Dovolíte?

Je to už 50, áno, päťdesiat rokov, ako v Košiciach vznikol zborník Dovolíte? Teda dovolíte, aby sme ho v tomto roku postupne predstavili?

 

DOVOLÍTE?

 

ZOSTAVILI   ALBÍN BAGIN IVAN KADLEČÍK   GRAFICKÁ ÚPRAVA   ANDREJ BARLA JURO JAKUBISKO		AUTORI   FRANTIŠEK ANDRAŠČÍK ALBÍN BAGIN MARIÁN BEDNÁR JOZEF BUCHANEC JURAJ BULKO ŠTEFAN VIKTOR BUNTA MARÍNA ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ JURAJ HATRÍK JURO JAKUBISKO IVAN KADLEČÍK ŠTEFAN KASARDA MIKULÁŠ KOČAN DUŠAN KOVÁČ MILAN LECHAN JOZEF MRÍZ JÁN PATARÁK LADISLAV ROŠKO JÁN ŠTRASSER

(SKORO AKO) TIRÁŽ

Vydalo Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach roku 1965. Zostavili a zredigovali Albín Bagin a Ivan Kadlečík. Zodpovedný redaktor Imrich Gofus. Grafická úprava Juro Jakubisko a Andrej Barla. Kresby na str. 26 a 58 Michal Jakubisko, ostatné kresby Juro Jakubisko. Fotografie na str. 9 a 14 Antonín Dimitrov, ostatné fotografie Andrej Barla. Strán 108. AH 11,90 (z toho ilustr. a foto 6,31), VH 13,76. Náklad 2000 + 150 (voľných výtlačkov). Povolenie SÚKK č. 1549/ I-64. Zadané do sadzby v júli 1964. Vytlačili Východoslovenské tlačiarne, n. p. Košice v júli 1965.

SKORO AKO ÚVOD

Sadli sme si s priateľmi na kus reči s kávou a hovorili o tomto zborníku. Že to má byť niečo ako previerka úrovne literatúry, ktorá sa píše na východe našej republiky a trochu aj kameň (alebo kamienok) do stojatých vôd pohodlnosti v myslení. Že to má byť pokus o vyslovenie vzťahu mladých k mnohotvárnej súčasnosti, ktorú chceme vidieť z polôh od aforizmu až po širšiu poviedku a tak ďalej.

A aký bude mať teda názov?

Na otázku sa síce nezvykne odpovedať otázkou, ale museli sme s pravdou von: DOVOLÍTE?

Samozrejme, nech sa páči, povedal jeden z priateľov a ponúkol mi cigaretu.

Keď človek niekam vstupuje, pýta sa dovolíte?

Na znak dobrej výchovy, pretože vieme, čo sa patrí, s úsmevom sa pýtame

DOVOLÍTE?

Končí sa rok, končí sa aj naša prechádzka po zborníku Dovolíte? Iba jednu reakciu sme zaznamenali. A ešte jednu spomienkovú. (December 2014)

 

Imrich Vaško

OTÁZKY PRED VSTUPOM

(Kultúrny život 14.1.1966, ročník XXI, č. 3)

 

Sborník s názvom Dovolíte? (Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1965, zostavil Albín Bagin a Ivan Kadlečík, grafická úprava Andrej Barla a Juro Jakubisko) vyzerá na prvý pohľad sympaticky, až efektne: náročná grafická úprava, tak trochu na spôsob hlavsovského strihu a švihu. A potom prekvapí aj slušný počet autorov príspevkov - bez dvoch rovná dvadsiatka.

Myslím si však, že "niečo ako previerka úrovne literatúry, ktorá sa píše na východe našej republiky" (zo záložky štylizovanej skoro ako úvod) malo by mať precíznejšiu koncepciu a výber. Chýba v prvom rade vyhranenie generačné, najmä ak sa uváži, že vek autorov sa pohybuje od devätnásťročného Jána Štrassera po tridsaťsedemročného Jozefa Buchanca. Pri takejto orientácii a zameraní bolo by spravodlivé, aby doň prispeli i takí autori, ako Andrej Leňo, Karol Jančošek, Ján Milčák, Štefan Oľha i František Štraus. Koniec-koncov nejde o roky či mená, lež o záznam iného životného pocitu, postoja pri spomínanom rozmanitom zastúpení. Úrovňou prevažnej väčšiny uverejnených prác neprekračuje sborník Dovolíte? nestrážené hranice priemeru, literárnej konvencie, ba citeľne sa postráda aj taká základná a neodpustiteľná vec, ako je - znalosť abecedy umenia, ovládanie remesla a poetika písania.

Konkrétne mám na mysli autorov pomerne málo známych a ešte menej znamenajúcich, s matným leskom talentu (Juraj Bulko, Štefan Viktor Bunta, Juraj Hatrík, Ladislav Roško, Dušan Kováč, čiastočne Štefan Kasarda). Vcelku kultivovane vyznievajú prózy Ivana Kadlečíka a Jozefa Mríza i záverečné poznámky o regionalizme z pera Albína Bagina. Prózam Jána Pataráka nemožno uprieť istú bezprostrednosť, pokus o súčasnosť. Pomerne zrelo sa predstavujú jedine autori žijúci už v povedomí mladej slovenskej literatúry vydanými knižkami (Marína Čeretková, František Andraščík).

 

Ivan Kadlečík

DOVOLÍTE?

(SME 25.1.2014, č. 20, Fórum, Literárium)

Bolo to ako návrat zo strateného času, aj keď čas sa nemá kde stratiť ani pokrájať na kúsky, je tu celý a stále ako kultúra. Ale dva roky, čo sme prežili v hrubom zelenom súkne a v kožených čižmách-pollitrákoch s onucami by sa dali tak nazvať. Keď sme z krajčírskeho metra odstrihli posledný centimeter, už aj sedíme s kolegami z bratislavskej filozofickej fakulty vo vinárni U dvanástich apoštolov. Nebola to vina vína, ale vôľa a chcenie vytvoriť literárny časopis. O tom hovorí prvý odsek tohto textu, ktorý bol krátkym úvodom budúceho zborníka (uverejnený tu v úvodnom bloku s nadpisom Skoro ako úvod). 

Onedlho sa kdesi objavil mladý vysokoškolský študent z Prahy Juro Jakubisko. Sedíme na parketách v našom zatiaľ nezariadenom byte a Juro rozkladá po celej miestnosti zrkadlo, čiže maketu, hýri nápadmi, spája texty s kresbami a fotografiami, mení farebnosť, strieda umiestnenie, typy písma. Hotová pred-post-moderna. Až je nám do smiechu, hádame, či nám to prejde u malomeštiakov a byrokratov. Prešlo. Aj sadzači a metéri si s olovenými riadkami a štočkami poradili. A o rok je zborník na svetle božom a na pultoch kníhkupectiev.

Prečo to všetko exhumujem po toľkých rokoch? Lebo žiť iba dnes bez včerajška je prázdne. Lebo naše typické zabúdanie je otcom i matkou barbarstva, agresivity a antikultúry, ako je to dnes, keď pri každej zmene politickej moci sa vladári pýšia, že objavili Ameriku a na jej pobreží fúrik, tragač alebo táčky.  

Náš najmladší kolega na "filfaku", najmúdrejší, najvzdelanejší, najhorlivejší, najhúževnatejší, no, žiaľ, prvenstvo má aj v dĺžke života (umrel 15.1.1982 v Bratislave), no duchom je stále s nami. (November 2014)

Albín Bagin

1939 v Žiline. Publikoval v Ml. tvorbe a i.

 

OSEM POZNÁMOK O REGIONALIZME

 

V slovenských podmienkach "regionálnosť" a "regionalizmus" patrí už dosť dlho k problematickým otázkam. Prv to súviselo s celkovým postavením slovenskej literatúry v slovanskom či európskom kontexte alebo s presunmi kultúrnych centier v domácom rámci (Trnava - Bratislava - Martin). Dnes túto otázku kladie potreba vyrovnávať kultúrnu úroveň jednotlivých oblastí a postupne zmenšovať stále ešte citeľný rozdiel medzi Bratislavou a vidiekom. Vcelku však pojem "regionálnosti" stráca svoj miestny význam a stále zjavnejšie nadobúda zmysel kvalitatívny. Bolo by namieste hovoriť skôr o provincionalizme a lokálnych klapkách na očiach.

*

Je zaujímavé, že určité oblasti zrodili veľmi vyzretú "regionálnu" literatúru a kultúru vôbec. Obvykle ide o okrajové územia určitého národného celku, kde sa vytvorila špecifická forma kultúry. Patrí sem napríklad Sicília alebo francúzske Provensalsko, Sliezsko k Morave, Morava k českým krajom (zámerne zatiaľ nehovorím o slovenskej situácii). Nepochybne tu pôsobí stretanie dvoch kultúr a relatívne slabé pôsobenie vlastného kultúrneho centra.

