Ivan Kadlečík: Matka všetkých slov (F. R. & G. 2007) - január, február, marec

Haiku, haiečku, haiku zelený (F. R. & G. 2011) - apríl

Mati vseh besed (Ljubljana, KUD Apokalipsa 1914) - máj

Tóny a poltóny (Pravda 2010) - jún

Dnes (Koloman Kertész Bagala 2008) - júl

Ivan Kadlečík - Ivan Štrpka - Ivan Zubaľ (Koloman Kertész Bagala 2011) - august

Ivan Kadlečík - Andrej Šeban - Ivan Zubaľ (Koloman Kertész Bagala 2012) - september

Z rukopisu - október, november

PF 2018 - december

2017- december

Biele miesta sú

náš osud A len zlomky

smieme poodkryť

Ján Zambor

 

Od narodenia pochovaný vo vlastnom tele nechladnem.

Ak v našej mysli nedýchajú tí dávni, dávno sme mŕtvi.

Drevené prsty z guľatých modrých očí vyplačú silu.

To budú časy, keď budem sladký koláč, myslí si žitko.

Stĺp blk vlk chlp tĺk  hrk krb mrk vrk krv krk štrk  štrnk brnk do tŕňa.

Veža z kvádrov slov, z papiera zlepený val strážim. Či straším?

V sypkosti piesku vlastnými slzami smäd budeme krotiť.

Stratiť sa v texte. Iná sloboda nie je, len v okovách slov.

 

Hladina žmurká a jazero sa myká v krčahu vínka..

Čože sa deje pod klamlivou hladinou tej zreteľnosti?

Rozrastajú sa  priškrtené slabiky až do významov.

Vzduch má zastávku. Parný stroj rýchlovlaku na nekonečnej.

Slnko je nízko. Svitá alebo hasne? Kto to má vedieť!

Nechce sa zmieriť s pokušením šikmosti. Beznádejné je.

Ale kto môže za to, že nikdy nikto za nič nemôže?

Vystreté dlane mávajú na rozlúčku. Aj jeseň je sen.

 

Slzavý kryštál až na jar začne plakať. Je to veľký bôľ?

Klesanie tónov, záhadná niečia skladba, súzvuky snehu.

To boli časy keď som bol mladým žitkom spomína koláč

Filozof vraví, že matka slov je voda nazvaná tap tap.

V chudom pohári dni si ma s chuťou pijú. Spenené vlasy.

Tešivá tíš. Vzdor, studenosť, ťarcha. Neha. Dnes zostáva des.

Smútočné vlasy akoby mali radosť, zbeleli jasom.

Zima pokojne čaká, kým neprídeme. Nenáhlime sa.

 

Roky akoby pred niekým utekali. Čoho sa boja?

Viem, že to všetko nemá nijaký zmysel. Len verím. že má.

Náš zajtrajšok nech je otvorenou knihou dobre zakrytý.

 

Z DIÁRA

Haiku je básnická forma obsahujúca sedemnásť slabík usporiadaných v troch veršoch v pomere slabík 5:7:5. Pochádza z Japonska, kde podľa pretrvávajúcej tradície reflektuje najmä javy prírodné a zo života ľudí.

V poézii sa veru veľmi nevyznám (čítala som toho nemnoho, no pár obľúbencov predsa len mám). Keď som asi pred rokom objavila Jurolekove básne (závislosť, o ktorej sa rada rozpíšem inokedy), zháňala som od neho všetko, čo sa dalo, a tak sa v mojich rukách na istý okamih usídlila aj sedemnásťslabičná antológia, ktorú zostavil Oleg Pastier - Haiku, haiečku, haiku zelený. Je to výber haiku z pera trinástich autorov, napr. samotného Olega Pastiera, Ivana Kadlečíka, Ivana Štrpku, ale aj Jána Štrassera či Daniela Heviera.

V antológii by azda čitateľ očakával to najlepšie. Na(ne)šťastie, to najlepšie je vždy subjektívne. Preto skáčem z haiku na haiku, snažím sa nazrieť do tém a poínt, ktoré jednotliví autori ponúkajú a zistiť, ktorí z nich mi tzv. z duše kričia. Nanešťastie končím čítanie s tým, že nijaký autor, dokonca ani Jurolek, mi v rámci haiku z duše nehovorí. Našla som niekoľko haiku, ktoré ma oslovili, ale nie je v tom jednota autora ani témy.

Haiku sa dá písať o mnohých veciach. No vzhľadom na jeho krátkosť je o to ťažšie dotknúť sa čitateľa. V dlhších básnických formách má autor šancu zaujať aspoň jednou metaforou, ktorú si čitateľ s radosťou zapamätá, ohúriť nečakaným záverom, výberom niektorého slovného spojenia, atmosférou, jednoducho niektorým z mnohých prvkov, ktorý aj priemernú báseň vytiahne na výslnie. No haiku je iné. Napísané trojveršie musí byť tou pravou metaforou, zaujímavým slovným spojením či všeobjímajúcou pointou. Niečím medzi zemou, nebom a slovom, čo čitateľa okúzli, zaujme. Nad čím zatíchne, skĺzne rukou a mysľou po papieri s objavením čohosi, čoho sa chce dotknúť ďalším prečítaním. Je to ťažké a subjektívne. Možno sa zostavovateľa antológie, Olega Pastiera, týmto spôsobom dotkla väčšina haiku z knihy. A možno sú haiku výberom toho najlepšieho, najrozličnejšieho, zachytením vývoja slovenského haiku. Tak či onak, antológia Haiku, haiečku, haiku zelený stojí za to. Vytvára predstavu o haiku, mne ju síce demýtizovala, ale určite ma neodradila pri hľadaní ďalších krátkych textov s jemným a pravým úderom na moju básnickú strunu. Veď pár mi ich dala a poslala ma ďalej do sveta haiku s realistickejším nazeraním naň.

Čudácka čitateľka (z internetu)

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Milý Oleg,

ja haiku vlastne nepíšem. Ale občas sa mi prihodí. Japonci hovoria, že má štruktúru blesku. Aj jeho tvar a rýchlosť. Aj jeho svetlo, mohli by sme doložiť.

Moje najobľúbenejšie je zatiaľ toto staré Bašóove haiku Nazuna:

Joku mireba

nazuna hanasake

kakine kana

Prekladať netreba.

P. S. Haiku sa môže občas skrývať aj vo väčších básňach.

Napríklad, kto chce, môže ho nájsť aj v mojich Snehových guliach 1952. Ale nemusí.

S pozdravom

Ivan Štrpka

2017- november

Beh dolu kopcom,

pred tebou prekážka. A

ty len zrýchľuješ...

Ivan Čičmanec

HAIKU HAIKU

Rozrastajú sa

priškrtené slabiky

až do významov

 

HAIKU LETNOSTI

Vzduch má zastávku

parný stroj rýchlovlaku

na nekonečnej

 

HAIKU OTÁZKY

Čože sa deje

pod klamlivou hladinou

tej zreteľnosti

 

HAIKU KLAMU

Slnko je nízko

svitá alebo hasne

kto to má vedieť

 

HAIKU VODOVÁHY

Nechce sa zmieriť

s pokušením šikmosti

beznádejná je

 

HAIKU ODKVETIA

Lupeň z jablone

zmieravo pobozkal zem

jeho žiaľ je klam

 

HAIKU PLACHTENIA

Nijaká plochosť

rovnosť strechy nespláchne

voda je plachá

 

HAIKU INOVATE

Slzu vyroniť

szron vravia Poľky srieňu

báseň je slovo

 

HAIKU SNEŽENIA

Tešivá tíš vzdor

studenosť ťarcha neha

dnes zostáva des

 

HAIKU MRAZENIA

Slzavý kryštál

až na jar začne plakať

je to veľký bôľ?

 

HAIKU TVORENIA

Otvorený nôž

ostrota zo všetkých strán

bez rukoväti

 

HAIKU VEKU

Smútočné vlasy

akoby mali radosť

zbeleli jasom

 

HAIKU TAROKU

Dnes nik nezbadá

karty obrázkami von

hľadí na reverz

 

HAIKU PIVA

V chudom pohári

dni si ma s chuťou pijú

spenené vlasy

 

42 x 3 (ŠTYRIDSAŤDVA SLOVENSKÝCH HAIKU)

Haiku je japonské básnické umenie pochádzajúce zo sedemnásteho storočia. Jeho osobitosťou je najmä zdanlivá jednoduchosť troch riadkov, o ktorej Roland Barthes (1983) konštatoval, že zvádza k myšlienke napísať si zopár takých básničiek. Hovoríme ale o Japonsku, kde aj najjednoduchšiemu ťahu štetca prislúcha presný pohyb. Rovnako haiku v sebe ukrýva pravidlá, ktoré nemajú v našej literatúre obdobu. Napriek tomu nielenže preniklo do západných krajín, ale stále žije a rozvíja sa aj v dnešnej dobe, kde sa autori a autorky vyrovnávajú s otázkou jeho "správnej" realizácie. Už Kerouac však vyhlásil, že západný človek nemusí dodržiavať striktnosť japonského haiku a svoju fascináciu týmto umením vyjadril snahou o vytvorenie západného typu haiku. Aj na Slovensku má haiku svoju, hoci krátku, tradíciu. František Lipka v roku 1989 uvažuje nad týmto žánrom a rovnako konštatuje, že "nejaponskí básnici nerešpektujú dôsledne formu haiku" (Lipka, 1989, s. 7). Počiatočná módna vlna sa pretavila v seriózny poetický záujem, ktorého výsledkom sú slovenské varianty metamorfujúce pôvodnú štruktúru haiku na svoj obraz.

