlažiť hrdlo i fúziky. Pred domom zastavil aj konský povoz: možno prišiel kmotor Pachelbel, organista z Erfurtu. Je nedeľa a bude veselo.

Krčmár vie všetko. Vie, že v kuchyni na poschodí, hneď pri schodoch, pani Bachová s dcérou Salomeou dusí kyslú kapustu, praží cibuľu, opeká tenkú mäsovú klobásku zvanú wurst, do keramického hrnca s vriacou vodou hádže zemiakové knedlíky, bude aj švajnkes a hurky s krúpami. Krčmár vie, že vodu z okrúhlej studne v záhrade vytiahol zdravý a mocne stavaný Sebi, aj dreva nanosil: z komína cítiť vôňu dubiny, buka, azda aj javora z okolitých lesov takmer hneď za domom. Malý Sebi práve odišiel z krčmy, ale ešte chvíľu tu po ňom ostáva čosi silno pokojné, usmiato vážne, zároveň vznešené i prosté a prirodzené, hravé i zodpovedné, vnútorne slobodné svedomie.

- Všimli ste si, meine Herren, chlapcove oči? Akoby stále čosi počúvali. Toto už nepochopí ani moja stará Gerlinde, ktorá všetko vie, - ozval sa vojnový veterán z tridsaťročnej vojny. - Veď také chlapčisko nemôže ešte ani len tušiť, čo je smrť a krv, hoci...

My, pravda, vieme, o čo ide, preto so ženou zaplatíme a miernym svahom odchádzame do neďalekého Jurajovho chrámu na Trhovom námestí, do Georgenkirche vypočuť si kantáty a chorálové predohry, ktoré malý Sebi napíše o niekoľko desaťročí v meste Weimar.

 

Subbas

Asi sme si nedobre pozreli program 76. bachovských slávností a do prázdneho kostola sme vošli oveľa včaššie. Omyly bývajú aj priaznivé a kreatívne, nuž ostalo dosť času dotknúť sa a hladiť teplú mäkkosť kameňa vyvretého z najvyšších hlbín, umelecky opracovaného do podoby veľkého kalicha, ktorý stojí na svojom pôvodnom mieste od začiatku šestnásteho storočia, takže je isté aj podľa matričného zápisu, že tu v roku 1685 pokrstili malého Sebiho: v pozdĺžnom strede chrámu, pred oltárom chlapca v náručí držala možno pani Nagelová, manželka muzikanta Sebastiana Nagela.

Kým sa skláňaš pred silou a váhou chrámového kameňa, z chóru počuť smiech, žarty, ladenie tolerantne širokého, ako rieka na rovine pokojného fagota, rozvážnej violy, nervóznejších huslí, tenších a ostrejších, hodvábny hoboj - do toho sopranistka Martina Rüping znova a znova precvičuje niekoľko najťažších taktov kantáty Mein Herze schwimmt im Blut (BWV 199). Srdce, čo pláva v krvi? Existenciálne zúfalstvo. Vina? Svedomie? Magický a absurdný realizmus moderného človeka? Nevedno. Ale Martina v jednej časti začne vysokým tónom b - potom skok, nečakane rýchlo, prudko, narušenie tempa, pád, zrútenie sa do krvavého mora z útesu a pevného brala istoty a trvania, potom pokojnejšie plynutie, stúpanie hore na a nad hladinu; dramatický skok, hoci len o kvartu v trhavom rytme ako kŕč; veľmi dynamické, naplnené silou, plné krvou, vzrušené, zrýchlené, zúfalé. Pokles  o kvartu je účinný, veď je to symetria stredu, delenie dvoma, vyváženosť a rovnováha páru a pólov záporu i kladu. Organ počujeme psychologicky inak než v skutočnosti zneje.

Vysoké gotické lomené okná s farebnými vitrážami za oltárom sú orientované na východ, predpoludňajšie slnko rozsvecuje chrámové temnoty a tiene ako Martinin hrejivý, sýty soprán z opačnej, západnej strany katedrály, kde je aj moderný organ, skrytý za barokovým prospektom. Stretávajú sa pod vysokou klenbou, akoby nebolo rozdielu medzi smiechom a plačom. Je už len neha, milosť a milosrdenstvo ako formy energie.

Včera tu na veľkom, trojmanuálovom organe s najhlbším možným pedálom, ktorý dopadá zhora na dlažbu akoby sa tmavé kvádre kamenné rútili v prírodnej pohrome strminou skál hradu Wartburg, tej architektúry bázne, sily, hrôzy, vzdoru, aj pýchy, tajomna a záhad - asi tak hral István Ella z Budapešti známu Tokátu d mol. Kladné vibrácie, nerušivé, nedeštruktívne.

Neposunul, neporušil prastarú medzu, ktorú ustálili otcovia.

 

Srdce v krvi

Slnko sa medzitým presunulo podľa zákona na juh, vitráže v Georgenkirche zhasli, prišla májová búrka, ľadovec a zlievaň ako peklo obrátené naruby, akési pozitívne šialenstvo - to za hrací pult zasadol Ullrich Böhme z Lipska, jeden z Bachových nástupcov v Tomášovom chráme. Začal Johannom Pachelbelom, potom niekoľko Bachových chorálových predohier. Na záver Passacaglia c mol, BWV 582.

Pachelbel, kamarát a kmotor rodiny Bachovcov, Ciacconu f mol možno skomponoval v Erfurte, keď učil Sebastianovho staršieho brata hrať na organe nižšie ladenom o niekoľko hertzov, akoby ostrá náruživosť ešte neustupovala bolesti a túžbe.

Život je oveľa zložitejší a zároveň prostejší: asi ako tá Pachelbelova Fúga C, to slávnostné surmenie surmít. Svätožiara tercie sa nad nami vznáša. A potom už sám sa v Pukanci vraciam k Pachelbelovi. Tri jasné blesky, až oči oslepí, na jednom tóne tá! tá! tá! plného stroja. Potom tam vpadne pedál, zopakuje motív zdola - päta, hrot, ľavá bočná hrana topánky od Baťu na nohe. Tri jasné blesky tá! tá! tá! až oči oslepí, záver fúgy, a potom už len tma-tma-tma, tma predo mnou i za mnou ako v rozprávke, tam-tam-tam! Väčšinou sme neviditeľní všetci. Sebastiana dosť vidno, totiž počuť, ak máš odvahu a chceš.

Sebi počul všetko, a čo nepočul, to tušil, veď je to jednoduché. Keď osemročný vošiel s krčahom do šenku ako keby nič, v tej chvíli bolo napísané a skomponované, čo ešte len napíše a skomponuje, lebo myšlienka sa nedá tyranizovať zmarom času, ktorý v duchovnej oblasti funguje na všetky strany tam i späť. Krčmár to tušil aj jeho žena Gerlinde Annegret. Onedlho Sebimu zomrie mama Alžbeta, potom otec, teda domov, hlinené kachle, kuchynka kapustou a jahňacinou rozvoňaná. Desaťročný ide k bratovi do neďalekého Ohrdrufu, aj tam je organ. Ani krok Sebi neurobí, aby nevedel, kam chce. Ide vpred v znamení Barana.

Srdce má celkom zatopené krvou, akoby v nej plávalo. Jeho muzika závažne protirečí zlému ako argument.

Z diára