*

Popri oblastiach sa dá hovoriť o určitom type tzv. regionalistických autorov (Švajčiar Ramuz, Francúzi Giotto, Pourrat, Chamson, Sicília má svojho Vergu a Pirandella a dnes Leonarda Sciasciu, Provensalsko svojho Mistrala, Holandsko Coolena).

*

Postavenie východoslovenskej oblasti v národnom celku sa vyznačuje viacerými zvláštnosťami. Po úpadku prešovského kultúrneho centra v druhej polovici 18. storočia sa literárny proces na východnom Slovensku rozpadol na rad jednotlivých osobností - z nich najväčšia je nepochybne Jonáš Záborský - a stratil kontinuitu. Začínať bez predchodcov nie je také zlé, ako začínať bez predchodcami vypestovaného tlaku obecenstva a bez autorského a často i čitateľského zázemia.

*

Zatiaľ sa uspokojujeme s tým, že oblastné vydavateľstvá vydávajú knihy podľa bydliska autorov, kultúrne rubriky krajských novín hodnotia len miestnu produkciu miestnymi kritériami a pokrivkáva informovanosť o kultúrnom dianí v Bratislave alebo iných oblastiach. Čo platí aj v opačnom pomere. Bude treba prelomiť staré napätia, ktoré pôsobia obyčajne a priori: na jednej strane nedôvera, na druhej strane pasívna nečinnosť.

*

Na košických literárnych schôdzach sa často hovorí o potrebe literárneho alebo kultúrnopolitického časopisu pre východoslovenskú oblasť. Je to, myslím, tiež súčasť regionálneho komplexu. Potreba tu nesporne je. Kritika však vždy mieri niekde dovysoka, k chronicky nemenovaným činiteľom, ktorí by mali, mohli atď. Zabúda sa na jednu vec: ako by takýto časopis vyzeral. Bez premyslenej odpovede na túto otázku zostaneme naďalej v príjemnom kúpeli subjektívneho snenia.

*

"Provinciální autor je takový, který zůstává zaklet do svého maličkého prostředí a nepřesahuje je svým významem." A ďalej: "Kulturní provincii dělá ze sebe oblast sama. Kulturní provincií sa stává tehdy, když nepřikládá přísné měřítko na posuzování svých kulturních pracovníků." Múdre slová Josefa Hrabáka zo štúdie O některých problémech regionální slovesnosti presne vystihujú mieru zodpovednosti kultúrnych pracovníkov za provincionalizmus alebo jeho prekonanie. Tak sa regionálny autor môže stať autorom celonárodným. Regionálny bez ohľadu na to, či žije v Bratislave, Banskej Bystrici či Košiciach. Nie provincionálny! Regionalizmus hynie. Ostáva celonárodnosť a provincionálnosť.

*

Tieto poznámky sú veľmi subjektívne. Treba však o týchto veciach hovoriť.

Dvaja Jozefovia, príležitostní prozaici, obaja skvelí východniari, aj keď s Jožom (Mrízom) sme prežili päť rokov na fakulte v Bratislave a on bol jedným z hlavných úspešných iniciátorov, ba aj organizátorom nášho spoločného odchodu do Košíc. (Október 2014)

 

Jozef Buchanec

Narodil som sa pred 37 rokmi, čo nie je moja jediná zásluha. V ranom veku som povinne čítal šlabikár a povinné čítanie študujúcej mládeže. Neskôr som uverejňoval poviedky, divadelné kritiky, recenzie, fejtóny, causerie, nadčiarniky i podčiarniky. Tlačil som sa a tlačili ma. A dramatizoval som kvôli honorárom i z vlastrnej slovenskej nátury. Všetko išlo do éteru. Éter mal na mňa blahodarný účinok, lebo som sa oboznámil s mnohými úslužnými súčasnými autormi, s úslužnými hercami, s úslužnými režisérmi, až napokon som sa stal aj ja úslužným súčasným autorom. Teraz píšem román z košického prostredia a detskú chuligánsku knižku.

 

ŠKAREDÝ DEŇ S DLHÝM SNOM

 

Čakanie nám pripadalo ako večnosť. Netrpezlivo sme chodili sem a tam na autobusovej zastávke, dvaja dlháni s poblednutými vyzývavými tvárami, nevraživí a zamĺknutí. Od dómu blížilo sa k nám temravé ráno s dusným prudkým dažďom. Peter Horniš, bývalý basketbalový tréner, zastavil sa pred tabuľou autobusov. Pod zaprášeným sklom visel autobusový cestovný poriadok. Uprel zblízka doň oči , ale nevnímal ani neporovnával čísla príchodov a odchodov. Jeho zrak pomaly klesal hlbšie a hlbšie do zaprášeného skla. Ešte nikdy nestretol sa taký mŕtvy pohľad so špinavým sklom.

- Dočerta! Čo mešká toľko ten autobus!

Bol som podráždený po prebdenej noci a nepočúval som ho. Z ampliónu nad novinovým stánkom sa šírili rytmické kruhy džezu, dráždil ma speváčkin sentimentálny a profesionálny žiaľ. A počul som v sebe vlastnú otázku, ktorú som v noci pošeptal Žele, basketbalistovému dievčaťu: - Máte rada ten prekliaty džez?

- Na čo ešte čakáme? Môžeme ísť pešo. To je drzosť, čo? - Rozmachol sa Peter a sekol pred sebu palicou. - Vieš, čo mi povedali tí mäsiari na klinike? Že budem do smrti ťahať tú nohu.

Mykol som plecami. Podľa nepríjemností a hlúpostí, ktoré stihol napáchať po prepusteení z kliniky som usúdil, že je to rýdzi charakter. Zakrýval nimi svoju bezmocnosť.

- O pätnásť minút nám začína súd, doktore!

Niekoľko dní pred haváriou mi v bare Slávia povedal, že nemôže za to, ale že ho paromovsky dráždia ľudia so zlatými okuliarmi, navoňavkovaní vyholenci, takí mestskí mäkkýši s vypĺznutou dušou. Všetko sa vírilo ďalej a večne v rytmických kruhoch rána, nad mútnym jarkom stál rozkročený čierno-belasý plagát s vysokým lešením slov volajúcich do železiarní, dekoltovaná speváčka zo Slávie, koncerty a staré zabudnuté futbalové derby.

- Všetko mi ide na nervy. Počuješ?

Plní temnej nervozity sme sa dočkali autobusu. V nervoch sa nám triasli zabudnuté obrazy.

O chvíľu autobus prejde popri udalostiach z júlovej kaviarne. Prišla mi na myseľ cudzia myšlienka, že dnes človek nemá toľko zbytočného času, aby sa cítil opustený. Aj smútky sú dnes prudké a krátke, zahalené kozmickým prachom. Aj tieto myšlienky sú možno ním zahalené. Ulica na predmestí už žila, kráčal som otrávený, nevyspatý , ale zvláštne čistý, ľahký, akoby som práve bol unikol nejakej strašnej sile, staršnému nutkaniu urobiť skok ponad priepasť.

Po zabrzdení autobusu na námestí sa ma tréner dotkol svojím nehybným kolenom. Nechal som ho sedieť na lavici pred pojednávacou miestnosťou. S prekvapením som zistil, že v rohu schodišťa sa krčí ženská postava. Možno ju videl aj on, nepovedal nič, len jej dlhý pohľad, svetlo z očí, ktoré sa medzi nás položilo ako svetelný pás z roztrhaných mračien mi vrátil pevným, trochu previnilým pohľadom svojich očí.

Z obloka pojednávacej siene bolo vidieť ťažký sivý dážď a strechu budovy filharmónie a tmavostrieborné konáre televíznych antén. Povedal som mu možno, netreba sa báť, ale jeho oči boli plné čudného svetla podobného džezovým rytmom, ktoré v najvyššej výške hasli a ostával po nich len nepokojný sen.

Jozef Mríz

...áno, Mríz... celé jedno štvrťstoročie... filozofickú fakultu a vojenskú službu... áno, prvá... nič zvláštneho... neviem, či posledná... tak ahoj!

 

ŽOBRÁKOVI SA RUKA NEPODÁVA

 

Jedno slnečné popoludnie mi pripadlo presedieť v osobnom vlaku. Prečítal som všetky časopisy, prelistoval som ich niekoľkokrát, len aby som nemusel trpne sledovať zameškaný čas.

A tak teda sedím v jedno slnečné popoludnie vo vlaku, ktorý mešká a ide na východ. Kolesá zrýchľujú bubnovanie, vlak sa náhli za časom a nezastaví sa ani pri twistovom rytme.

- Pristúpili, prosím?

Áno, medzitým. Usadil sa bez slova. Neohlásil sa ani, že pristúpil. Položil si ošúchanú tašku vedľa seba.

- Domov? - pýta sa ma nezúčastnene.

- Áno, domov, - odpovedám. - A vy?

Chýli sa k všeobecnému rozhovoru.

- No... len tak, ako príde... Taká nepríjemnosť... chýba mi pár grošov... aby som sa dostal trochu ďalej...