Niekoľko reprezentatívnych variantov prináša antológia slovenského haiku s názvom Mávnutie krídel (editor J. Kuniak, redakcia R. Jurolek, ilustrácie J. Kudlička). Nájdeme v nej 42 slovenských haiku ôsmich autorov (E. J. Groch, D. Hevier, I. Hochel, K. Chmel, R. Jurolek, I. Kadlečík, J. Kuniak a J. Zambor) a troch autoriek (M. Haugová, A. Ondrejková, D. Podracká). Mohli by sme ich označiť aj prívlastkom nové, v zmysle ešte nepublikované, súčasné haiku. Tento fakt či stanovený cieľ obmedzil vstup jednak o čosi starších textov vybraných autorov a autoriek (napríklad Chmelove haiku zo zbierky Máš čo nemáš (1985), Zamborove haiku zo zbierky Pod jedovatým stromom (1995) a pod.), ako aj textov do antológie nezaradených autorov, ktorí vydali samostatné zbierky haiku (napríklad Ján Štrasser - Hahaiku (2009) či Michal Tatár - Takéto haiku (2005), ale aj haiku Petra Repku, ktoré zhrnul pod názov Pútnické haiku datované rokmi 1990-2000). Zároveň absentujú "jednotlivé" haiku (M. Kubica, O. Pastier, I. Štrpka a ďalší), ktoré poznáme aj zo stránok literárnych časopisov. Na druhej strane tak antológia vytvára súčasný, presnejšie momentálny obraz o slovenskom haiku, zachytáva a zachováva prítomnosť, onú dôležitú vlastnosť, na ktorú si haiku nárokuje.

Na mieste predslovu čítame známe haiku Macua Bašó o žabe a rybníku, najprv v originálnej verzii, potom v dvoch prekladoch - prvý od M. Haugovej a druhý od A. Límana, japanológa a zostavovateľa českých výberov japonského haiku. Implicitne tak vnímame problematiku prekladu nielen konkrétnych textov, ale predovšetkým samotnej poetiky haiku. Pravidlá, ktoré na základe celoživotnej tvorby formuloval práve Bašó, predstavujú interpretačnú otázku, pred ktorou stojí každý ozajstný pokus o tvorbu haiku.

Samotné tri riadky (5, 7 a 5 slabík) ponúkajú niekoľko možností. Napríklad Groch svoje haiku posúva do roviny vety, ktorú by sme mohli označiť ako túžbu - to, čo je ešte nebeské na zemi sa snáď zachová aj v nebi - sémanticky ohraničenú už názvom November. Ondrejková a Chmel naopak tvoria vetu graficky, pozeráme sa na jeden riadok, ale myšlienkové sekvencie oddeľujú pomocou dvojbodky. V Chmelovom haiku Marcové ídy "stredová" dvojbodka zrkadlí predpísaných 17 slabík, text "chce" byť čítaný sprava aj zľava. Ondrejková takto báseň graduje, prvý "verš" podmieňuje vznik druhého a ten zas tretieho a napokon všetky tri haiku motivicky prepája (oheň, sneh), čím vzniká akési metahaiku.

So stručnosťou tohto žánru súvisí aj jeho rytmus, ktorý reprezentuje najmä pravidlo hosomi. Dokonalá znalosť formy však umožňuje jej dokonalé narúšanie. Náš poetický aparát ponúka náhrady v podobe opakovacích figúr, rýmu, eufónie a pod. Kadlečíkove zdanlivo nesúrodé radenie slov korešponduje s vnútorným rytmom v Haiku ozvučenia (opakovanie slovného základu), kde sa zvukovo príbuzné slová prepájajú aj významovo: tok, útok, sútok, stonov, tónov a pod.

Najviac "tvárne" je pravidlo kigo, tzv. sezónne slovo, ktoré zaraďuje haiku do konkrétneho ročného obdobia. Zovšeobecnene by sme ho mohli redukovať na funkciu navodenia konotácií spoločných čitateľovi a autorovi. V predkladanej antológii je kigo najčastejšie obsiahnuté už názvom - konkrétny mesiac v roku. Ondrejková navyše dodáva deň a rok (napríklad 23. 1. 2011), ktorý môže signalizovať dátum napísania, diania či prítomnosti, ktorá už pominula. Časté kigo, ktoré sa vyskytuje v japonských origináloch, zastupuje kvet, rastlina alebo strom majúci v danej krajine určitú symboliku. V Jurolekovom haiku nahrádza japonskú sakuru čakanka, ktorá má v našom literárnom kontexte svoju metonymickú hodnotu.

Hoci si haiku priam vyžaduje jednoduchosť výrazu, častým postupom je zámerné vkladanie príznakových slov. Typickým príkladom sú Chmelove haiku (už v spomínanej zbierke Máš čo nemáš nachádzame slová ako cintorínske, nevidomý a pod.). V antológii čítame mnohé takéto prívlastky, ktoré "trčia", napríklad: octovie, vraní (Chmel), zhavranený, rozpíjavou (Kuniak), iluminujúce (Podracká), krehučké (Jurolek) a iné. Vystupujú tak vo funkcii kiga, pretože rozvíjajúce slovo bližšie špecifikujú, ohraničujú, čím dosahujú požadovaný efekt prepojenia asociačných sfér čitateľa a autora. Ďalším postupom, ktorý je blízky nášmu chápaniu poézie, je metaforická skratka či zmyslový záznam skutočnosti (Hochel, Kuniak, Podracká).

Autori a autorky však zachovávajú nielen náš (slovenský, západný) rukopis, ale aj svoj vlastný. Hevier svojim haiku prepožičiava typicky detskú logiku: Hovorím si ja / A to je moje meno / Tiež sa voláš ja? (s. 20). Poetickú pravdivosť, tzv. "makoto" tejto "poesie pure" (Anakiev, 2000, s. 114) tak nachádza v detskej čistote, a teda v tom, čo je pre jeho tvorbu prirodzené. Haugová siaha po čistote lásky, ktorú posúva do všeobecnej roviny. Taktiež Podracká nevylučuje pre jej poéziu príznačný ženský subjekt a jeho problematizáciu - Tá, ktorou sa stanem (s. 49). Kým v niektorých haiku je lyrický subjekt zamlčaný, rozplýva sa vo všeplatnosti vypovedaného (Kuniak, Hochel), Podracká dokáže do troch riadkov "zmestiť" dokonca dva subjekty vo vzájomnom vzťahu, lyrické "ja" cez zámeno môj a "on" v slove milenec.

Okrem špecifických pravidiel má haiku svoju spirituálnu hodnotu vychádzajúcu z tradičného chápania poézie ako spôsobu dosahovania duševnej dokonalosti. Barthes (1983) ho dokonca prirovnáva k budhistickému Mu či Satori. Väčšinou sa však pomenúva obojsmerný vzťah haiku a zenového budhizmu. Spoločná im je najmä snaha pomocou "několika slabikami tříverší zobrazit malý výsek skutečnosti, za nímž je možno vytušit nekonečno vesmíru" (Trinkewitz, 2004, s. 228). Haiku z antológie Mávnutie krídel ašpirujú aj na túto stránku. Mohli by sme jednoducho konštatovať, že ide o pokus nahradiť zenový budhizmus západnou duchovnou tradíciou, čítame v nej predsa "podpis Boha" (s. 16), "hlas večnosti" (s. 41) a pod., ale v haiku sa inštancia Boha mení na univerzálne božské, nezaťažené inštitúciou či konvenciami, je len čírym duchovným princípom, a preto sa aj modlitebná formulka "postoj, ó, Pane" (s. 29) transformuje na prosbu o zachytenie dokonalosti okamihu. Rovnako Zamborove haiku môžeme vnímať ako celkový odkaz antológie, chápania haiku ako "Iba nazretia" a prosby "kiež sú silné", a teda "Kiež im uveria" (s. 52) (čitatelia).

Doslov tvorí kompozícia z vybraných haiku. Ani na záver tak nechýba poetické slovo dotvárajúce pocit jemnosti celej zbierky, v ktorej sa akoby všetko tvarovalo do magických troch riadkov, zrejme s túžbou nič nepokaziť, pomaly a potichu našľapovať, aby bolo počuť Mávnutie krídel...

Eva Urbanová

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Prečo haiku?

Keď už sa básnik

natíska čitateľovi,

tak aspoň stručne.

Ján Štrasser

2017- október

Dávno mi nič tak

dobre nepadlo. Nech si

to teda leží

Ján Štrasser

Kniha odvetí

našim očiam na všetko

čo sa pýtajú

 

Rám bez obrazu

je len ticho temnota

chlad a pravdivosť

 

Bázlivý vietor

drevenými prstami

klope na dvere

 

Malíčkom spustíš

víchricu vánok hromy

utíšiš hory

 

V sypkosti piesku

vlastnými slzami smäd

budeme krotiť

 

Veža z kvádrov slov

z papiera zlepený val

strážim či straším?

 

Stratiť sa v texte

iná sloboda nie je

len v okovách slov

 

Hladina žmurká

a jazero sa myká

v krčahu vínka

 

Stromy sú harfa

pôda má kožu bubna

rytmus popŕcha

 

Váš zajtrajšok nech

je otvorenou knihou

dobre zakrytý

 

Ale kto môže

za to že nikdy nikto

za nič nemôže

 

Odedza časná

ihlice nite krosná

utkaná zo sna

 

Zima pokojne

čaká kým neprídeme

nenáhlime sa

 

Viem že to všetko

nemá nijaký zmysel

len verím že má

 

Ako písmená
kosti tu zostávajú
v kníhtlači hliny

 

Keď človek zomrie

akoby začal písať

prestane byť sám

 

Smrek mi práchnivie

ako minulosť rastie

šišky teší pád

 

Na poliach a v snách

hlavy sa v mysli tešia

Svätvečer tušia

 

Idú dravce mlč

strážcovia zhubia toho

čo im skazil sen

 

Do slov papiera

vo vode rozpustené

slnko nasiaklo

 

NA KRÍDLACH HAIKU

Až takmer neuveriteľne možno pôsobí skutočnosť, že na Slovensku vyšla (pondelok 23. január 2012) nová knižka poézie a dokonca vo forme zborníka, v ktorom sa predstavilo 11 autorov s takou krehkou a miniatúrnou básnickou formou, akou je trojveršová báseň haiku. Tento zborník vyšiel v pomerne málo známom vydavateľstve Skalná ruža pod hrubínovským názvom Mávnutie krídel (Kordíky, Tajov 2011).

Na vydaní tejto nenápadnej publikácie sa editorsky, redakčne a korektorsky podieľali aj autori svojich haiku, zaradených do zborníka - básnici Juraj Kuniak, Rudolf Jurolek a Igor Hochel.
Pôvod básnickej formy haiku je v Japonsku už pred 15. storočím. Bola odvodená z ešte staršieho päťveršového útvaru, nazvaného tanka. Najprv sa vyžadoval striktný rozmer tejto trojveršovej nerýmovanej básne v poradí slabičnosti veršov 5 + 7 + 5 a lyrická prírodná tematika, uvedená tzv. zavádzacím veršom. Od 19. storočia sa datuje vznik tzv. západného haiku, v ktorom sa už nevyžadovala čisto prírodná tematika, ani striktné dodržanie počtu slabík podľa vyššie uvedeného vzorca. Vo forme haiku sa preukáže nápaditosť básnického videnia, schopnosť na minimálnej ploche, s minimálnym počtom slov vytvoriť báseň s originálnou témou a zároveň tiež pointou, ktorú by mal obsahovať posledný verš.

Niektorí z autorov pridali k týmto znakom ešte aj svojské zvukomalebné a hudobné výrazivo, ako napr. Ivan Kadlečík vo svojom Haiku ozvučenia: Smútok ako tok/ útok stonov a tónov/ sútok potoka.
Zmysel pre prekvapivú a nápaditú až ironickú pointu, pre svoju poéziou už typickú, nezaprel Daniel Hevier vo svojich haiku, ako napr. v tomto: Lietadlo horí/ Boh vstúpil na palubu/ Pýta si lístky.
Básnický rukopis Dany Podrackej je rozlíšiteľný veľmi jednoznačne aj v takej krehkej a miniatúrnej podobe, akou je haiku: Posvätná maska/ Môj milenec mi bleskom/ poodchýlil tvár.
To isté platí aj pre príspevky Mily Haugovej, ktorá sa najdôkladnejšie držala pôvodného zamerania haiku na prírodnú lyrickosť napr. v básni marec : horizont s krídlom / nad tuhou jarnou trávou; / podpis Boha.
Potrebu pokory, hĺbavosti a meditatívnosti viac ako naznačil Ján Zambor: Iba nazretia/ Pane môj kiež sú silné/ Kiež im uveria.
Zmyslový stret s prírodným priestorom oslovil Igora Hochela: šíra pláň a sneh/ akoby do krajiny vplávala hudba.
Mohli by sme pokračovať v ďalších príkladoch z predmetnej knihy, v podstate sa každému z autorov, zaradených do zborníka, podarilo na minimálnej ploche tohto básnického útvaru napriahnuť ku gnómickosti či enigmatickosti svojej výpovede. Doslov knihy je originálny - tvorí ho 11 veršová koláž z textov všetkých v zborníku zastúpených autorov. Zborník tak možno bez rozpakov označiť za prínosovú knižku pre asi tých nepočetných čitateľov na Slovensku, ktorým má ešte stále čo povedať poézia, aj keď vyznievajúca skromne, až krehko, no obsažná svojou jemnou krásou a originalitou. Knihu graficky upravil a minimalisticky pôsobiacimi ilustráciami vybavil Ján Kudlička.

Jozef Špaček

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Bolo obdobie, keď som sa zaoberala čarovným dielom Gertrudy Steinovej. Svojho času vyhlásila: Každý deň jednu báseň. Práve vtedy som sa stretla s haiku. Deti boli malé, času bolo málo, ale s haiku, myslela som si, by to mohlo fungovať - a začala som.

Keď človek začne rýmovať, zahltí mu to celú hlavu; červ zavŕtaný v mozgu, až do nepríjemnosti. Haiku ti nechá krásnu voľnosť. Je to jemná sieť sedemnástich slabík na chytanie obrazov a myšlienok. Ľahko ako trblietavé bubliny sa vznášajú do výšin, ako citlivé sondy sa vnárajú do hlbín, ako vzdušné vankúšiky stlmujú nárazy v rovine, vytvárajú príjemný priestor.

Haiku je krásna zábava, slovné žonglérstvo, aj meditácia. V sieťach haiku sa dá zachytiť celý svet.

Angela Repka

2017- september

A duše ako

sviece v bdelej tme aj po

zhasnutí horia

Oleg Pastier

Trpezlivo trp

vášnivú zaľúbenosť

Slnka do Zeme

 

Bez nej nevedno

prečo sa nám dovolí

hovoriť a hrať

 

Skladal démonom

aby ich likvidoval

spevnieme spevom

 

Trasľavé struny

bolesťou rezonujú

dýchajú duchom

 

Smútok ako tok

útok stonov a tónov

sútok potoka

 

Zmätené čiastky

vzduchu s vášňou čakajú

na zákon gitár

 

Súzvuky vzduchu

harmónia hry hromu

sviatok svitania

 

Sťa stúpanie stôp

aj ostrie striebra brní

slák klesá klasom

 

Neslobodný zvuk

píšťal sa šíri v sebe

nejde priestorom

 

Fujaru ľúbia

molekuly kyslíka

vody dusíka

 

Šľachtí ich rytmom

telom učí vzduch reči

dá ďalší zmysel

 

Zariekavá reč

riečok sneh včely tóny

stromy sú stony

 

Stromy sú harfa

pôda má kožu bubna

rytmus popŕcha

 

Dažďový koncert

hlasivky a kov a vzduch

počúva Andrej

 

Rôzne muziky

vznikli z mora a zeme

z rastlín a dejín

 

Malíčkom spustíš

víchricu vánok hromy

utíšiš hory

 

Klesanie tónov

záhadná niečia skladba

súzvuky snehu

 

Nekonečný vzlyk

uspávanka pokoja

otváranie rán

 

Nepretržitosť

potoka čiary lúča

tečenie tónov

 

Vie zahrať drevo

kosť kov bielkovina zem

svaly hlasiviek

 

Rozkrojiť vodu

uchopiť lanské zvuky

pochopiť vietor

MYSLITEĽSKY BRITKÁ KNIŽKA

Osobitným postavením básne v kontexte života i jazyka sa dostávame k nekompromisne filozofujúcej a miestami mysliteľsky britkej knižke Ivana Kadlečíka (1938) Matka všetkých slov (F. R. & G.). Autor využil haiku, formu, ktorá má v našej poézii v jednotlivých dielach za posledné roky azda viac mínusov ako plusov a budeme sa jej venovať aj ďalej v texte. Kadlečík zdanlivo posunul jej možnosti, keď pochopil haiku ako strofu a radí ich za sebou v rámci básne, inde zostal pri pôvodnom chápaní. Haiku získava umeleckú silu dobrovoľným minimalizovaním parametrov formy (3 verše, 5, 7, 5 slabík), v ktorej sa protipólne prozaicky hovorí o niečom neohraničenom - v tom je čaro haiku. Ak Kadlečík v básni radí haiku za sebou, čaro sa stráca. Pritom ide o výsostne koncentrovaný spisovateľský typ, takže si toto divné formové rozvíjanie nevieme dobre vysvetliť. Píše: "Nazrieť do vnútra / hmatať vášnivý pokoj / v pokornom vzdore" - zjavné rozdielnosti ("znak / ostro dvojsečný") rieši samým jazykom, jeho skrytou dispozíciou byť prítomným aj bez slov, teda vravieť, povedzme, celou stranou, nielen vysádzanými veršami. Znamená to neurčovať sa len sémantickými možnosťami slov a viet, ale cez ne vchádzať do neplynutia, do nemoty, späť do matky všetkých slov. Kadlečík prepája viditeľné s neviditeľným ako následok s príčinou, fundamentálne, vo svojom filozoficko-meditatívnom postoji opierajúcom sa nielen o jazyk, ale aj o hudbu, no takisto aj o tao a zen.

Radoslav Matejov

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Haikukukuk

Po období ikebany mi moja žena Angela ako na doplnenie vysvetlila a darovala haiku.

Objav potešil. Päť, sedem a opäť päť, spolu sedemnásť, žiadne zvláštne čísla, až na sedmičku, ktorú mám rád. Staronové haiku boli opäť na Slovensku, mnohí si s nimi pocvičili.

Pri čítaní Pútnické haiku nebolo čítané, a predsa kohosi zaujala báseň zostavená z haiku.

 

Haiku nie je hra,

vylúštiť si krížovku,

asi viac je ÓM.

Haiku a človek

sú súčasťou prírody,

presné svitanie.

 

Haiku je:

Zem i sen a zen,

z čiernych kamienkov už-už,

biely piesok slov.

 

Haiku je báseň, ale v listoch slovo, padá ako suché listy z temných stromov.

A tiež:

Natiahnutý vták,

dlhé, dlhé hodiny,

kukučke sa čká.

 

Haiku v próze je tiež možné:

Haiku úsporné, slová ticho hľadané, sám napíš svetlo.

 

Boli ešte úspornejší:

Giuseppe Ungaretti

Mattina

M´illumino

d´immenso

Peter Repka

2017- august

Koľko je hodín?

Odpoviem a nepoviem

pravdu: už je viac

Ján Štrasser

O čom šumí strom?

O čom zvoní tento zvon?

Takmer o všetkom

 

Stojí tam sosna

ihlice siete krosná

utkaná zo sna

 

Mlčiaca sviečka

v jazyku ohňa povie

tajomný odkaz

 

Knihy z papiera

páperové perute

preletia časy

 

Pozorujú ma

rieka sýkorky stromy

a ja sa hanbím

 

Kyvadlo hodín

z rytmu krúžiacich zúbkov

naberá silu

 

Krušné krutosti

krútňava mysle a krv

ženie krúženie

 

Minulosť stúpa

dych lapám steblo trávy

nevidno Sitno

 

Baroko mrakov

pod nimi sviečky kvetov

horia a hrajú

 

Vypiť dni do dna

čo cíti moja myseľ

kým nalievajú

 

Vystreté dlane

mávajú na rozlúčku

Aj jeseň je sen

 

 

CHVÍĽA, KTORÚ NEČAKÁTE

Dlhé roky umlčovaný literárny solitér Ivan Kadlečík je špecifickým zjavom slovenskej krásnej spisby. Jeho písmenková púť, akokoľvek kľukatá, mierila vždy k podstate, k jadru bez ozdôb. Možno aj preto je dodnes tak dlhotrvajúca, citlivá, "hodinársky" vycibrená a netrpí nadprodukciou. Poriadne skúšaný životom si tento estét slova svoje finálne skúsenosti prozaickej, básnickej, esejistickej a literárno-kritickej tvorby dokázal prekvapujúco komprimovať do nového "esemeskového" útvaru - vlastnej varianty japonského haiku.