Žobrák! - naprázdno mi prebehlo ústami, akoby som ho len teraz bol zbadal. Áno, je to čudné, trochu nevšedné, trochu snáď nepríjemné, ale vyzerá na žobráka. Vytiahol som peňaženku a buržoázne som sa nad ním povýšil o päť korún.

Pozeral som sa na žobráka a v duchu sa mi vynáral nie starý, ale tento náš všedný deň, celkom bez poučiek, jasnejšie ako v škole, ako kedykoľek predtým.

Hovoril, že sú ešte predsa dobrí ľudia na svete, vyzeralo to tak, že sú samí dobrí ľudia, aj tí, čo veria, aj tí, čo dačo dajú, lenže človek nikdy nevie, kedy ho stretne nešťastie, lebo nešťastie nechodí po horách, preto si človek nemôže byť istý.

- Boli ste vy niekedy šťastný?

Pozerá sa na mňa, pozerá, pozorne, akoby uvažoval, či dobre počul.

- O tom sa nehovorí. To nemá zmysel.

- Čo teda má?

- Nič, a vieš, že to je najmúdrejšie?

To som nevedel. Nevedel som, že aj tak sa dá žiť.

- Škoda, už budem musieť vystúpiť. Nechcete ísť k nám?

Vyslovil som znenazdania pozvanie, aby nemal čas na výhovorky.

Úkosom sa pozrel spod starého klobúka, jeho oči sa zakalili nedôverou. Prezrádzali ho celkom zreteľne. Čo vlastne so mnou, chlapče, chceš?

Prv než som si to uvedomil, podával som mu ruku, hádam by som mu bol povedal: tak platí, ako to býva medzi ľuďmi, pozrel som sa na neho, nechtiac mi myklo rukou. Kto to kedy videl... Žobrákovi sa ruka nepodáva. Radšej mu dajte korunu alebo kúsok chleba, ale ruka sa žobrákovi nikdy nepodáva.

Neodvážil som sa mu povedať ani do videnia. Do videnia sa žobrákom takisto nehovorí.

Po ceste som sa nijako nevedel odpútať od predstavy žobráka. Mrzelo ma, že mi vlastne nič nepovedal o sebe. Pochyboval. To verím, to sa musí. Veriť aj pochybovať, lebo život stúpa ako nekonečné schodište a nie je zvláštnosťou, keď sa človeku zatočí hlava.

Vracala sa mi spokojnosť. Ešte okamžik a po čase sa budem môcť nanovo pozrieť hore našou jedinou ulicou.

Zajtra bude zas celkom všedný deň.

Milan Lechan spolupracoval od začiatku až do konca, v Košiciach aj v Martine aj v Žiline. Je ťažké rozlúčiť sa, je ťažké povedať zbohom. Nikdy sa však nedá zabudnúť. V našich dušiach spomienka pretrvá naveky. (September 2014)

 

Milan Lechan

1943

poslucháč FF UPJŠ v Prešove

Mladá tvorba, Pravda, Východoslovenské noviny

 

KAŽDODENNÉ AKORDY

 

Vŕby si do vlasov položili smútok ako olovnicu do prstov túžbu

vyčkávajú a hľadajú skúmavo zostarnutým zrakom augustovú melódiu

so strihaním ženských nôh a teplým bronzom tiel

strnule počúvajú uhýbajú studenému vetru

Len živé striebro luny kmitá im do ťažkých a boľavých snov samoty

Vôkol stojí dokonalé ticho

staré konáre sa prehýbajú pod ťarchou novembrového neba

ozýva sa skrytý orchester stromoradia

 

V tejto samostatnej chvíli vypadne z pamäti niekoľko starých fotografií

na tejto je pokojná tráva krásny mramor tvojho tela

na tamtej čakanie s rastúcou soľou a ťažký vzduch z nedočkania

a tuhľa prvý bozk a prvé dotyky a k tomu ustavičná túžba

Po sivých stenách lezú vežové hodiny

nezadržateľne postupujú dni a noci

Dozreté ženy idú oproti mne každá so slnkom v prsiach hlbokým morom v lone

Postojte váš oheň páli a žeraví mi zmysly

 

Sústredene si hladia prefarbené vlasy akosi starneme premýšľajú

pod vrstvou rúžu plačú ich zvädnuté pery smejú sa do našich predstáv

Vidíme ich ako upozorňujú svoje deti nech stíšia rádio

ako sedia pri káve rozčúlené ako sa náhlia na schôdzku a nevedia si čo narýchlo vybrať

Chodia dlho po kuchyni a lamentujú

Alebo vysedávajú u kaderníka a maľujú si nechty a škriepia sa s matkami o móde

Niektoré prežívajú prvú lásku iné poslednú

A tak to ide deň čo deň

 

Pod dávkou nikotínu hľadia do seba v prvej cenovej skupine

Vyberajú spomienky ako lacné zrkadlo a nepochopiteľne dlho do neho pozerajú

akoby chceli povedať tak predsa alebo prečo a kladú ich na stolík ku kubánskemu rumu

Nervózne žmolia vlhkú vreckovku mierne sa ukláňajú na pozdravy

Starostlivo si zakrývajú vrásky všelijakým možným spôsobom podlamujú sa im už nie tak pekné nohy

Doma ich čaká nevykúrená miestnosť a plno špinavého riadu

preto zabúdajú na teplo vo všetkých podobách a súvislostiach

Bože už je toľko hodín

 

A naši otcovia fajčia cigaretu za cigaretou

niektorí žmurkajú na cudzie silné ženy

Pomaly ale isto im rednú vlasy ako myšlienky na opravdivú lásku

Ženy idú matky idú do našich nevšímavých očí

Nemajú čas na televízor nemajú čas na nádej

Ale my sme často zlí a nepozorní sme skísi dôležití

Vedieme sa za ruky do zelenej budúcnosti

proti krvi ktorá doposiaľ neprestala tiecť

 

Sme ľudia v dvadsiatom storočí

túžime po láske spíjame sa hnevom

našim potomkom sa tkajú vesmírne plány

pre ich červené lička zápasíme s časom

odtrhávame si od úst

pripíjame si na ďalšie úspechy

a pokoj vo vlastnom srdci

Ale v kostiach sa usadzuje stroncium 90

 

NA KONCI ULICE

 

Na konci ulice postávajú stromy

ako starí dobrí kamaráti

bez žiaľu a bez cigarety

s humorom a bez peňazí

Ktosi volá deti spať

Šero sa prediera oblokmi

mesiac mrakmi

a my cez húštie slov k podstate šťastia

Tento študent FAMU v Prahe nielenže mal pod palcom celú grafickú podobu knihy a pohral sa s ňou naozaj poriadne, ale prispel aj dvoma literárnymi útvarmi, s ktorými sa pohral takisto. (August 2014)

 

Juro Jakubisko

Úspech môže byť tak isto výsledkom náhod ako neúspech. Iba veľanásobné opakovanie kvality môže byť potvrdením schopnosti alebo talentu. Striedanie oboch je hľadaním.

Teda hľadáš...

Áno, experiment je pre mňa skúsenosťou s filmom, i keď niektorí tvrdia, že experiment je ich skúsenosť so mnou.

Ako viem, končíš práve FAMU. Čím by si chcel najradšej byť?

Biť? Kyjom!

 

VRTUĽKA

 

ĽUDSKÉ NOHY NEZANECHÁVAJÚ NA KAMENNEJ DLAŽBE ODPADKY - POČUL SOM O TEBE - A PRETOŽE NIE SI CELKOM OBYČAJNÉ MESTO - TEŠÍM SA TVOJMU ZÁNIKU

Kŕdeľ holubíc. Len jediná sa odpútala od všetkých. Zakrúžila nad mestom. Mesto bolo kamenné a mŕtve. Tá jediná holubica sa mihla nad spleťou vysokého napätia zviazaného uzlami pichľavého drôtu. Na to starec čakal. Ruka sa vymrštila. Čierne telo oštepu ticho zahvízdalo. Starec sa zasmial. Na horúcej kamennej dlažbe mesta si holubica v kŕčoch odtikávala posledné sekundy života.

RAZ SA ZEM VRÁTI K SLNKU - ALE STROMY A HOLUBICE NA NEJ UŽ NEBUDÚ - ROZHODOL STAREC - KTORÝ SA DOSIAĽ NIKDY NEZMÝLIL

V PRÁZDNOM MESTE - KDE BÚŠILO IBA STARCOVO SRDCE NAPLNENÉ NENÁVISŤOU SPREVÁDZANOU HUKOTOM NEVIDITEĽNEJ ARMÁDY OCEĽOVÝCH ROBOTOV - KTORÍ PRACOVALI BEZ ODDYCHU HLBOKO V PODZEMNÝCH TOVÁRŇACH - V MESTE - KDE BÚŠILO STARCOVO SRDCE K MALÉMU CHLAPCOVI

Chlapec otvoril oči. Chvíľu sa díval do rannej oblohy, potom s rukami vo vreckách vkročil do prázdnej ulice, aby náhodou stretol starca: Nič pre teba nie je dosť dobré, ani ľudia, ani stromy, ani holubice. Nič z toho nesmieš poznať, a preto nesmieš opustiť moje mesto.

Chlapec sa otočil. Pod ním ležal nezmyselný tvar mesta so všetkými komínmi. Prázdnota bielych kameňov odrážala jeho spev: Kamenné je nebo, kamenná je zem, na ktorú vrhá pichľavý drôt svoj tieň. Ja vidím stáť vo voľnom vetre zelený strom na brehu rieky, uprostred trávy zelený strom, márne sa snažím usnúť, ten sen mi nedá spať. Mesto, ty veľké mesto, daj mi modrobielu loptu, veveričku, kolotoč, pesničku, píšťalku, vláčik a trávu, počuješ?

Skákal po ružových a bielych kockách námestia. Raz, dva, tri, bielu preskočiť. V štrbine nedokonalého spojenia bol zapichnutý čierny oštep. Chlapec sa ho dotkol. A vytiahol ho. Rozbehol sa. Vlastne jeho nohy a pohľad a chcenie. Bežal dolu kamennými schodmi. Pred okrovým štvorcom ihriska vyletel oštep ako okrídlený. Bolo počuť záver zlomku tej kružnice. Záver v podobe hudby nárazu dvoch kovov. Oštep sa ohol.

Starec: Urobím pre teba všetko, aby si neopustil moje mesto, včetko pre teba urobím. Čo chceš? Čo máš rád? Čo chceš?

Chlapec podal starcovi oštep s ohnutým hrotom.

Neviem spraviť detské hračky. To jediné nedokážem. Iba papierovú vrtuľku ti viem zložiť. Ale načo ti bude papierová vrtuľka v mojom nehybnom meste. Načo ti bude obyčajná vrtuľka?

Keď sa starec narovnal, chlapec sa usmial. Z ohnutého oštepa vznikla velikánska vrtuľka. Vytrhol ju starcovi z rúk a rozbehol sa do ulíc. Bežal. Križoval prázdne námestia. Zastavoval sa, skúšal, otáčal ju okolo seba. Vrtuľka sa ani nepohla.

Mesto, ty veľké, hraj sa so mnou na škôlku, zbojníkov, slepú babu, ale nie takto, mesto, daj mi vánok, daj mi vietor pre moju vrtuľku, nehybné, mŕtve mesto, ty a tvoje automaty mi nedajú spať, hraj sa so mnou, ale nie tak, tak nie.

Zadychčal sa. Pri ohrade na konci mesta sa zastavil. Každý kov bzučal silou napätia. Škárami pichľavého drôtu bolo vidieť zelené diaľky za mestom. Hneď za ohradou kvitli slnečnice. Pristúpil bližšie k drôtom. Medzerou vystrčil vrtuľku z mesta. Začala sa točiť. Bola ako obrovský kvet na čiernej tyčke.

Až budem mať na dlani slzu, ktorou plače strom, zelený môj sen prestane byť snom, bez ktorého nie je možné spať.

ZEM SA VRÁTILA OPäŤ K SLNKU - BOLI NA NEJ ĽUDIA - BOLI NA NEJ STROMY - BOLI NA NEJ HOLUBICE - A SRDCE BLÁZNIVÉHO STARCA - KTORÝ SA PRVÝKRÁT ZMÝLIL - NAVŽDY UTÍCHLO V PRÁZDNOM A ÚPLNE MŔTVOM MESTE

Krajinou beží päť zelených chlapcov s vrtuľkami.

TMA NA PALIČKE Prišla z Trebišova Raz keď stála pri okne Do ticha triedy povedala Nemám rada cmotu na paličke Smiaii sme sa Pozrela sa na nás Ako človek ktorý chcel povedať Niečo bežného A odišla Človek sa smeje keď nerozumie Ostalo jej meno Tma na paličke Pretože odišla Tá stará učiteľka kreslenia hovoriaca nárečím Na pohreb šli sme povinne Bola jeseň Keď začalo pršať Napadlo nás o čom chcela rozprávať Keď stála vtedy pri okne Dážď zosilnel Otvorili sme A nad sebou niesli Tmu na paličkách Ktorú nemala rada

Aj títo dvaja básnici sa vo svojich začiatkoch začlenili do kolektívu, ktorý potom vydal desať čísel nezanedbateľného časopisu Krok. (Júl 2014)

 

Marián Bednár

Ročník 1939. Pracuje ako redaktor mládežníckeho vysielania v košickom štúdiu Československého rozhlasu. Vo svojej poézii sa stále vracia do detských čias, poznačených tragédiou vojny. Tým je určený aj jeho pohľad a hodnotenie dneška. Báseň tvorí z metaforického nápadu alebo disciplinovaným využitím epických prvkov. Pokúša sa aj o prózu a drámu. Je známy zo stránok Mladej tvorby a Kultúrneho života. Bednárova báseň Dúfam, že nevyrušujem, Eva dala názov zborníku mladých slovenských básnikov, ktorý vydala Smena.

 

ROČNÍK 1939

 

Na zem padali kliatby kovové

Po dobre viditeľných cestičkách

Nad kolískami tleli iba jednofarebné dúhy bez fantázie vody

Až pri hre pri preskakovaní motúza ktorým krútia dvaja som počul a videl: modrá, fialová, červená, žltá...

Starý otec rozprával o kukučkiných mláďatách vyliahnutých v cudzom hniezde

S chlapcami hovoríme: Rak má pancier ako tank Vtáci lietajú ako eroplány

V škole je ukazovátko: rúra dela niekam mieri

Krieda je mamina tvár

Za ušnými bubienkami sa skrylo veľké bum!

Do triedy prišla mapa Odvtedy tiekol Dunaj po pravej strane Nesmelý skúmam hĺbky vôd So zatajeným dychom absolvujem ponory Prestávka Ťaháme vrkoče Dievčatá slzia a vzlykajú Zvonievam na umieráčiku a verím dievčatám že to bolí Tak sme začínali ročník 1939   HĹBKY   Horiaci blesk poslal drevorubačom červený skladací meter Najvyššia jedľa ho zachytila do vlasov Drevorubači si spokojne vydýchli Pri meraní hĺbok nebudú zohýnať chrbty

xx

ODPOVEDE

 

Ja Ak to mám byť skutočne Ja

pozri sa nad hlavu a potom pod nohy

pamätaj si všetko čo aj náhodou zočíš

Taký som: Vpredu mi slúžia oči a zozadu počúvam...

Nepokoj

Do jantáru siahnem vztýčený na jediný bod

Jediný bod bez rozmeru a predsa môžeš naň položiť prst a aj hlavu

Položiť sa celý a zostať sám Ako po narodení

Dnešnými rukami však znova odliať do škrupiny orecha záhyby mozgových pologúľ

aby sa mi v hlave všetko pohodlne nosilo

Na mieru

Potom privoňať ústami k plodnosti Zeme

lebo počatie Stromu začína pri voľnom páde semena

a všetci ktorým sa hlavy krútia padali z najvyšších konárov na ceste do Života

Chcem

Cítiť sa vždycky blízko kruhu v geometrických tvaroch vypočítaných neskoršie

Nenávidím ruky ktoré by sa chceli vo mne len stretnúť a nevzlietnuť do výšok

Sú príbehy čo sa nevidia sú takí počujú cez krídla

Nohami tou vidličkou pichať do vzduchu zanechať všade svoju stopu

pri kúpaní keď nás voda krúžkuje šíriť dobrý cieľ

a celkom samozrejme siahať na slnko

ako v detstve kedy som takto rozoznal čo je neživé a čo nepáli...

Ján Štrasser

Narodený: 1946 v Košiciach. Povolanie: Absolvent priemyselnej školy strojníckej. Pubikoval: Čsl. rozhlas, Košické kultúrne rozhľady.

 

VEČERNÉ BLUES

 

Na nároží plagáty už opúšťajú svoje stanovištia.

Odišiel Charlie Chaplin, odišiel len tak bez odôvodnenia

a zostali tu po ňom len smutne vykrivené stopy topánok.

Rozlúčil sa i Hamlet, tak trošku rozpačitý dánsky princ, ten skvelý mím.

Venoval mi svoj otrávený kord a pohár plný hudby jedovatých perál.

Asi to bude láska, precedený životopis.

Ešte stojím, na nároží už zostal iba praskot sŕdc pečených gaštanov.

Gitara vraví, že je to zbytočné, že to nemá cenu,

no čakám na bojazlivý hvizd prvej hviezdy, ktorá mi do ľahostajnej telefónnej búdky zarámuje tvoj úsmev.

Za chorými očami výkladov tam kdesi v anonymnom zákulisí

sa už zobúdza vyleštená kľučka.

Plagáty už opúšťajú stanovištia, kŕdle domov si zahaľujú tvár.

 

O HODINU BUDE SVITAŤ

 

Ty ešte spíš, do vlasov ti napršali strieborné flauty.