V poetickej a duchovnej tradícii krajiny vychádzajúceho slnka je kult chodenia a putovania mimoriadne dôležitý. V posvätnom pohorí Jošino na juh od Kjóta pôsobil v 7. storočí legendárny svätec Gjódža (Chodec), ktorý založil sektu horských askétov Jamabuši. Dodnes sa tam dajú stretnúť ich "dediči" - chodci v bielom rituálnom úbore. Všetci veĺkí básnici haiku boli takými mníchmi pútnikmi, či už formálnou konverziou alebo vnútornou podstatou. Pútnik japonský a slovenský sa až tak neodlišujú - princípom je cesta, ktorá môže byť aj cieľ a všakovaké duchovné nálezy počas nej. Niekto iba kráča, iný putuje a píše... Ako hovorí sám Kadlečík: "Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, čo sa cestou k niečomu (alebo na úteku od niečoho?) pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia učitelia a kňazi, čo nesedeli dlho na jednom teplom mieste."

V jeho denníkových záznamoch sa dá prečítať asi najkonkrétnejší úvod ku knižke s obsahom 42 míľnikov životnej cesty vo forme mikrobásní, do ktorých vtisol pečať svojej interpretácie a chápania sveta s akčnosťou a pohotovosťou zberateľa myšlienok:

Zbierka je famózna svojou úprimnosťou a čistotou, jazykovou virtuozitou, schopnosťou presne a úsporne pomenovať zásadné, s pokorou mieriť do živého. Nie je taká prejemnená ani vláčne subtílna ako japonské útvary, skôr má ostrejšie hrany a kritický pôdorys pre silu nezvyčajných asociácií v zapísaných riadkoch, vyslovených (či vymyslených) medzi hlbokým nádychom a výdychom pri zastavenom pohľade, s obsahom esencie posolstva (ne)očakávanej chvíle.

Pavel Malovič

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Haiku je najtichší výkrik prichádzajúci výhradne od chrbta. Písanie na nohách - bez pera a sedacieho svalstva. Najtenšia hranica medzi povzdychom a mlčaním. Príručné zrkadielko, celý vesmír v zovretej pästi...

Ján Púček

2017- júl

Zachytil som len

periférnym videním

smrť na úteku

Igor Hochel

Neslobodný zvuk

píšťal sa šíri v sebe

nejde priestorom

 

Rozprestrieť pestrosť

pre priestor starých stromov

tŕpnucich strachom

 

Nekonečno je

práve nedokončený

tieň stromov a slov

 

Rozrastajú sa

priškrtené slabiky

až do významov

 

Čože sa deje

pod matnou hladinou

tej zreteľnosti?

 

Od narodenia

pochovaný vo vlastnom

tele nechladnem

 

Ak v našej mysli

nedýchajú tí dávni

dávno sme mŕtvi

 

MALÉ, ALE POTEŠÍ

Prv to tu bolo akési prázdne.

 

A teraz už nie

a vietor spieva žalmy

proti démonom

 

Sám s nohami na stole v pustej nemocničnej cele si čosi píšeš na škatuľku od šumivého magnézia. Ktorý z vás je pán Kadlečík? spýta sa zrazu vstúpivší Dr. Coolness. Otázku s potešením nechápem, radšej si ďalej čarbem na obrúsok krpaté formičky, najvhodnejší nemocničný alebo väzenský žáner.

Že malé poteší, vedeli Slováci pradávno o ženách a ich častiach tak ako orientálci o umení medailónu a miniatúry. Postmoderné tvary, materiály a technológie spejú k mini, mikro, nano: žiaľ, aj niektoré mozgy, vzdelanie a charaktery. Dnešné esemesky sa akoby stretávajú s dávnovekosťou umeleckej formy japonského haiku: alebo naopak? Drobnosť haiku je obrovská vo výhodách: efektívnosť, sústredenosť ako laser, priestorová, časová a materiálová úspornosť, pamäť mikročipu, hustota gravitačnej energie, matematická presnosť a exaktnosť, nukleárna údernosť. Praktický básnický útvar sa hoci z nemocničného lôžka alebo z lietadla či ponorky pošle rýchlo a kdekoľvek. Okrem  iného sa tým rieši aj problém publikovania, prístupnosti, čítavosti a "sledovanosti" poézie. Slovenský spisovateľ, ak chce a trochu porozmýšľa, predbehne aj Japonca.

Ivan Kadlečík

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Haiku? Dumka, piktogram blesku, baládka počatá šumením, padajúci list z tela jesene, zázračne mocná pavúčia sieť v búrnom povetrí, princíp prísnej voľnosti, suchá ratolesť dávno ušlých zvukov, zastrálnené nečujno, dračí pazúr náhody, plavný tanec stužky dymu, tichý kút, limba, mach, prístrešie jasu, hybký plaz sedemnástich slabík.

Oleg Pastier

2017- jún

Smútok je štvorec

A kruh je potom radosť

Smrť trojuholník

Daniel Hevier

JANUÁROVÉ HAIKU

Padá sňah na dach
aj sa ho nadrbalo
v noci o pou trach

 

FEBRUÁROVÉ HAIKU

To boli časy
keď som bol mladým žitkom
spomína koláč

 

MARCOVÉ HAIKU

To budú časy
myslí si siate žitko
keď budem koláč

 

APRÍLOVÉ HAIKU

Zmena večnosti

čiar farieb zvukov svetla

stále to isté

 

MÁJOVÉ HAIKU

Nie som a kvety

svietia akoby som to

všetko zavinil

 

JÚNOVÉ HAIKU

Hladina žmurká

a jazero sa myká

v krčahu vínka

 

JÚLOVÉ HAIKU

V sypkosti piesku
vlastnými slzami smäd
budeme krotiť

 

AUGUSTOVÉ HAIKU

Vzduch má zastávku
parný stroj rýchlovlaku
na nekonečnej

 

SEPTEMBROVÉ HAIKU

Drevené prúty
z guľatých modrých očí
vyplačú šťavu

 

OKTÓBROVÉ HAIKU

Dlane javora
mávajú na rozlúčku
aj jeseň je sen

 

NOVEMBROVÉ HAIKU

Dni a dni letia
akoby utekali
čoho sa boja?

 

DECEMBROVÉ HAIKU

Zima pokojne
čaká kým neprídeme
nenáhlime sa

 

MÁVNUTIE KRÍDEL - 42 SLOVENSKÝCH HAIKU 

Lyrický útvar haiku je stále obľúbený a vyhľadávaný. V niektorých krajinách sa jeho autori združujú do klubov, vydávajú antológie a organizujú čitateľské stretnutia. Aj u nás táto svojbytná forma zaznamenala v posledných rokoch viditeľný posun vo svojej prezentácii. Napokon zachytiť na vymedzenom priestore prchavú večnosť bude vždy lákavé.

Pôvabná knižka Mávnutie krídel s podtitulom 42 slovenských haiku je neprehliadnuteľná z hľadiska formy aj obsahu. Nenápadná, ale pôsobivá väzba, decentná grafická úprava a nevtieravé ilustrácie Jána Kudličku vytvárajú vkusný artefakt. Táto malá antológia je zložená vskutku z reprezentatívnej zostavy: Groch, Haugová, Hevier, Hochel, Chmel, Jurolek, Kadlečík, Kuniak, Ondrejková, Podracká a  Zambor. Knižku nemôže otvárať nikto iný ako najznámejší japonský básnik a  zakladateľ tejto básnickej formy Macuo Bašó (1644-1694). Jeho známe haiku je uvedené v  pôvodnom jazyku, ale aj v  slovenskom a  českom preklade. Je až neuveriteľné, že táto forma si od svojho vzniku v  17. storočí zachovala svoju tvarovú výnimočnosť a nenahraditeľnosť. Strohý počet slabík v štruktúre 5­7­5 stavia každého autora pred uvážlivosť, pokoru a  slovnú askézu. Stačí odcitovať haiku Rudolfa Juroleka:

Deň ako z detstva

a už navždy, august,
keď žiť je nevinnosť

Priezračný odkaz povznesený nad rámec všedného dňa ponúka nekonečné množstvo asociácií a  polozabudnutých mihnutí. Vyzdvihnutá skutočnosť je exponovaná úzkym pásom svetla, aby vyvolala jasnú momentku prežitého a uchovaného. Alebo Anna Ondrejková v jednom riadku s titulom 18. 12. 2010:

čierny sneh, hlboké hviezdne duny: sčitovanie snov: horí

Jej prekrývanie obrazov pripomína filmové zábery s dôrazom na kontrasty, zvuky a detailné zachvenia.

Mila Haugová a jej január:

naozaj zima
obzor skrehnutý vtákmi
v mojom vzdialenom srdci

Z  jej starostlivo vypreparovaného zážitku vyžaruje autentický chlad, ktorý však skôr zahreje a vtisne nepremárnenú nádej v prítomnosť  bijúceho srdca. Reálne obdobie zimy a prázdnoty je vyvážené láskou a  odpustením.

Výberovú jedenástku príznačne uzatvára Ján Zambor:

Biele miesta sú
náš osud A len zlomky
smieme poodkryť

Básnické slovo zostáva takmer v  celej svojej hĺbke tajomstvom, inak stratí svoju licenciu. Vždy je nám dovolené odtajniť iba jeho náhodne odskočenú iskru.

Výber končí poetickým doslovom vytvoreným z kompozície  haiku a 17­slabičných fragmentov z  textov zastúpených autorov, ktorý zostavil Rudolf Jurolek. V  tomto dômyselnom usporiadaní dostávajú "premiešané" texty novú a zaujímavú dimenziu vnímaných súvislostí. Hovorí sa, že dobrého býva málo a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Knižka má len 60 strán, ale jej obsah nás znovu zasahuje v udivujúcich významoch a  (skrytých) spojeniach. Titul Mávnutie krídel vystihuje pominuteľnosť a  prírodnú premenlivosť. Je chvályhodné, že takáto publikácia sa dostáva na knižné pulty ako kultivovaný podnet na zastavenie.

Miroslav Brück

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Namiesto troch odpovedí jedna pohľadnica z Lhasy adresovaná básnikovj Petrovi Repkovi: Aj haiku je pre mňa už pridlhé...

Igor Nusko

2017- máj

Taká tichá noc

ticho sa premenilo

na hlas večnosti

Juraj Kuniak

HAIKU SOČNOSTI (HAIKU ŠŤAVNATOSTI)

Voda je vse:

obrazložitve mnogoterosti

spoštovanje občudovania

 

Metafyzika

ljubezni pomilostitve

mati vseh besed

 

Vse je voda

V cvet spravlja kamne

zažiga grmovje

 

HAIKU VALOV (HAIKU VĹN)

V ožilje se zliva

morje V venah utripa

kod da vročina

 

Rdeče jadrnice

vodnega zraka

tihotapijo tone

 

Z očmi govorijo ribe

Pišejo z vsem

telesom in vselej

 

HAIKU BACHOLOGIJE (HAIKU BACHOLÓGIE)

Skladal je za demone

da omahnejo

S petjem se okrepimo

 

HAIKU PREDPOSTA (HAIKU PREDPôSTNOSTI)

Pogovor s bitjo

Stik brez besed pojmov

Prošnja za naklonjenost

 

HAIKU MAXIMALNOSI (HAIKU MAXIMÁLNOSTI)

Zmagovitost biti

Kristusov strah v Getsemanu

Bachovi toni

 

HAIKU VPOGLEDA (HAIKU VIDOMIA)

Razbiti zrcalo

Po čudežu ugledati vse

namesto sebe

 

HAIKU SIVE MRENE (HAIKU KATARAKTY)

Besede me

otipavajo in berejo

Knjige me vidijo

 

HAIKU SEBASTIANA (HAIKU SEBASTIANA)

Zanetil je čisti

prosojni ostri ogenj

Takšen kod voda

 

Odprl je čisto

prosojno ostro vodo

Takšno kod ogenj

 

HAIKU PLOVNOSTI (HAIKU SPLAVNOSTI)

Proti toku silnic

željno iščeš izvir:

najdeš le morje

 

HAIKU TRPLJENJA (HAIKU STRASTI)

Razgrniti pisanost

na kraju starich dreves

odrevenelih od strahu

 

HAIKU PRONICLJIVOSTI (HAIKU PRENIKAVOSTI)

Prosojna voda.

Predniki: zrak jezik steklo

Žarka pa ne pogoltnejo

 

HAIKU PRETAKANJA (HAIKU TEČENIA)

Voda v a-molu

je mati vseh tonov

zapeljivega telesa

 

in peresa v duru

Je struga kantate

Ich habe genug

 

HAIKU OPRAVIČILA (HAIKU OSPRAVEDLNENIA)

Nisem. Rože pa

svetijo kot da sem

jaz vsega kriv

do slovinčiny preložila Stanka Repar

HAIKU 2014

Po zbierkach Mávnutie krídel (Skalná ruža 2011) a Haiku, haiečku, haiku zelený (F. R. & G. 2011) sa nadšenci tejto starej básnickej formy pochádzajúcej z Japonska môžu tešiť z ďalšieho prírastku do svojej knižnice. Kolekcia Haiku 2014 obsahuje štyri dvojjazyčné knihy v slovenčine a slovinčine od slovenských tvorcov haiku - Ivan Kadlečík, Stanislava Repar, Daniel Hevier, Daniela Bojnanská - a krátku antológiu slovinského haiku s prekladmi do slovenčiny, češtiny, rumunčiny, nemčiny a angličtiny, ktorú zostavil básnik, filozof, prekladateľ, esejista a  riaditeľ vydavateľstva KUD Apokalipsa Primož Repar.

Zbierka básnika, prozaika, esejistu a vedca Ivana Kadlečíka (1938 - 2014) Matka všetkých slov je výberom haiku z jeho rovnomennej knihy (F. R. & G. 2007), ktorý zostavila a do slovinčiny preložila Stanislava Repar. Kadlečíkove haiku sú polytematické. Typické sú pre ne filozofické, meditatívne témy či vzťah k najbližším a spájanie trojverší do zložitejších útvarov, čím sa mierne odkláňa od tradičného japonského haiku. Nasledovanie tradície môžeme pozorovať v prípade Haiku súkvetia, kde využívaním naturistických prvkov kladie dôraz na senzuálnu zložku verša.

Slovenská a  slovinská spisovateľka, prekladateľka, literárna vedkyňa a vydavateľka Stanislava Repar (1960) vo svojej knihe Fabrika na porcelán bohato využíva interpunkciu a často spája niekoľko trojverší do jedného celku. Nedodržiava vždy striktne počet slabík: "Snehom prikryté / hrudy, hrboľaté polia. / Tony citrónovej." Jednotlivé haiku nesú názov podľa miest, kde vznikli (Ľubľana, Liptovský Mikuláš, Pécs...) a vytvárajú akýsi denník, ktorý prepája atmosféru týchto miest s vnútorným svetom autorky.

V knihe Na niti mesiac nájdeme tematicky rôznorodé haiku od básnika, prozaika a prekladateľa Daniela Heviera (1955), ktoré sú neprehliadnuteľné svojou bohatou metaforikou a schopnosťou maximálnej výpovede na minimálnom priestore. Zaujímavým aspektom je aj využívanie paradoxu: "Hodiny stoja / na parapete okna / Stoja a idú." Autorove haiku sa vyznačujú najmä naturistickými a reflexívnymi motívmi. Posledné haiku jeho zbierky je dôkazom toho, ako majstrovsky narába s lyrickou skratkou a myšlienkovým presahom: "Vták stráca perie / Kľúče strácajú ľudí / Vždy niečo chýba."

Poetka Daniela Bojnanská (1960) vo svojej knihe Tri slnká predstavuje prevažne tradičné haiku, vychádzajúce z prírodných motívov. Prepája naturistické prvky a zmeny počasia s láskou k mužovi, čím vykresľuje dynamiku vnútorného prežívania lyrického subjektu a dodáva svojej poézii intímny charakter: "májové dažde / kiež by som v  každej kvapke / padala k tebe."

Poslednou knihou kolekcie Haiku 2014 je krátka antológia slovinského haiku s názvom Broskyňové puky. Svoje texty tu predstavili Milan Dekleva, Jure Detela, Alenka Zorman, Darja Kocjančič, Josip Osti, Rade Krstić, Jože Štucin, Dimitar Anakiev, Tone Škrjanec a zostavovateľ zbierky Primož Repar. Haiku zo slovinského jazyka preložila do slovenčiny Stanislava Repar, do angličtiny Jure Novak, Alan McConnell-Duff, Alenka Zorman a Joshua Beckman, do češtiny Aleš Kozár, do rumunčiny Paula Braga a do nemčiny Dietmar Tauchner.

Martin Chudík

Prečo píšete haiku?

 

Keď sa mi niekoľkí básnici a poetky zdôverili, že píšu haiku, považoval som to najskôr za výstrelok. No veľmi rád si tieto kraťasy prečítam, takisto ako aforizmy. V oblasti literatúry každý krátky písomný útvar predstavuje rovnako obrodný fenomén, akým bola a je v oblasti filmu groteska alebo vo výtvarnom umení karikatúra. Popritom, že sa kedykoľvek stáva dobrým dôvodom na zasmiatie nad sebou a inými ľuďmi, je to aj veľmi seriózna a vážna vec. Bašó nemal problém prijať pseudonym Zelená broskyňa, jeho najznámejší pseudonym v preklade znamená Banánovník.

 

Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti?

 

V čomsi je to neopozerateľné. Niektoré básničky akoby sa hromadne rozhodli nosiť minisukňu a to je dobrá vec. To treba podporovať.

 

Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Všetko a nič, no ak má človek čo povedať, zvyčajne to povie pár slovami.

Ján Litvák

2017- apríl

Pustý breh s pieskom

sem-tam stopy po lete

do vody sneží

Ján Zambor

HAIKU POČÚVANIA

Klesanie tónov

záhadná niečia skladba

súzvuky snehu

 

HAIKU VINIČA

Budúcnosť v štepe

do pôdy zahrabaná

očká ju vidia

 

HAIKU ORGANA

Malíčkom spustíš

víchricu vánok hromy

utíšiš hory

 

HAIKU NOVOROČIA

Váš zajtrajšok nech

je otvorenou knihou

dobre zakrytý

 

HAIKU KAVIARNE

Nohu čašnice

pretne malá ručička

a hneď je polnoc

 

HAIKU ZODPOVEDANIA

Ale kto môže

za to že nikdy nikto

za nič nemôže

 

HAIKU FOLKLÓRU

Padá sňah na dach

aj sa ho nadrbalo

v noci o pou trach

 

HAIKU HROZNORODÉ

Drevené prsty

z guľatých modrých očí

vyplačú silu

 

HAIKU JADRNOSTI

Stĺp blk vlk chlp tĺk

hrk krb mrk vrk krv krk štrk

štrnk brnk do tŕňa

 

HAIKU SOSNY

Odedza časná

ihlice nite krosná

utkaná zo sna

 

HAIKU CHATY

Hladina žmurká

a jazero sa myká

v krčahu vínka

 

HAIKU OÁZY

V sypkosti piesku

vlastnými slzami smäd

budeme krotiť

 

HAIKU OBRANY

Veža z kvádrov slov

z papiera zlepený val

strážim či straším?