Ty ešte spíš, a ja by som tak chcel byť aspoň chvíľu tvojím okom.

Vtedy by som vedel, či neodvrátiš hlavu, keď sa ti prisnijem.

Traja autori krátkych próz. Písanie nie je ich hlavným umeleckým záujmom, no ich prítomnosť v zborníku poukazuje aj na to, že neoficiálny literárny klub pritiahol okrem novinárov, redaktorov, študentov aj výtvarníkov, hudobníkov, hercov a ďalších "kumštírov". (Jún 2014)

 

Juraj Hatrík

Dvadsaťtri rokov. Učiteľ skladby a hudobnej teórie na konzervatóriu v Košiciach.

 

ŠARKAN

 

Do svietivej výšky sa mu ťažko pozeralo. Rezali ho z toho oči. Preto chvíľami kontroloval špulku, koľko je na nej ešte motúza. Keď sa presvedčil, že ho stále ubúda, žmúril nedočkavo na vrkôčkavé dievčatko, ktoré pri lavičke preobliekalo bábiku.

Jeho šarkan lieta najvyššie. A ona si to nechce všimnúť. Pomyslel si, že by bolo zaujímavé, keby sa jeho chvostnatý letúň vrátil pomaľovaný horúcimi zlatými čiarami. Tam hore musí byť predsa hrozne veľa slnka. Potom by si ho možno všimla aj tá s bábikou.

No najlepšie na celej veci sa mu zdalo to, že má šarkana na motúze. Kedykoľvek si ho môže stiahnuť späť, dotknúť sa jeho blanitého brucha a znova ho pustiť do veternej oblohy. Tá vrkôčkavá by mu vlastne mala závidieť.

Jeden starší pán, čo šiel práve okolo a niesol prísnu čiernu aktovku, si náhle uvedomil, že mu čosi uletelo a že na to zabudol priviazať motúz. Ani ho to veľmi nemrzelo, lebo sa mu to nestalo prvý raz a už si na to zvykol.

Zhora pomaly padal ochabnutý gaštanový list.

To je dobré, povedal si starší pán, že sa šarkany môžu priväzovať. A pozrel sa na list, ktorý ticho ležal pri jeho nohách na chodníku mäkkom od slnka.

Štefan Viktor Bunta

Narodil som sa v roku 1933, pracujem ako scénický výtvarník v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, literárne práce som neuverejňoval. Okrem radosti zo života a z farieb je to vari všetko.

 

MOZAIKA

 

Dni sa sypali.

Dni sa ligotali vo farebných skielkach a ja som starostlivo zbieral dni do svojej maliarskej krabice. Chcel som ti z nich raz vymyslieť vhodné pozadie pre tvoju tvár.

Dni boli ako dúha a boli ako popol a bolo to dobre tak, lebo tvoja tvár bola veľmi krásna.

Čas sa sypal vo farebných skielkach a ja som ešte stále nemal dosť dní, aby som konečne začal robiť vhodné pozadie k tvojej tvári.

Konečne som mal dosť materiálu vo svojej maliarskej krabici a začal som robiť z dúhových a popolavých dní svoje životné dielo.

Ale tvoja tvár bola iba namaľovaná a keď sa farba rozotrela pri prvom dotyku mojej ruky, ostal z tváre iba pomaľovaný šedivý kameň.

Vysypal som z maliarskej krabice farbisté sklíčka.

Ladislav Roško

Debut dvadsaťpäťročného redaktora Východoslovenských novín.

 

REHABILITÁCIA

 

Vyznamenaný sedel so zavretými ústami, s myšlienkami pod srdcom a nepreriekol ani slovo. Zato gloriola, ktorá ho obklopovala, rozšírila oči, lebo mu pripomínala udalosti a roky. Mlčal, lebo sa ospravedlňovali.

Znenazdajky mu prišli na rozum tí dvaja, ktorí ho zatkli. Potom väzenská stena, na ktorej sa dennodenne ako slnečné hodiny premietali odhmotnené kosoštvorce. V noci ostali po nich spomienky, hoci boli železné a skutočné. Pravé líce ho pálilo, ale dlaň, korá mu ho zhúžvala do masky míma, ostala stratenou.

V miestnosti sa chvela červená hviezdička. Bolo tu niekoľko zodpovedných ľudí. Pri takých príležitostiach treba voľačo povedať, poďakovať sa, ale vyznamenaný to neurobil. Myšlienkové peripetie postihovali ostarnuté krivdy a žiadali roztrhať zatykač. Nebolo ho. Nemohli ho ani pohľadať. Zatykač nikdy neexistoval. Ostali iba zámená. Zhúžvané zauchá sa škerili v anonymite.

Pred veľkou budovou sa vlajková výzdoba vyškriabala do maximálnej výšky. Boli tam už všetci, osobne však nepoznal nikoho. Ukazovali mu cestu: hore schodmi, prvé poschodie, vľavo. Rehabilitácia. Čudné slovo. Dlho nemohol postrehnúť jeho konkrétnu podobu.

Vtedy slov nebolo. Boli iba zmysly, ktoré nevysloviteľne, ako seizmograf presne, zaznamenávali každý náraz silnejšieho telesa, ako bol človek.

Na námestí, kde holuby niekoľkokrát do roka píšu na oblohe mier, neviditeľný dirigent stuhnutý do lievika utišoval zástupy i rozšantené a roztopašné deti, ktoré nemali zmysel pre úctu. Vyznamenaný toto všetko nepostrehol. Sedel oddelený od tohto miesta a nebol organizátorom. Hviezda, ktorú mu pripli na srdce, sa chvela ako membrána nad otvoreným reproduktorom. Vypočúvali ho. Tak pre potešenie jeho bytosti, ale on sa zaťal. Zaťal sa i vtedy, keď ho vypočúvali naozaj, lebo chceli, aby sa otvoril a ťahali z neho slová.

Potom nebolo času. Zvečerievalo sa a mier by zablúdil, lebo holuby boli ešte stále v krabici ako mŕtve hrudy. Vyznamenaný so svojou hviezdou sa pozeral na oblohu a nevnímal nič. Srdce sa znovu vrátilo do pôvodnej polohy a prikyvovalo životu.

Dvaja básnici. Jeden ostal bez pokračovania. Ktovie, kde sa podel? Prečo prestal písať? Alebo prestal len uverejňovať? Druhý je slovenský historik, spisovateľ (brat bývalého prezidenta Michala Kováča), bývalý člen predsedníctva Slovenskej akadémie vied, venuje sa slovenským dejinám 19. a 20. storočia a píše poéziu, prózu, rozhlasové hry, poviedky a eseje. (Máj 2014)

 

Juraj Bulko

Narodil sa v Rumunsku (Caracali, 1937). Pracuje ako robotník VSŽ (Východoslovenských železiarní), teraz na zaškolení v Ostrave. Dosiaľ nepublikoval.

BÁSEŇ O NEZAČATEJ PARTII ŠACHU   Povedal mi Ech ty studenokrvný život ťa nenadchne A ešte čosi o tom že je nám teraz hej Keď oni zomierali za nás A trčali mu z úst aj iné prikázania Ktorými po mne po nevďačníkovi Hádzal Zaškľabil som sa mu drzo do tváre Pohodil vyzývavo hlavou A pobral sa za partiou ktorá postávala Pod neónmi Slávie Čau chlapci dnes idem k vám popľuvaný Len sa podívali na mňa udivene Že ma tak rozrušili rozumy kazateľov Na ktoré sa nejde tváriť ináč Než ako keby sme si na ne už boli zvykli Ale tie ako vravíte otrlé a cynické tváre S pochopením zmäkli Vy dospeláci by ste to aj tak neboli pobadali Nanajvýš ak netečnosť a nezáujem Ale ja sa poznám Ešte mám čas zostarieť A začať dojemne ľutovať Sám seba A veď som mladý a vidím srdcom

DVE FARBY ČIAS   Mala ružové ústa ružovú dušu ružový baloňák počerného milenca a manžela ktorý si to ešte stále farbil na ružovo   OHOVÁRAM HO   On mi to odpustí Občas hovorievam že je to nemožný človek On mi to odpustí Nedávno som mu zviedol ženu On mi to odpustí Už päť rokov mu vraciam dlh Ani sa naň už neopýta A tak každému vykladám aká je to trúba On mi to odpustí On o ničom vlastne ani nevie Je to môj priateľ

xxx

DUŠAN KOVÁČ

1942 v Humennom. Poslucháč FFUK v Bratislave. Uverejňoval v Mladej tvorbe, v Čs. rozhlase a v Tribúne mladých.

HĽADANIE   Dnes tak ako inokedy je ulica roztvorená čeľusť Zubia sa kandelábre a blýskajú osvetlenými hlavami Dnes tak ako inokedy k večeru myšlienky ustaté šedivejú Len keď agáty zakývu hlavami zo strapatých mračien vyletia vtáky mláky sa naplnia po povrch Ulica je v nich potom ako roztvorená čeľusť a svet v ich očiach je celý od vetra dokučeravený A aj tie tváre tie ľudské tváre chladné ako dažďová voda to už ani nie sme my nie to nie sme my to sú ľudia ktorých stretáme dnes tak ako inokedy ako niečo hľadajú Hľadajú Vravia že to má byť niečo farebné a úžasne krásne alebo tiché a pokojné ako augustová noc ale rozhodne to má byť niečo ako pieseň ktorá sa už nikdy viacej neobohrá Ach veď by sme povedali tam, tam hľadajte keby sme len neboli vtedy v tej rozpoltenej chvíli tak zúfalo nemí

NERVÓZNY PODVEČER   V takúto chvíľu by sa malo niečo stať Slnko z našich hláv dávno odišlo Smerom k Atlantiku Tiene sa predlžujú A na hranici nekonečne hynú Niekto by mal prísť Dvere mám otvorené Všetky okná mám otvorené Keby práve svitalo nad horou Mesto sa prevaľuje ako chytený dravec V klietke z boka na bok spútané Malo by sa už konečne niečo stať Dnes od rána sa ešte nič nestalo Niekto by mal povytĺkať výklady s klenotami Vyfajčiť na dúšok balíček cigariet Podpáliť stoh slamy V záhrade s vyprahnutou trávou Chladne deň v tieni celý deň žeravenom Dýchajú mravce krátko a trhane Na oblohe vychádza bronzový prelud ženy Až kým nad vodou neozelenie Vážka v očakávaní

Takmer prvý uverejnený prozaický text autora (a takmer aj posledný). Aj prvé aforizmy. Texty naznačujú, kam sa jeho myslenie a cítenie uberá, ako sa bude vyvíjať jeho písanie o rok, o desať, o päťdesiat rokov. (Apríl 2014)

 

Ivan Kadlečík

Pochádzam z roku tridsaťosem, žijem v Košiciach.

 

FÚGA C DUR

 

Allegro e maestoso

Sugestívne dunenie organu sa zmocnilo chrámu a otriasalo jeho stenami. Prekvapené vlastnou mohutnosťou, s ktorou si nevedelo poradiť, a neukojené priestorom valilo sa ako hustá kalná voda oknami i dverami von. Zdalo sa, že uteká pred sebou a zmyslom jeho života je odísť.

Chodil som mestom ako stratený, lebo som hľadal seba aj v tom, čo som strácal. Vošiel som do kostola. Píšťaly organu - k modlitbe zložené veľké a trasúce sa prsty neviditeľných rúk kŕčovito zvierali sfarbené šero a rezonovali vo mne úzkosťou. Priestor bol hrmením naplnený až k prasknutiu a mal som pocit, že - hoci prázdny ako rozbitý kalich nezmestím sa sem, že tu niet pre mňa miesta. Kdesi pri strope sa mi vysmievali žartujúce lastovičky vysokých tónov flauty dolce.

Organista mal prsty ponorené do klávesnice, akoby si išiel umývať ruky. Človek zo všetkých vecí sveta najčastejšie vidí svoje ruky, a preto si ich i Pilát musel umyť. A ja som si iba teraz všimol otáznik, ktorý zostal za jeho dávnou a nepochopenou vetou: čo je pravda?

Možno ten múdry Riman vedel, že na počiatku nebolo slovo. Snáď tušil aj to, že skôr ako slovo bol fantastický, neskrotný a všadeprítomný otáznik, a človek, ktorý nemal síl narovnať ho k svojmu obrazu, pripodobnil sa mu: kľakol na kolená, potom sklonil hlavu a začal sa modliť...

Obzrel som sa. Do chrámu ktosi vošiel. Pokľakol a mne sa zrazu neúprosne chcelo vidieť vzpriameného človeka. Vybehol som na ulicu.

Bolo to allegro mojej fúgy.

Dunenie organu, rozbité na akordy a tóny a možno práve preto úplné a dokonale celé, odrážalo sa od stien ako od zrkadla, v ktorom si pred odchodom ešte raz zopakovalo seba, lebo nechcelo zomrieť; zaľúbené do vlastnej mohutnosti a ku všetkému ľahostajné samoľúbo sa kochalo vo svojej ozvene.

Fúga doznievala v mohutnom maestose.

Na ulici svietilo slnko, chodili zázračne vzpriamení ľudia a ja som sa na nich nemohol vynadívať.

xx	AFORIZMY   Keď odchádzal, plakala, čo si bez neho počne. Počala.   Nechápem, prečo sa sťažoval, že mu dala košom. Veď mala taký nádherný hrudný kôš! Keď myslenie je funkciou hmoty, potom ten, kto myslí, je - funkcionár.

Predstavujeme úryvky z dlhších prozaických textov, kratšie básne celé, dlhšie tiež skrátené. A ukážky kresieb, fotografií, grafickej úpravy. Do konca roka nevynecháme ani jedného autora. (Marec 2014)

 

Ján Patarák

Ročník: tridsaťšesť. Uverejňuje: Čs. rozhlas.

JOLANA

Vystúpil som z vlaku v malom meste, také ani mesto, ani dedina, vyznačovalo sa tým, že bolo neslýchane dlhé, porozťahované. Poslali ma sem z redakcie a mal som napísať profil predsedu družstva. Šéfredaktor ma upozornil na všetky predvídané i nepredvídané ťažkosti, ale na klinec, ktorý ma teraz tlačil na päte, si nemohol ani on spomenúť. Zberalo sa na dážď. Pri búdke s nadpisom Tabak sa zjavil prašný mrak a pobral sa mi oproti. Rukou som si pridržiaval čiapku a kráčal zohnutý s privretými očami. Ani mi len nenapadlo, že by som tu mohol stretnúť Jolanu. - Nazdar, Emil. Čo tu robíš? - prekvapila ma.

Nevedel som sa spamätať. Povedal som:

- Ale nič, len tak. Mám tu trošku roboty.

Jolana si stiahla červenú rukavičku a podala mi ruku.

- Tak ty tu učíš? - spýtal som sa.

- Už tri roky, - odpovedala.

- Máš sa?

- Ujde to. Spočiatku sa mi chcelo plakať. Bývala som v kabinete a to vieš... Teraz idem z prázdnin zo Špindlerovho Mlyna. Bola som na rekreácii. Bolo nám fajn. Bohovská banda...

Ponúkol som jej cukrík. Dvoma prstami si vybrala cukrík, oblizovala si prsty, vybrala vreckovku a obradne sa utrela. Vôbec sa nezmenila, prebehlo mi mysľou.

Vracali sme sa z výletu. Autobus zastavil, chcel som zložiť z poličky kufor a lakťom som sa jej dotkol pŕs. Zahanbene som sa ospravedlnil. Nič sa nestalo, povedala. Ponúkol som sa, že jej ten kufor odnesiem domov. Došli sme k bráne, bola železná a ťažká. Jolana zastala, položila tašku na zem a povedala, tak ja som už doma... Ďakujem vám, podala mi ruku. A zas: ďakujem vám. Pozrel som sa na kufor so žltým rámom pri jej nohách. Chcel som, či by ste zajtra neprišli do kina. Prekvapene sa na mňa pozrela a povedala, rada chodím do kina. Zavrela bránku. A kedy? spýtala sa. Zajtra dávajú Keby všetci chlapi sveta... francúzsky, odpovedal som. A ona: mám rada francúzske filmy. Tak zajtra. Prikývla, zobrala kufor a zmizla vo dvore.

- Keď som tu pred rokom, - pokračovala nesúvisle Jolana, - prvý raz vystúpila, lialo sa ani z vedra. Na stanici mi ukázali: rovno k hotelu a doprava. Potom vždy rovno po tej ulici prídete ku kostolu, k nemocnici, ONV, tam je škola. Myslel som na to augustové odpoludnie. Ležal som na kúpalisku a všetko sa mi zdalo chaotické.

- A som tu, - rozprávala ďalej Jolana. - Zvykla som si, niekedy som sama, ale čím ďalej tým viac sa utvrdzujem v presvedčení, že to je údel slobodnej učiteľky.

Tiež som nevedel pochopiť, že človek môže byť medzi toľkými ľuďmi sám.

 

SLUŽOBNÁ CESTA

 

Cestovný príkaz

Miesto a dátum odchodu: Košice, aprílový deň, 1964

Smer: Trebišov - Cejkov - Brehov

Mená spoluúčastníkov: Andrej - fotograf, Juro - režisér, Jozef G. - skladateľ

Použitý dopravný postriedok: maličká červená fiatka, ktorej majiteľom je skladateľ

Motto: Nemôžem sa zbaviť dojmu, že som na svete ako na služobnej ceste

Obloha stmavela. Nevýrazné jarné odpoludnie. Sústredene sme počúvali mäkké akordy motorovej piesne. Vedľa auta bežali obstrihané moruše, ich koruny sa podobali jedna druhej ako hlavy nováčkov. V Zemplínskom Jastrabí sme si na križovatke splietli cestu. Museli sme sa vracať.