 

HAIKU PÍSOMNÍCTVA

Stratiť sa v texte

iná sloboda nie je

len v okovách slov

 

DOSLOV

Nastal čas bezbožného hýrenia, plytvania, mrhania. Doba rekordov. Minúť čím viac vody, mäsa, energie, hluku, ľudských životov, slov, peňazí, sexu, emócií. Rast a zvyšovanie. A do tejto utáranosti takmer po špičkách a pošepky vkročí haiku. Podľa Ivana Štrpku "posunok, ktorý myslí". Vzdych. Úspornosť reči, ktorá je vzácna. V zrnku prachu obrovská energia, jej explózia, ktorá protirečí a prevýši strach z nadbytku a prebytku. Takmer porazí úzkosť. Keď som v nemocnici pred operáciou či po nej v hlbinách úzkosti načmáral pár slabík a zopár slov, trochu sa mi uľavilo. Úzkosti zaháňame malým zaklínadlom, čarovaním, zvaným aj haiku. Poézia ako forma modlitby je stále pri človeku, na jeho strane proti démonom.

Päť, sedem, päť slabík, spolu sedemnásť. Všetko nepárne čísla, teda nezvádza to k akémusi lá, lá, lá, lá, ale čosi asymetrické a zároveň symetrické čudo. Všetko sú to prvočísla, ktorým matematici prikladajú osobitný význam a tajomstvo. Tí, čo skúmajú vzťah hudby a matematiky, prípadne numerológovia, našli signály tohto javu aj v kompozíciách Johanna Sebastiana Bacha.

Ivan Kadlečík

Prečo píšete haiku?

 

Haiku som nikdy predtým nepísal, ani mi to nikdy nenapadlo. Tieto haiku sú moje prvé pokusy v tejto forme a zároveň sú to prvé básne, ktoré som napísal po slovensky (inak píšem iba po rusky).

 

Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti?

 

Táto forma je natoľko klasická, že bude, zdá sa, vždy moderná. Mne vyhovuje práve pre svoju úspornosť. Núti básnika povedať všetko, čo povedať chce, a pritom "nerozrieďovať" báseň ďalším množstvom slov, výlevov, vzdychov a výdychov.

 

Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Na takomto minimálnom priestore sa dá nájsť všetko a nič, dá sa napísať veľa a nič. Všetko záleží na čitateľovi, či vie z ničoho vyťažiť všetko a či vie všetko rozpoznať. Haiku je napriek putám sedemnástich slabík forma veľmi slobodná a oslobodzujúca.

Valerij Kupka

2017- marec

Jas člení aj dni

už zhoreli ozdoby

z mojich prístreší

Ivan Laučík

HAIKU ZVESTOVANIA

Úroda skrytá

v driečnej a drievnej dreni

dreva ako list

 

Posolstvo nemé

lebo niet veštby len znak

ostro dvojsečný

 

HAIKU OPORY

Pevne sa držať

lietavých bodov snehu

nech nespadneme

 

V lete neletia

dobre ich vymyslíme

a napíšu sa

 

HAIKU METANOIE

Premena mena

sneh ozelenie hlinu

a má lupienky

 

So žltým peľom

svieti v pálenej pôde

bytosť vo váze

 

HAIKU PREDPÔSTNOSTI

Rozhovor s bytím

kontakt bez slov a pojmov

prosba milosti

 

Striehne aj strach striech

úskočná úzkosť úži

súvetia bez viet

 

Pravda dotyku

beľ byle začernela

bol bôľ a bál sa

 

HAIKU ZACHOVANIA

Náhrobok plodí

na márach leží vecnosť

nákupných stredísk

 

Konzum je smrtný

knižnica ničí zmary

ako kolíska

 

HAIKU MUZIKY

Súzvuky vzduchu

harmónia hry hromu

sviatok svitania

 

Sťa stúpanie stôp

aj ostrie striebra brní

slák klesá klasom

 

HAIKU NEHNUTEĽNOSTI

Vyhnúť sa každej

nepoužiť ísť vedľa

proti a krížom

 

Klame že ideš

cesta sa rúti sama

kašle na ľudí

 

HAIKU SKEPSY

Dobre si chutia

ruža strom živej pôde

píšťala vzduchu

 

Vyživujú sa

samy sebou poznanie

a pochybnosti

 

HAIKU AKUSTIKY

Píšťalu ľúbia

molekuly kyslíka

vody dusíka

 

Šľachtí ich rytmom

telom učí vzduch reči

dá ďalší zmysel

 

HAIKU SEBASTIANA

Navatril čistý

priezračný ostrý ohník

ako je voda

 

Otvoril čistú

priezračnú ostrú vodu

ako je oheň

 

HAIKU SÚKVETIA

Rozpísané má

význam agátových hviezd

dopísané nie

 

Nekonečno je

práve nedokončená

vôňa líp a slov

 

HAIKU TEČENIA

Voda v a mole

je matkou všetkých tónov

zvodného tela

 

Durového čela

i riečište kantáty

Ich habe genug

HAIKU AKO PRÍKAZ NA ZAMYSLENIE

Najnovšia Kadlečíkova kniha Matka všetkých slov je čarovnou hrou so slovom i zamýšľaním sa nad podstatou bytia.

Ivan Kadlečík (1938) je ako prozaik, básnik, esejista a literárny kritik, nositeľ Ceny Dominika Tatarku, člen korešpondent akadémie umení v Mníchove, výraznou osobnosťou v našom kultúrnom, literárnom dianí. Najnovšou knihou tohto produktívneho autora je básnická zbierka Matka všetkých slov. V knihe nájdeme Kadlečíkov životopis s bibliografiou i doslov (Haiku z jeho vlastnej záhrady) vo forme básne v próze od Ivana Štrpku, kde na krátkej ploche vyslovil o Kadlečíkovej poézii nesmierne veľa. Podľa Štrpku haiku "je to plachý vták, veď sotva znesie ľahké tlesknutie. Sám nie je viac než presný, vzdušný posunok, to malé čosi medzi prvým a posledným výkrikom, geometria zablysnutia, ticho v ozvenách."

Štrpkovej charakteristike žánru sa zvláštnou podobou prispôsobil i jeden z formových znakov knihy: listy sa dajú otáčať iba po dvoch naraz - doslova prázdny dvojstránkový priestor medzi jednotlivými haiku akoby naznačoval postátie, akýsi imperatív na pauzu, zamyslenie, pozitívnu pomalosť vnímania výpovedí. "A ozaj, zázrak. Prehovára to jemne rozčerené ticho medzi dvomi tichami. Prevráva nás na kúsok mlčania." (Štrpka)

Každá báseň v knihe je označená žánrovo - haiku. Forma zodpovedá téme, jemnej, ale silnej myšlienke ("Súzvuky vzduchu / harmónia hry hromu / sviatok svitania // Sťa stúpanie stôp / aj ostrie striebra brní / slák klesá klasom.").

Na rozdiel od prevažne prírodnej jemnosti, subtílnosti a prchavosti pôvodných japonských haiku sú Kadlečíkove svojou sémantikou zväčša prísne, kritické, často vyčítavé, bolestné, hľadajúce oázu v domove, u blízkych. Autor ide do podstaty bytia ("Rozhovor s bytím / kontakt bez slov a pojmov / prosba milosti // Pravda dotyku / beľ byle začernela / bol bôľ a bál sa"), hovorí o pokore, pripomína základné a podstatné v protiklade s dočasnosťou, premenlivosťou, pominuteľnosťou matérie.

V Kadlečíkových haiku je obsiahnutý celý svet, resp. svet jednotlivca, ako ho on vníma: relatívnosť postoja, vecí, možností, chcenia, plánov. Autorove haiku treba čítať pozorne, aby z tých málo slov nezaniklo ani jedno, ani hláska, lebo potom je už po myšlienke - odletí ako haiku.

Verše sú nasýtené nezvyčajnými asociáciami, je v nich hra so slovom i jeho čiastočkami a jemné prírodné impresie nevzbudzujú len pocit krásy a dobra, ale i ťažké myšlienky o podstate bytia a jeho zániku. ("Premena mena / sneh ozelenie hlinu / a má lupienky // So žltým peľom / svieti v pálenej pôde bytosť vo váze" "Nekonečno je / práve nedokončená / vôňa líp a slov")

Kadlečíkovo slovo je opora, posolstvo, chaos, poblúdenie, skepsa, nariekanie, nesloboda, nezabúdanie, vytriezvenie, zachovanie, ale aj opak toho všetkého, slovo vyjadrené subtílne, formovo minimalisticky.

 Gabriela Rakúsová

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

Haiku píšem len zriedka a ešte zriedkavejšie, ak vôbec, sa mi nejaké aj vydarí. Akoby to bolo niečo viac ako báseň, nejaká jej vyššia, špecifickejšia forma, presne vyvážená miera medzi mlčaním a hovorením. Niečo, čo maximalizuje priestor medzi počtom slov a tým, čo tieto slová vyjadrujú. Málo slovami je v ňom možné vyjadriť nesmiernosť.