Dlho sme v Trebišove hľadali budovu s okrúhlou tabuľou: Kancelária JRD. Konečne! Čerstvo omietnutý barák, nízky plot, na plote heslo: Zúrodňovanie pôdy - cesta k zvýšeniu hektárových výnosov. Česť! Česť! Predseda zdvihol hlavu od papierov. Povedal som mu, že vysielame cyklus relácií o zakladaní kompostov. Predseda poslal chlapca po agronóma a predsedu MNV. Komposty mali. Môžeme sa na ne pozrieť? Mali málo, ale mali. Spýtal som sa kŕmičov, čo povedia na trie komposty. Oklamali nás, povedal starší fúzatý chlap. Majú tu niekoľko kubíkov a už štyri roky ich ukazujú novinárom a funkcionárom.

Z cejkovského cintorína sa mi zachoval v pamäti obraz, na ktorý nikdy nezabudnem. Najprv človeku udrie do očí naklonený kríž, potom staré smreky. Pri nízkom múriku žena v čiernom. Kľačí pri hrobe bez kríža, žehná sa, hlboko sa klania, zbožne sa díva do neba a spína ruky. Oči má zavreté akoby spala.

Na ceste z Cejkova do Brehova sme stretli pastiera. Pásol stádo jalovíc. Prežil bohatý život. Sadli sme si pod morušu a on vyprával.

Dedina Brehov ustúpila záplave až po samý kopec a privinula sa ku kláštoru. Vošli sme do kostolíka. V tiesnivom tichu tam sídlil Boh premenený na ticho, na svetlo večnej lampy, obrazy, lavice, chudobný oltár, hlas organa, vzdychy modliacich sa sestier. Veľké pondusové hodiny odbíjajú jeho čas. Obišli sme celý kláštor, všade jednoduchosť a skromnosť.

Rozlúčili sme sa, skladateľ nás už čakal v aute, a vybrali sme sa na spiatočnú cestu.

Cestovná správa

Vidí sa mi, že som na tejto ceste nekonal poctivo svoje remeslo reportéra, pretože som sa nedozvedel niekoľko intímnych epizód a nezvestoval ich svetu ako senzáciu, hoci som presvedčený, že by mi ich nikto nezazlieval, a keby mali politický podtext, ľudia by rozkúpili aj šieste vydanie. Pretože indiskrétnosť je jedným zo základných znakov reportérskeho remesla, je reportérskou výsadou a ľudia im ju odpúšťajú.

Vidí sa mi, že sa naša cesta konala v znamení obdivu ku konkrétnosti cieľov, ktoré si kladú ľudia, čo sme ich stretli. Obdivovali sme vytrvalosť mníšky, ktorá s hlavou ponorenou do modlitieb prosila Boha o spasenie svojej duše. Predstavovali sme si, čo by sa asi stalo so svetom, keby išiel po ceste, na ktorej je poisťovacím agentom Boh. Zistili sme, že by síce boli spasení ľudia, ale bolo by ohrozené samo spasenie, pretože by nebolo ľudstvo. Preto sa nám modlitba mníšok zdala smutným divadlom.

My, príslušníci tejto zelenej generácie, ktorí sme ešte len nedávno zhodili podbradníky, vydávame sa na ťažkú dlhú cestu. Čaká nás na nej boj o človeka, proti jeho nepriateľom, ale tiež proti sebe samým. Nedovidíme ešte celkom jasne na koniec našej cesty, ale vieme, že sa na nej nezaobídeme bez viery. Musíme veriť a musí sa nám veriť.

Vidí sa mi, že viera je to, čo nás spája.

I pri rôznosti našich ciest.

Iva bola redaktorka vo vydavateľstve, bola pri tom všetkom. A keď sa "naši chlapci" vrátili z vojenčiny, naďalej trvajúce kamarátstvo s priateľmi z fakulty postupne zrodilo literárny klub v spolupráci s odbočkou Zväzu slovenských spisovateľov, ktorú v Košiciach viedla Marína Čeretková-Gállová. A začal sa spĺňať dávny sen o časopise. Všetci sme boli mladí, plní elánu, každý prispel svojím podielom k spoločným aktivitám. Vydavateľstvo sa stalo "organizačným centrom", kruh okolo neho sa stále rozširoval. (Február 2014)

 

Štefan Kasarda

Ćo nám na seba prezradíš?

Raz som ušiel z domu, vlastne zo školy. Nenaučil som sa Krylovovu bájku, pretože som pod lavicou tajne čítal Gorkého. Týždeň som kamsi išiel, spával po staniciach a v sene a nepáčilo sa mi, že svieti slnko. Tak som sa vrátil.

Ako súvisí tvoja práca v rozhlase s literárnou činnosťou?

Jediná súvislosť je písací stroj. Ten v redakcii i ten doma. Potom sa mi zdá, že to druhé nechám a začnem kresliť slnko. Hoci na stenu. Redakčné okná sú na sever a stála teplota 12 stupňov. Vtedy, keď som ušiel z domu a bolo mi dvanásť, aom sa na slnko hneval. Teraz sebakriticky uznávam, že to bol veľmi nerozvážny čin.

Čo si myslíš o tejto knihe?

Nemôžem to povedať, až keď vyjde?

 

SNY PRICHÁDZAJÚ Z MESTA

 

Pomyslela si, keby už boli tu. Ale neboli, nik ešte neprišiel, nik nebol v izbe, iba tikot hodin nahrádzal neprítomnosť tých druhých. Jej muž odišiel von, neviem prečo práve teraz odchádza, odišiel pred chvíľou, pred dosť dlhou, a nevracia sa. Teraz musel odísť. Prečo to robí práve teraz, keď o chvíľu je sedem a vtedy má prísť Tereza. Aspoň tak písala.

Tereza písala ešte aj iné veci, jej sa zdalo, že sú to úžasné veci, alebo nie úžasné, skôr čudné, náramne čudné, pretože to dievča, jej dcéra, písala, že nepríde sama, prídem aj s ním, mama, viete, to je môj budúci, a ten chlap musel práve teraz kdesi odísť.

Pozerala von oblokom. Autobus nehučal, ani ho nebolo vidno, autobus príde až o siedmej, napísala Tereza a teraz je pol šiestej, musím všetko pripraviť, ale prečo nenapísala, s kým to vlastne príde. Zdalo sa jej, že je to krivda, či nedôvera, tak, tak, nedôvera, alebo prekvapenie, napokon Tereza vždy bola taká, nikdy o ničom dopredu nehovorila. Jej budúci. Ale kto je, aký je, čím je?

Mrzelo ju, že ten chlap bol ešte stále vonku a už by tu mal byť a obliecť sa, aj ja sa musím obliecť, pretože Tereza dnes nepríde sama, a on, ten, on by sa na to mohol všelijako dívať.

Potom videla vchádzať muža dverami, aha, už ide, pomyslela si. - Už je čas a ty sa kdesi moceš, ­ povedala, potom vzala metlu a začala vari po desiaty raz zametať izbu. Chlap bezradne mrvil vo veľkých dlaniach prítomnosť, nevedel čo má robiť, azda by som mal doboha dačo robiť, čo sa robí, keď si dcéra dovedie chlapa. Pozrel sa na ženu, zametala rýchlo, ponáhľala sa, vždy v živote sa oni dvaja ponáhľali, mala rýchle pohyby a sukne sa jej rytmicky prehadzovali z boka na bok. Stehná sa jej zavše odhaľovali a on prehltol slinu s takou zvláštnou chuťou, ako vtedy, keď ju prvý raz videl.

Žena dokončila, povedala no? a položila metlu. Stále stál na mieste a žena povedala: - Mal by si sa obliecť.

Chlap sa spočiatku nechápavo pozrel, potom odvrátil dlane od seba a rezignovane prejavil záujem. - Obliecť?

- Hej - súhlasila žena. - Obliecť.

Do čoho, myslel si, už skoro prídu, povedala žena, čo si mám obliecť, myslel si chlap, nebudeš zavčasu hotový, vravela žena, tak či onak, myslel si chlap, tak či onak, bude treba sa poriadne a slušne obliecť. Sviatočne, naozaj sviatočne. Vošiel do prednej izby, dvere nechal pootvorené a zakričal:

- A čo, čo si mám obliecť?

Tie modré šaty, povedala žena, no dobre, no, začal si obliekať tie modré šaty, boli vlastne tmavomodré, ak sa dobre pamätá, prvý raz ich mal vtedy, keď sa Tereza narodila. Držal ich v rukách a mal čudný pocit. Zo šiat. A z toho, ako sa mu vtedy chlapi v krčme smiali, že má dcéru, iba dcéru...

 

Mikuláš Kočan

Študent pred maturitou na gymnáziu v Humennom

 

SKÚŠKY DOSPELOSTI

 

Presne 20.00 začala pre študentky blízkeho internátu samota,

zavesená medzi ostatnými kľúčami na vrátnici.