Rudolf Jurolek

2017- február

Furuike ja

kawazu tobikomu

mizu no oto

Macuo Bašó

 

Pradávny rybník

skočí do neho žaba

šplechnutie vody

preklad Mila Haugová

HAIKU ŠŤAVNATOSTI

Voda je všetko

zdôvodnenie mnohosti

úcta obdivu

 

Metafyzika

ľúbosti zľutovania

matka všetkých slov

 

Všetko je voda

porozkvitá kamene

zapaľuje kry

 

HAIKU NOCI

Oči oblaky

zatvorené obloky

šuchocú vlaky

 

Rovné oblúky

odmlky a odluky

všetko bez vďaky

 

HAIKU OTVORENIA

Mame

Písací stolík

zavesený na Sitno

stále menlivé

 

V každom obloku

sa skrýva iná skepsa

rozmnožuje sa

 

Novým otvorom

vniká krajina a strom

čo nikdy nebol

 

Okno je vôľa

zhovárať sa dnu i von

cestou svieti svet

 

HAIKU OZVUČENIA

Trasľavé struny

bolesťou rezonujú

dýchajú duchom

 

Trpezlivo trp

vášnivú zaľúbenosť

Slnka do Zeme

 

Bez nej nejasno

prečo sa nám dovolí

hovoriť a hrať

 

HAIKU SRDCA

Svojej žene

Bod v presnom strede

aj nedokončeného

časopriestoru

 

Bod zavesený

na pavúkovom vlákne

taký je ten sval

 

Pred každou bodkou

veta sťa vyslovená

tichá myšlienka

 

HAIKU NEZABÚDANIA

Nemilosrdnosť

a studený nesúcit

pripomínania

 

Ostatné všetky

krutosti bez písania

sú už len väčšie

 

HAIKU ZISKU

Radia sa stromo-

radia či si poradia

so zimou hladom

 

Bez zbroja sa ne-

boja súc holé boja

iba peňazí

 

HAIKU NÁVRATNOSTI

Sviečka nesníva

knihy sú biele miesta

sneh sa len mračí

 

Nemá stolička

stolík je negramotný

všetko odišlo

 

HAIKU POETIKY

Strhnúť pokožku

skalpelom metafory

rozpíliť kosti

 

Verš nezdobí cieľ

zbúrané temné schody

až na dno slova

 

Nazrieť do vnútra

hmatať vášnivý pokoj

v pokornom vzdore

 

HAIKU POBLÚDENIA

Veterne krúti

verný dom od radosti

sivým chvostíkom

 

Na streche že ma

opäť vidí vracať sa

z dávnych hrobných ciest

 

Len vŕba stále

smutná breza veselšia

sneh tančí valčík

 

HAIKU VĹN

Zuzane

Do žíl sa vlieva

more akoby teplo

tepe tepnami

 

Pašujú tóny

červené plachetnice

vodného vzduchu

 

Ryby hovoria

očami píšu telom

celým a stále

HAIKU IVANA KADLEČÍKA

Ivan Kadlečík je známy predovšetkým ako literárny kritik, prozaik a básnik. Menej sa však jeho meno spomína v súvislosti s tvorbou haiku. Niekoľko ukážok Kadlečíkových haiku by sme našli v rôznych literárnych časopisoch, ucelený pohľad na tento typ poézie prezentuje až zbierkou s názvom Matka všetkých slov (2007).

Zrejme prvý rozdiel, ktorý si oproti tradičným haiku všimneme, je ich atypická dĺžka. Klasické tri riadky sa v Kadlečíkovom podaní menia na trojveršovú strofu, za ktorou nasleduje ďalšia strofa rovnakého usporiadania. V konečnom dôsledku tak máme pred očami báseň pozostávajúcu z dvoch, troch a v jednom prípade dokonca štyroch strof. Radoslav Matejov na adresu Kadlečíkových "predĺžených" haiku vyslovuje pochybnosť, že si jeho "divné formové rozvíjanie nevieme dobre vysvetliť", a že sa tak "stráca čaro" daných haiku. Naším úmyslom nie je obhajovať "čaro" Kadlečíkových haiku, to ponecháme ako výsostne subjektívnu záležitosť individuálneho čítania, ale môžeme sa aspoň pokúsiť pochopiť, ako ich dĺžka súvisí s jeho vnímaním tohto žánru.

Najprv však zdanlivo odbočíme, keď spomenieme, že "problému" dodržania trojriadkovej formy haiku sme sa už čiastočne venovali pri básňach Františka Lipku, ktorý ich nazýval dvoj-haiku a s týmto autorským zámerom pristupoval aj k ich tvorbe. Napĺňal tak formu dvoch trojveršových strof tvoriacich celok. Prvé tri riadky vznikali s cieľom ich nasledovného problematizovania v druhom haiku, čo nám umožnilo pomenovať tézu, antitézu a syntézu vytvorenej básne. Konkrétny cieľ tohto opätovného zhrnutia charakteru Lipkovho haiku poslúži na to, aby presnejšie vyjadril diferencovanosť postupov oboch autorov, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako totožné. Ivan Kadlečík síce predlžuje danú formu haiku, dokonca ešte viac ako Lipka, ale domnievame sa, že ich autorské plány sa líšia. Napriek tomu, že jednotlivé strofy Kadlečíkových haiku navzájom súvisia, nemôžeme hovoriť o akejsi téze nastolenej v prvom haiku a o jej následnom problematizovaní v druhom a následnom hľadaní syntézy a pod. To nás privádza k názoru, že Kadlečíkova motivácia tvorby dlhších haiku vyviera skôr z úsilia zachytiť konkrétnu myšlienku v jej rôznych variáciách.

Haiku zobrazuje prítomnosť, čo však nevylučuje fakt, že prítomnosť sa môže javiť rôzne, hoci aj v tú istú chvíľu. Možno práve toto sa snaží Ivan Štrpka pomenovať v doslove zbierky slovami: "A Kadlečík ho preto tak rád násobí. Rád obýva aj ozveny. Pridá." Pravdepodobne sa tak pokúša uchopiť daný moment čo najpresnejšie. Myšlienková súvislosť jednotlivých strof sa v podstate však nijako nevylučuje, pretože všetky sú momentálnym záznamom tej istej skutočnosti. Takýmto spôsobom Kadlečík tvorí haiku súčasnosti, doby elektronickej rýchlosti, keď sa pokúšame zaznamenať nie jednu, ale hneď niekoľko navzájom sa prelínajúcich myšlienok. Konkretizujme svoje tvrdenia na najdlhšom haiku s názvom

Haiku otvorenia

Písací stolík

zavesený na Sitno

stále menlivé

 

V každom obloku

sa skrýva iná skepsa

rozmnožuje sa

 

Novým otvorom

vniká krajina a strom

čo nikdy nebol

 

Okno je vôľa

zhovárať sa dnu i von

cestou svieti svet

Prvá strofa akoby obrazne opisovala vyššie rozvinutú odpoveď na otázku, prečo Ivan Kadlečík nie vždy dodržiava presnú formu haiku. Môžeme sa domnievať, že jej obsahom je opis myšlienky, ktorú sa autor ako momentálnu pravdu snaží zachytiť, tá je však stále menlivá. Navyše medzi uvedomením si nejakej myšlienky a jej zapísaním ubehne dôležitý čas - písací stolík zavesený na Sitno - ktorý spôsobí, že konečné haiku bude predsa trochu iné, a preto je pre autora nemožné zapísať ho len ako jedno. Z tohto dôvodu siaha po ďalších slovách, za pomoci ktorých akoby hľadal ten správny či skôr pôvodný tvar, ten, ktorý sa odohral v jeho mysli. Ak budeme takto pokračovať a pozrieme sa podobne aj na ďalšie strofy, zistíme, že ich spoločným menovateľom môže byť práve čas a predmet pozorovania, t. j. okno vo svojom doslovnom, ale oveľa viac v metaforickom význame. V druhej strofe by tento motív mohol predstavovať rôzne uhly pohľadu, akési kritické skúmanie veci. V tretej strofe pravdepodobne opisuje možnosť, nový otvor, cez ktorý prichádzajú nové vplyvy. V poslednej strofe sa jeho obrazný význam ešte viac rozširuje, tentokrát na prístupnosť, otvorenosť k ľuďom, vôľa zhovárať sa v sebe zahŕňa interakciu, (medziľudskú) komunikáciu.  

Jedným z dištinktívnych znakov Kadlečíkových haiku je hra so slovom, "čaruje s pojmami a náznakmi, ako mág magnetizuje čitateľovu pozornosť nepokojnou magmou, prelievajúcou sa v hĺbkach mysle, zmyslov" (Jurolek). Využíva množstvo opakovacích figúr - rôzne druhy paronomázie, anaforu, aliteráciu, epanastrofu. Aj takýmto spôsobom vyjadruje menlivosť myšlienky, akúsi márnu snahu zastať pri jednej a zaznamenať ju. Okrem opakovania mu na jej presnejšie uchopenie slúžia asociácie, ktoré by sme mohli nazvať surrealistické. Jedným z príkladov je aj Haiku nariekavosti: "Zariekavá reč riečok sneh včely tóny stromy sú stony". Radenie slov môže pripomínať detskú riekanku, zariekavú reč. Akoby autor jednotlivé slová vytrhol z konkrétnych viet a ponechal im ich pádovú príponu. Zaujímavé je, že v žiadnom z Kadlečíkových haiku nenájdeme interpunkciu, nepoužíva ani len záverečnú bodku, čo súhlasí s našou domnienkou, že slová vyberá z rôznych súvislostí a ukladá ich vedľa seba. Takto si čiastočne zachovávajú svoj pôvodný význam daný predchádzajúcim kontextom a vytvárajú spolu zmes, presnejšie koláž významov. Dedukujeme, že týmto spôsobom sa snaží dostať, ako čítame v Haiku poetiky, "až na dno slova", a preto sa pokúša "skalpelom metafory rozptýliť kosti," aby sa priblížil čo najviac k podstate, k samotnému poznaniu. Podobne vyznieva aj

Haiku vidomia: "Rozbiť zrkadlo zázrakom zazrieť všetko namiesto seba". Slovko zazrieť v týchto súvislostiach evokuje skôr duševnú než fyzickú podobu. Dozvedáme sa, že chce nejakým zázrakom zazrieť všetko, a teda vidieť "za" zrkadlo tak, ako sa o to pokúša aj umenie haiku.

Vzťahu "poznanie" a haiku sme sa venovali v kapitole týkajúcej sa zenového budhizmu. Bolo by preto namieste uvažovať aj o takejto povahe Kadlečíkových haiku. Na druhej strane nie je podstatné, či je jeho túžba motivovaná nejakou filozofiou alebo náboženstvom. Postačí nám konštatovanie, že básne v zbierke Matka všetkých slov hľadajú podstatu vecí, idú pod povrch, dokonca až na samé dno. V takomto type haiku je dôležitý aj samotný čitateľ, keďže osoba autora, jej totožnosť s lyrickým subjektom nie je natoľko akcentovaná ako v iných haiku. Kadlečík využíva dokonca rôzne gramatické osoby, takže sa okrem prvej osoby singuláru stretneme napríklad aj s prvou osobou plurálu v

Haiku opory: "Pevne sa držať lietavých bodov snehu nech nespadneme V lete neletia dobre ich vymyslíme a napíšu sa", ďalej s treťou osobou singuláru v Haiku bachológie: "Skladal démonom aby ich likvidoval spevnieme spevom"

a taktiež s ich rôznymi kombináciami, ako napríklad v Haiku nehnuteľnosti: "Klame že ideš cesta sa rúti sama kašle na ľudí". Čitateľ je aktívnym účastníkom, resp. od stupňa jeho aktivity závisí estetická hodnota básní. Kadlečík sa tak svojou poéziou približuje dnešnému, mohli by sme dokonca tvrdiť, že k postmodernému umeniu. Takéto zámery celkom presne pomenúva v Haiku zvestovania, kde upozorňuje: "lebo niet veštby len znak" a v druhom riadku dodáva "ostro dvojsečný". Potom sa nám Kadlečíkove haiku javia ako hádanky, samozrejme, s viacerými správnymi odpoveďami. Napríklad, jedným z kľúčov k interpretácii Haiku možnosti by mohlo byť slovo "sen", možno nie náhodou motív, s ktorým postmoderna obzvlášť rada narába: "Nejestvujúci dom má dávno hotové okná s výhľadom".

Je potrebné dodať, že rozlúštením takýchto básní-rébusov nebýva vždy konkrétne slovo či veta, ale oveľa častejšie je ním len pocit, ktorý vznikne z asociačných prienikov jednotlivých slov použitých v danom haiku. Presný charakter toho pocitu prislúcha opäť výhradne čitateľskej recepcii textu.

Paradoxne k doteraz uvedenému sa v zbierke Matka všetkých slov nachádza niekoľko málo haiku, ktorých tvar je tradičný a ktoré sa aj inými parametrami pomerne výrazne približujú k japonským haiku. Tvoria tak určitý protiklad k ostatnej väčšine Kadlečíkových haiku. Takouto výnimkou je Haiku vytriezvenia: "Dnes sa nespijem krčah rudého slnka

padol na kameň". Funkcia prírody v haiku je rôzna. Spomínali sme, že často vystupuje ako akýsi náhradník reality v prenesenom slova zmysle. Aj v tomto prípade to tak môže byť, pretože Slnko môžeme chápať napríklad vo význame predstáv či plánov, ktoré sa "rozbili" - padli na kameň - alebo jednoducho ako symbol dňa, ktorý sa chýli ku koncu, keďže rudé slnko evokuje večer. Pokojne však môže zastupovať aj obyčajný krčah s alkoholom, ktorý sa rozbil. Vo všetkých prípadoch ide o nejaký momentálny dôvod, prečo lyrický subjekt vyhlasuje - dnes sa nespijem. Aj po formálnej stránke je toto haiku disciplinované, pretože je najviac "kopírujúce" normu haiku. Za druhým riadkom nasleduje kiredži, teda pointa, ktorá je oddelená veršovou pauzou. Prítomnosť, jedna z najdôležitejších vlastností haiku, je tu dokonca zvýraznená príslovkou dnes. Súčasťou haiku sú aj estetické pojmy wabi a sabi. Prvé dodáva básni "príchuť" nánosu času, keď paradoxne za slovkom dnes vnímame aj predchádzajúce konanie, ktoré je v rozpore s tým dnešným, je akýmsi porušením každodenného zvyku. Sabi sa v tomto prípade podieľa na forme len implicitne, čiastočne chcenú samotu naznačuje gramatická prvá osoba vyjadrená slovesom nespijem. Dodajme, že báseň má presný rytmus v počte 5,7,5 slabík rozmiestnených v troch riadkoch, čo jej zaručuje "švih", tzv. hosomi. Ľahkosť podania, karumi, vyplýva z "výrokovosti" citovaného haiku, máme pocit, akoby išlo o nahlas vyslovené tvrdenie, čím ho istým spôsobom zľahčuje. Prítomné je tu aj posledné pravidlo s názvom šibumi, akási horko-sladkosť života, ktorá sa len veľmi ťažko dokazuje konkrétnym slovom, pretože je súčasťou atmosféry daného haiku.

Na záver už len skonštatujme, že Ivan Kadlečík prináša do slovenskej poézie skutočne špecifický variant haiku, dokonca by sme mohli hovoriť o niekoľkých typoch haiku. Výrazne zapája do svojej tvorby čitateľa, ktorý svojím čítaním určuje konkrétny smer daných haiku. A hoci nebolo naším zámerom obhajovať "čaro" vybraných haiku, je možné, že z naznačených interpretácií implicitne vystúpilo aj subjektívne priaznivé čitateľské zaujatie touto krehkou poéziou v podaní Ivana Kadlečíka. (Kapitola z diplomovej práce Haiku v kontexte slovenskej poézie)

Eva Urbanová

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Prehistoricky ma v prvom rade oslovil Bašó a iní lupienkoví majstri (Issa?) vďaka ohromnej slobode v sedemnásťslabičnej ohraničenosti, potom po rokoch, v prebudení do slovinčiny Ivan Volarič Feo (časopis Problemi z konca rokov šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych), potom Milan Dekleva a jeho knižka Mushi, mushi, tuším z roku 1971, pravdaže, u mňa s adekvátnym oneskorením, všetky tie básničky pre zmenu presahujúce vyhranenosť určeného tvaru a myšlienky, nasledovala moja opovážlivosť imitovať, ba presadiť v prvej knižke tzv. haiku s prižmúreným okom ako môj príklad prirodzenej náklonnosti ku krátkym veršovým formám, a tak to pokračuje s výkyvmi dodnes; v rámci obdivu aj zatracovania...

Karol Chmel

2017- január

Vták z hory volá.

Zjavil sa kruh mesiaca

nad štvorcom stola

Macuo Bašó (1644 - 1694)

HAIKU VYTRIEZVENIA

Dnes sa nespijem

krčah rudého slnka

padol na kameň

HAIKU CHAOSU

Zmätené čiastky

vzduchu s vášňou čakajú

na zákon huslí

HAIKU BACHOLÓGIE

Skladal démonom

aby ich likvidoval

spevnieme spevom

 

HAIKU MAXIMÁLNOSTI

Triumfy bytia

Kristov strach v Getsemane

Bachove tóny

 

HAIKU MOŽNOSTI

Nejestvujúci

dom má dávno hotové

okná s výhľadom

 

HAIKU MOŽNOSTI 2

Okná hotové

okolo nich postaviť

len múry domu

 

HAIKU OPERENIA

Robia si hniezda

organové píšťalky

aby lietali

HAIKU ZBOŽNOSTI

Vetvy rovnaké

veži rastú korene

o čom zvoní strom?

HAIKU NEVOĽNOSTI

Neslobodný zvuk

píšťal sa šíri v sebe

nejde priestorom

HAIKU VIDOMIA

Rozbiť zrkadlo

zázrakom zazrieť všetko

namiesto seba

 

HAIKU KATARAKTY

Ohmatávajú

čítajú si ma slová

knihy ma vidia

HAIKU SPLAVNOSTI

Proti prúdu síl

túžobne zazrieť žriedlo

nájdeš len more

 

HAIKU RUBÁŠA

Tkať textil básne

z neopustených vláken

neodpustených

 

HAIKU STRASTI

Rozprestrieť pestrosť

pre priestor starých stromov

tŕpnucich strachom

HAIKU NARIEKAVOSTI

Zariekavá reč

riečok sneh včely tóny

stromy sú stony

 

HAIKU PRENIKAVOSTI

Priesvitná voda

predkovia vzduch jazyk sklo

nepohltia lúč

 

HAIKU PREDZIMIA

V kríkoch sa krčia

kričiace kŕdle mŕtvych

krídlami kreslia

 

HAIKU MESTA

Kolesá ulíc

s ozubenosťou schodíšť

tikanie času

 

HAIKU NEHRANIA

Husľová struna

na lôžku natiahnutá

bojím sa snívať

 

KADLEČÍKOVE HAIKU Z JEHO VLASTNEJ ZÁHRADY

Čo dodať k haiku. Je to plachý vták, veď sotva znesie ľahké tlesknutie. Sám nie je viac než presný, vzdušný posunok, to malé čosi medzi prvým a posledným výkrikom, geometria zablysnutia, ticho v ozvenách.

Hľa, haiku, japonský Fénix tejto sekundy, pristáva práve v Ivanovej hlave, v jeho záhrade, vznáša sa ľahko z hrany jeho upracovaného stola.

A ozaj, zázrak. Prehovára to jemne rozčerené ticho medzi dvoma tichami. Prevráva nás na kúsok mlčania. Vníma to. Zurčiaci poryv, malý postreh kútikom oka ako navečnosť, pocit, zážitok. zážeh, záblesk. Posunok, ktorý myslí. A Kadlečík ho preto tak rád násobí. Rád obýva aj ozveny. Pridá. A ešte pridá a neuberie svetu ani smietku. Aha, myslí to. Ľahko prúdi ten správny krátky dotyk, ktorým sa rozkotúľa koliesko. Posunok, ktorým vážne dieťa ukazuje na slnce a rozosmiaty starec na dieťa. Pozorne pri tom na nich hľadí ticho a voda - matka všetkých slov.

Nehovor, zmĺkni, zadrž výdych. Pridaj len prázdny posunok, urob to svoje ticho pre haiku.

Ber si z tej skvelej rozžiarenej úrody, ktorá sa vie hneď v okamihu rozplynúť. Letná ka(dlečíko)ligrafia mysle.

Tak vďaka, Ivan. Poviem to ľahkým úklonom. Dýcha to s nami. Je to. Nie v slabikách. Je to presne tak.

November 2007

Ivan Štrpka

 

Prečo píšete haiku? Čím vás zaujala táto klasická básnická forma sedemnástich slabík úspornosti? Čo všetko sa dá na takomto minimálnom priestore nájsť a napísať?

 

Mám rád minimalizmus každého druhu: vo výtvarnom umení i v hudbe. A v literatúre pre mňa predstavuje minimalistické úsilie práve haiku. Okrem toho mám rád v tomto bezbrehom svete, kde je všetko možné a dovolené, limity. A haiku vytvárajú limity.

Čítal som aj uvravené, rozťahané haiku. Láka ma práve tá výzva odliať do vopred danej schémy slobodnú, spontánnu výpoveď.

Daniel Hevier