Noc sedí na schodoch, má vlasy dlhé až po pás, krásna žena.

Telefón v internáte spí s hlavou na kolenách.

Od narodenia mu v žilách prúdi lepkavá tekutina dôvery v dvojšvrťovom takte,

ktorý je rytmom dávno zabudnutej piesne o ďalekých cestách a šťastnom návrate.

Zasielam ti izbu v staniole a svoj hlas,

rozlož ho na krátke a dlhé slabiky úprimnosti,

už celú noc nezaspím kvôli hviezde na tvojom čele,

som sám ako smietka v oku, modrina pod členkom.

Chlapci sa rozhodli tesne pred záverečnou vstúpiť do vinárne.

Pozdrav čiapkami akoby chceli na klinec zavesiť celý svet - krátka cesta k pultu -

sledujú dievča ako nalieva, očami sa chcú prihovoriť:

Dolej toho spánku - len smelo - ešte pár kvapiek únavy z učenia, únavy z lásky, únavy z čítania,

už len trošku - až po čiaru - štyri deci červeného života po 4,50 dolu hrdlom ako nič.

Milenci gombíkmi na blúzkach otvárajú neznáme svety.

Mladé ženy snívajú, že v nich nesú plastické mapy rozprávkových krajín - kto ich odklial? -

s domami uprostred ruží, plnými pohármi mlieka, princeznou s princom, zvoncom vo veži,

mestom obtiahnutým čerevným súknom radosti.

Päťminútová prestávka. Komu pripadá ako veľká prestávka po hodine snenia?

LÁSKA V DAŽDI

 

Obloha sklonená do ulice kričí na plné ústa:

bude pršať. Na koži striech už to zvoní hlasno.

Padá voda. Padá za sebou, bez príčiny pustá.

Šepkám do dažďa: zapáľ úsmev, budeš krásnou.

Poď! Ukážem ti čiaru, pokiaľ je obloha belasá

a miesto, kde do nej vrastajú stromy hlavami.

Poď! Na konci ulice opona dažďa dvíha sa,

obloha modrými vlajkami veje priamo nad nami.

DOVOLÍTE? pýtame sa tou istou otázkou, ktorú kladú mladí odvážni muži pred päťdesiatimi rokmi čitateľom práve vzniknutého zborníka, aby sme pripomenuli dnešným mladým odvážnym mužom (hm, hádam aj ženám?), že už vtedy a dokonca inde ako v hlavnom meste Slovenska sa myslelo a konalo. (Január 2014)

 

Marína Čeretková-Gállová

Narodila som sa (narodenie je tuším dosť podstatný fakt pre jestvovanie kohokoľvek!), vyštudovala, vydala sa.

A chcela by som žiť a písať (čo je dosť podstatný fakt pre zmysel môjho jestvovania).

 

TAKÁ NARIEKAVÁ HUDBA

 

Dedo sa kníše v tráve ostrej ako nôž, pod pazuchou drží dvojkilový vyrážkový chlieb, malé krivé nohy zo zvyku pritíska jednu k druhej a blažene dudre.

Nad bučinou sa veselí teplé slnko, pichá do očí, zahráva sa. Dedo spokojne mrnčí, brble slová, ktorým nikto nerozumie, a radosť bŕka okolo neho ako huňatý čmeliak. A voda z rúry crčí, cedí sa a padá ako vodopád - ježišikriste, ježišikriste, sniaka dedo dojate do rukáva, ježišikriste! Keď sa prihodí, že prejde všetkým cez rozum a spije sa, je rovný pánubohu a všetko mu pripomína svet - padajúca voda z rúry je vodopád! - ježišikriste, vo svete sa spíjal kardinálne!

Bezzubými ústami vypľúva guľky smiechu a hádže pred seba neurčité znamenie kríža, čo má znamenať, že teraz je amen. Amen, amen, s človekom je raz v živote amen, a to vtedy, keď je starý a keď s ním môže krútiť vlastný syn, čo je vo veľkej funkcii.

Zamúčený spodok chleba položí na prepadnuté prsia, zaľahne do trávy, nechá si bolestne rezať nožami trávy uši, aj krk, aj drobnú hlavu, holú ako koleno.

- Dedo, a čo tá hudba narieka?

Guľka smiechu mu zastane v hrdle, sprieči sa. Dedo sa navalí na pravý bok a štekotajúcim hlasom drsne vykríkne:

- Čo tu chceš!?

- Taká nariekavá hudba!

Dedovi zmeravejú viečka, podozrievavo sa započúva.

Cvrček, voda, mladá bučina, nemé mračná. Roztvorí ústa.

- Ideš!? - zaženie sa po dievčati.

A chlieb sa mu z pŕs zošmykne a kotúľa sa a letí a šmýka sa po tráve, ukazujúc raz zamúčený spodok, raz prepečenú vrchnú kôru. Dievča si s vážnou drzou tvárou čupne, vystrie tenké ruky pred seba a kým dedo stihne dokončiť svoje hrozby, nesie chlieb pred sebou ako decko. A potom sa pristaví na vŕšku pri dedovi, blýskajú sa jej dotlčené holé kolená a vraví:

- Jaj, celý ste zamúčený!

Dedo sa rýchlo oprašuje.

- Ja neviem, odkiaľ to môže byť, - hádže dievča hlavou a zachlpená čuprina sa jej rozpadáva.

Dedo sa rozchichoce.

- Tuláčka! Ušla z domu, potvora!

- Ale čo z domu, keď tu nebývam! A prečo tá hudba narieka?

- Ty nariekaš, sopľoš! - Rozčúlene sa posadil. - Čo vymýšľaš také sprostosti, hybaj si k materi!

- Ja nejdem k žiadnej materi, ja som tu v pionierskom tábore, keď chcete vedieť. Tu hore. Kde sa pasú kravy.

V opitých dedových očiach zahrala jasavá modrá.

- Kravy, nie hudba! Že hudba! Tvoj nos!

- A hudba, - duplo dievča tvrdohlavo a drzá tvár mu sčervenela ako pípač. - Narieka, keď chcete vedieť!

František Andraščik

Narodil sa roku 1931. Po absolvovaní filozofickej fakulty v Bratislave pracoval ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ, teraz prednáša slovenskú literatúru na FFUPJŠ v Prešove. Písať začal počas štúdií. Vo Východoslovenskom vydavateľstve mu pred dvoma rokmi vyšla prvá zbierka Brieždenie. Často publikuje v kultúrnych časopisoch. V súčasnej slovenskej poézií predstavuje typ básnika, ktorý si s koncepciou básne buduje i koncepciu života a cez poéziu vyslovuje filozofiu človeka a sveta.

 

MALÁ LYRICKÁ ODYSEA

 

Určite aj vy niekedy spozorujete, že už nemôžete bývať tam, kde bývate, lebo všetko sa vám v izbe stalo cudzím, aj posledný špendlík vás vyháňa preč. A tak, ak máte šťastie, nájdete si novú izbičku, v ktorej sa zase budete cítiť zle, ale predsa si nahovoríte, že už je to lepšie. Márne však, lebo nepochybne raz zistíte, že vám ktosi chýba

ako ruky nad sporákom,

cestujúce k spánku detí,

od novín a zhromaždení,

od protestov zo Saigonu,

od obuškov a uznesení,

od punčoch a teplých svetrov,

každodenných patálií,

ako ruky nad sporákom,

cestujúce k spánku detí,

odcestuje prvým vlakom

moje srdce uzimené,

dojaté až k clivým horám,

k tamtým horám nevidomým,

kde ja sám sa celý zlomím

na úsmeve v tvári ženy.

Sťahoval som sa do novej izbičky práve vtedy, keď lunapark odchádzal z mesta a deti ostali bez šarkanov, na ktorých jazdili. K jednému kufru mojich vecí pribudol takto kus poľa s jarabejúcimi stromami, ktorý vidím cez veľké sklenené dvere na balkón.

Tak žijeme

zo dňa na deň.

Nahé oči, nahé pole,

ako telo na tele.

Od čias kufrov pohyblivých,

od čias drakov skormútených,

od čias detí nechápavých

tak žijeme -

nahé oči, nahé pole,

pokým slnko padá dole,

pokým padá kdesi dole.

A stále sa rozpomínam:

šarkan plače za horami,

za horami, za deťami,

dobrý ako dobré mamy,

ako ty si. Celkom tak.

Ako ty si. Vo dne krídla, večer slák.

Ale potom sa mi zdalo, že od chrbta som nechránený ani bielymi stenami svojej izby. V takomto prípade však slovo žiješ znamená kradneš život, a tak síce kradneš a máš na to právo, veľká chyba je však v tom, že nevieš, komu kradneš. Prepadla ma zrazu myšlienka, že musím niekoho nájsť, niekoho, s kým si nič navzájom neukradneme, ale všetko si darujeme, lebo ináč to bude horšie než zlé a v takom prípade treba radšej spoznať život smrti.

Z diára